Marcel Ihnačák s bývalým futbalovým reprezentantom Jurajom Kuckom v jeho reštaurácii v Bojniciach.
Foto: Archív Marcela Ihnačáka
Keď ste prišli do Londýna, mali ste už roky skúseností a boli ste šéfkuchár, ale v špičkových reštauráciách v zahraničí začínajú noví ľudia na tých najnižších pozíciách. Bolo to aj u vás tak?
Áno, začínal som, ako sa hovorí, „dole“, ale veľmi rýchlo som postúpil a dostal priestor. Mal som chuť pracovať, mal som energiu aj dostatok síl, čo tamojší šéfkuchár okamžite zistil a využil. Dával mi teda viac práce a to ma posúvalo dopredu pred ostatných kolegov. Dá sa povedať, že do roka som tam bol jeden z najlepších. Teda na úkor svojho voľna, pretože som pracoval oveľa viac hodín ako všetci ostatní. Ale robil som prácu, ktorú robil iba šéfkuchár, a keď si zobral voľno, tak som ho de facto zastupoval.
Tí, čo vás poznajú dlhšie, vedia, že ste v Londýne pracovali aj u Jamieho Olivera. Na to ako spomínate?
Reštaurácia, v ktorej som robil, zhorela a bola zatvorená vyše roka. Tak som si hľadal prácu a išiel som robiť k Jamiemu Oliverovi, do jeho prvej reštaurácie. Tam to bolo naozaj super, lebo talianska kuchyňa, ktorú robí on, mi vyslovene sadla a páčilo sa mi tam. Nebola to michelinská reštaurácia, nemuselo sa robiť všetko na milimeter dokonale. Cítil som sa tam veľmi dobre a rýchlo som postúpil na pozíciu zástupcu šéfkuchára. Bol som tam dva roky.
Potom vás oslovili z bratislavského Liviana, či ako na vás prišli?
Presne, jedného dňa mi zavolali z Technopolu, že idú otvárať taliansku reštauráciu. Tak som sa šiel na ňu do Bratislavy pozrieť a pri fľaške vína ma presvedčili, aby som zostal. Neplánoval som sa vrátiť na Slovensko, to vôbec nie. Ale človek sa niekedy nechá zlákať. Nikdy som návrat neľutoval, beriem to ako dobrú skúsenosť.
Ako dlho ste boli v Liviane?
V Liviane som bol dva roky, potom som pracoval v reštaurácii Au Café, v hoteloch Park Inn a v DoubleTree by Hilton.
Robili ste v klasických aj hotelových reštauráciách. Ktoré vám boli bližšie? Lebo šéfkuchári, ktorí pracovali v klasických reštauráciách a potom išli do hotelov, často hovorili, že to bola stresujúca skúsenosť, ale aj naopak.
Som človek, ktorý rád zbiera skúsenosti. Čiže keď mi v mojej profesii chýbala nejaká skúsenosť, snažil som sa ju získať. Napríklad, keď som nemal dostatok skúseností s veľkými akciami pre 500–1 000 ľudí, išiel som robiť do kongresového hotela. Bola to pre mňa výzva, zažiť celý ten systém a riadiť 25 kuchárov a 25 pomocných síl. Mal som pocit, že to k svojim skúsenostiam potrebujem, preto som išiel robiť do DoubleTree by Hilton. Keďže je de facto súčasťou zimného štadióna, mal som na starosti catering aj pre štadión. Keď boli majstrovstvá sveta alebo sa hrali významné zápasy, napríklad keď tu hral tím New York Rangers, všetky cateringy sme robili u nás v kuchyni. No a či ma to bavilo viac ako reštauračná práca? Každé má niečo do seba.
Varili ste pre mnohých známych a významných ľudí. Ľudí väčšinou zaujíma, či kuchár pociťuje nejaký rozdiel v tom, keď varí pre bežnú klientelu, v porovnaní s tým, keď pripravuje jedlo na takéto VIP akcie a pre dôležitých či známych ľudí.
Ja v tom nevidím rozdiel, asi záleží na kuchárovi, ako sa k tomu stavia. Svoju prácu beriem odjakživa najpoctivejšie, ako sa dá, a rovnako varím pre prezidenta ako pre svoju dcéru alebo pre manželku. Vždy mi záleží na tom, aby bolo všetko stopercentné.
"Rekonštrukcia nášho domu má naučila trpezlivosti, pretože môj plán bol, že to prerobím za dva roky a trvalo mi to takmer desať.“
Mesto ste vymenili za vidiek, z Bratislavy ste sa odsťahovali na južnú Moravu, kde žijete a pôsobíte už 12 rokov. Čo vás k tomu viedlo?
Raz sme sem išli s rodinou z Bratislavy na jednodňový výlet, a tak sa mi tu zapáčilo, že som sa okamžite rozhodol, že tu chcem žiť. Zaujal ma tento kraj a hneď som vedel, že to je to správne miesto pre život a pre výchovu mojich detí. Objavil som ten pokoj, ktorý som dlho hľadal. Mám za sebou život väčšinou vo veľkých mestách. No a neviem, či to bolo pre mňa dosť dobré prostredie, asi skôr nie, necítil som sa tam dobre. Skôr som hľadal niečo s veľkou záhradou, aby som mal, ako sa hovorí, výbeh. Jednoducho mám rád okolo seba priestor, je to pre mňa dôležité. Dostatok priestoru len pre seba v meste človek ťažko dnes už nájde. To by som musel byť milionár, aby som si mohol v meste dovoliť takú záhradu, akú mám tu.
Diskusia k článku