Slivkové buchtičky, pýcha mojej babičky fotorecept

Postup

1. 1

   Z uvedených surovín som pripravil kvások a vložil ho na 12-15 minút do jemne vyhriatej rúry. Preosiatu polohrubú múku a ostatné suroviny na cesto som vložil priamo do „kysky“ (použil som 2/3 emulzie kačacej masti a rozpusteného masla, poslednú tretinu použijem na potretie podkysnutých buchtičiek) a spenený kvások.

   
2. 2

   Ručne som vymiešal hladké lesklé cesto a keď sa mi už nelepilo na ruku, ani na steny misy, dal som ho na vyše hodinu vykysnúť do jemne vyhriatej rúry (ešte teplej po kvásku).

   
3. 3

   Cesto znásobilo svoj objem a bolo ľahké. Teraz som rúru nechal vyhriať na 180 °C (375 ⁰F).

   
4. 4

   Cesto som vyklopil na pomúčenú „tablu“, rozvaľkal na hrúbku 10-12 mm, pokrájal na obdĺžniky, do prostriedku každého vložil polovicu čerstvej slivky so škoricovým cukrom (dve polovičky mi, kvôli následnému baleniu nevošli).

   
5. 5

   Poskladal som jednotlivé „buchtičky“ a postupne ich, s pracovnými medzerami, „švom“ nadol poukladal na plech vystriekaný olejovo-múčnym sprayom, nechal ešte „krát“ 10-12 minút podkysnúť a každú „pierkom“ pomazal odloženou 1/3 kačacej masti s maslom. Plech som vložil do vyhriatej rúry a nechal 33 min piecť.

   
6. 6

   Vôňa pečených „buchtičiek“ zaplnila kuchyňu a radosť mi nepokazila ani chybička krásy, kedy výsledný umelecký dojem narušili prasklinky na ich povrchu, pravdepodobne zapríčinené parou šťavy sliviek, snažiacej sa „oslobodiť“ zo zovretia cesta.

   
7. 7

   Po krátkom ochladnutí na mriežke, som ich uložil na tácňu a posypal práškovým cukrom. ...a ešte ďalšia spomienka na moju úžasnú Babičku, lady Ann: váhy a miery mala v oku a v ruke. Naša Mamka presladká (jej dcéra), B. P. ju upozorňovávala: Aňu a čo keď sa Im to nepodarí!? Jej deti a celá rodina jej totiž onikali, jedinú výnimku sme tvorili iba ja s bratom Imrichom, ktorí sme jej samozrejme a „bez pardónu“ až do odchodu do Nebeskej kuchyne, tykali. Babička pohotovo po maďarsky odpovedala: hát ha nem lesz jó, megesznek a gyerekek (keď to nebude dobré, zjedia to deti)! Jedine my dvaja s bratom vieme aj vďake Babičke a Mamke po maďarsky, ale rozhodným slovom otca Tatiho sme začali chodiť do slovenskej základnej školy na Barčianskej (VII. ZDŠ) s riaditeľom Belom Tkáčom. ... ostatné stupne vzdelávania sme už absolvovali podľa samozrejmostí. Veľmi mi chýbajú moje dve dobré víly, často a s úctou na ne spomínam!