Foto: Archív STVR
Šou Na nože sa stala veľmi populárnou, televízia vysiela už štvrtú sériu. V čom je podľa vás tajomstvo jej úspechu?
Som veľmi rád, že je šou úspešná a vďačím za to hlavne celému tímu, ktorý ju so mnou pripravuje. Za reláciou stojí veľmi veľa ľudí a ja som človekom, ktorého je vidieť. Od začiatku sme dobrá partia a myslím, si, že aj preto nám to klape aj na pľaci, aj mimo neho. Vieme si zo seba spraviť žarty, aj si pokecať, funguje medzi nami chémia.
Čo bolo pre vás pri prvých nakrúcaniach najťažšie?
Zo začiatku bolo pre mňa náročné moderovanie, cítil som sa veľmi zvláštne, keď bolo okolo mňa veľa kamier, ktoré snímali len mňa. No keď som vstúpil do kuchyne, už som fungoval prirodzene a na kamery som zabudol.
Aká vlastnosť vám najviac pomáha v práci pri nakrúcaní šou?
Vždy som robil v kolektíve, riadil som ľudí a bol som pre nich nielen šéf, ale aj kamarát, bútľavá vŕba, mentor, učiteľ a zároveň líder, ktorý im ukazoval cestu. Je to prirodzene vo mne a pomáha to aj pri nakrúcaní šou. Som rád, že šou ľudí baví, že oceňujú aj to, že som autentický, normálny a nohami na zemi.
Ako si v šou tak rýchlo dokážete získať dôveru ľudí?
Treba počúvať ľudí, nasať atmosféru, ktorá panuje v reštaurácii, zamyslieť sa, byť otvorený, povedať ľuďom svoj názor a usmerniť ich. Najdôležitejšie je však rozprávať sa. Myslím si, že by sme sa mali medzi sebou viac rozprávať, rešpektovať jeden druhého a potom by asi všade bolo lepšie.
"Žiadna reštaurácia, sláva alebo chvíľková vlna nestoja za to, aby sme
sa otočili chrbtom
k rodine, deťom, partnerom.“
Ako sa dá z neúspešnej reštaurácie spraviť úspešná?
Úspech reštaurácie stojí na ľuďoch. Keď človek príde do práce a je odhodlaný niečo zmeniť, tak to zmení. Ak si človek zoberie niečo do hlavy, hodí pred seba pomyselnú kosť a za ňou ide, tak to dokáže. Len to proste musí chcieť. Viem, o čom rozprávam. Ak sa reštaurácia chce posunúť vpred, musia sa chcieť vpred posunúť všetci, čo v nej pracujú. Musia skrátka ťahať za jeden povraz. Reštaurácia potrebuje jedného človeka, ktorý je líder, vie ľudí strhnúť na svoju stranu a tí kráčajú za ním. Viem, že to v gastre nie je úplne jednoduché, že majitelia, ktorí zaplatia reštauráciu, majú svoju predstavu o jej fungovaní a jej manažéri, šéfkuchári môžu mať zas inú predstavu. Často majú investori až mimozemské predstavy, stoja si za nimi preto, že všetko platia. A pritom aj môžu mať šikovných ľudí, makačov, ktorí však nedostávajú priestor na svoje vízie, hoci majú skúsenosti a cítia svoju prácu perfektne. Aj ja som to niekoľkokrát zažil na vlastnej koži, bohužiaľ, na Slovensku to nie je nič výnimočné.
Podľa akých znakov viete už na prvý pohľad, do akej reštaurácie ste vstúpili?
Všímam si jednoduché podnety, ako je čistota okolo reštaurácie aj v nej, vnímam pachy, aj to, aké sú toalety, prestretie stola, či sú „vypulírované“ poháre aj príbor. Pozorujem, ako je upravená obsluha, všímam si, ako to vyzerá v kuchyni, keď sa do nej otvoria dvere, ale aj ako vyzerajú kuchári. Pozriem si aj to, aká kultúra je v zázemí kuchárov, kde oddychujú a fajčia. Zaujímavé je, že každý má prah svojho vnímania posunutý inde, niekomu je napríklad jedno, že mu jedlo spraví v špinavej kuchyni neupravený kuchár a donesú mu ho na zababranom tanieri. Veľa ľudí síce povie, že je to v pohode, že to aj tak zjedia, no ja som proste trošku fajnový. Nevaríme predsa pre zvieratá, ale pre ľudí.
Na ktorú premenu reštaurácie, ktorú ste navštívili s vašou šou, ste najviac hrdý?
Určite je to reštaurácia Janka Pečálku – U Pečálku. Janko je super chlap, ide bomby, stále si píšeme, takže vidím, čo aj ako robí, aj ľudia, ktorí k nemu chodia, mi píšu, že je to tam super. Som nesmierne hrdý na tohto chlapa. Potom sú to chalani z reštaurácie Silvanus v Kremnici, tiež mám informácie o tom, že varia super jedlo. Chalani urobili veľký krok dopredu a veľmi sa z toho teším.
Ako vám šou zmenila život?
Život sa mi zmenil v tom, že ľudia o mne vedia. Stále však stojím nohami pevne na zemi. Snažím sa s každým vychádzať, byť normálny, príjemný, pokecať si, urobiť ľuďom radosť. Stále som ten istý chalanisko ako pred tým, ako som sa stal známym z obrazovky. Verím, že keď sa raz skončí tento program, tak sa skončí aj celá nafúknutá bublina, ktorá sa okolo mňa vytvorila, a už budem zas len normálny, tuctový kuchár, šéfkuchár, ktorého možno na ulici nepozdravia, nebudú ho ľudia riešiť a všetko sa vráti do starých koľají. To, že som vďaka šou známy, beriem teda pokorne a s prehľadom. Veď v televízii robím len to, čo som robil aj dovtedy, kým prišli kamery, vo svojej kuchyni. Ja to beriem tak skromne.
Diskusia k článku