Foto: Pravda - Robert Hüttner
Marcel Ihnačák Slovenský šéfkuchár, ktorého pozná aj širšia verejnosť, a to z televíznych programov, kuchárskych kníh a ako šéfkuchára Kuchyne Lidla. Rodený Popradčan pracoval v reštauráciách v Prahe, Londýne a Bratislave, už 12 rokov žije s rodinou a pracuje na južnej Morave, v Mikulove, kde s manželkou prevádzkujú hotel a reštauráciu Templ.
Začneme trochu netradične – keď sa povie Poprad a Ihnačák, my skôr narodení, čo máme radi šport, si vybavíme hokej a bratov Ihnačákovcov. Tiež som niekde čítala, že aj vy ste hrávali hokej. Ako ste sa potom prepracovali ku kuchárčine?
Áno, to boli moji strýkovia a dobre si pamätáte, boli úspešní, obidvaja to dotiahli až do NHL. Aj ja som hrával hokej, ale len do vojenskej služby, do takých 19 rokov. Potom som sa zranil, ale najmä – cítil som, že nemám na to, aby som to dotiahol tak ďaleko ako moji strýkovia, teda do NHL. Asi som nemal dosť talentu. Tak som si povedal, dobre, niekedy je lepšie skončiť s istou činnosťou v správnom čase a začať sa zaoberať niečím zmysluplnejším, čo ma bude živiť aj v budúcnosti.
Prečo práve kuchárčina?
Zo základnej školy som išiel na odbor kuchár a už v škole ma to začalo baviť, evidentne som si vybral dobre. Navyše počas praxe som mal pocit, že práca v kuchyni nie je niečo, čo by som nezvládol, o to viac ma to bavilo. Vlastne keď nad tým tak rozmýšľam, od malička som mal veľmi pozitívny vzťah k dobrému jedlu a aj som si sám rád niečo pripravil. Preto namiesto hokeja kuchárčina.
Takže ste rád dobre jedli aj rád varili. Mali ste to z rodiny, lásku k jedlu a k vareniu?
Ani nie, vlastne práve naopak. Keď som bol malý, resp. mladý, u nás sa nevyváralo, mal som skôr striedmu stravu. Mama navarila naraz aj na štyri dni, a keďže ma nebavilo jesť štyri dni to isté, tak som začal v kuchyni experimentovať a tvoriť. Pamätám si, že som začínal s vajíčkami a moje prvé jedlo boli určite nejaké omelety a praženica.
Vy ste sa po škole v rodnom kraji dlho nezdržali.
Som ešte z generácie, ktorá musela absolvovať vojenskú službu, mňa zaradili do Michaloviec, a keď som sa vrátil domov, zostal som tam asi 1–1,5 roka. Už vtedy som však cítil, že musím ísť niekde do sveta. Prvá moja pracovná destinácia bola Praha, pretože to bolo kvôli jazyku najjednoduchšie. Aj keď ani tam to nebolo jednoduché. Bolo to krátko po rozdelení republiky a nám Slovákom nevedeli vtedy urobiť ani poriadne pracovné zmluvy. V prvej práci vás hneď oklamú a už sa to nabaľuje. To sa niekedy asi stane každému. Postupne sa však veci utriasli a v Prahe som žil šesť rokov.
To je dosť dlho, za ten čas sa človek na tom mieste aj usadí. Čo vás potom viedlo k tomu, že ste sa pobrali ďalej?
V Prahe sa mi darilo, keď som odtiaľ odchádzal, bol som šéfkuchár reštaurácie Století. Vlastnil ju knieža Kinský a denne tam chodievali na obedy ľudia z vlády a z kancelárie Václava Havla. Osobne som ho poznal a robil som preňho aj niekoľko akcií. Lenže cítil som, že mi chýba a bude mi aj v budúcnosti chýbať jazyk, chcel som sa naučiť po anglicky. Tak som si zaplatil polročné štúdium v Londýne. Išiel som s tým, že asi bez práce to finančne nezvládnem, takže do mesiaca som už bol znovu v kuchyni.
Kuchári, ktorí pracovali v londýnskych reštauráciách, hovoria, že keď tam začínali, bolo to tam také malé peklo. Aj vy na to tak spomínate?
Áno, bolo to drastické ešte viac, pretože prvá práca, ktorú som tam získal, bola v reštaurácii, ktorá mala dve Michelinské hviezdičky. Ja som vtedy ani nevedel, čo to vlastne je a čo to znamená. To som sa dočítal asi až po pol roku niekde v metre v novinách. Až potom mi došlo, prečo je tá práca taká náročná (smiech). Je to pravda, že v kvalitných reštauráciách treba drieť. Niekde v stánku s kebabom je to asi jednoduché... Záleží na tom, akú cestu si človek vyberie.
Diskusia k článku