Z televízie do kaštieľa: Zmeniť život od základov, to chce odvahu. Adriana Poláková to dokázala

Adriana so svojím priateľom v záhrade ich kaštieľa v rakúskom Burgau.
Foto: Archív Adriany Polákovej

Moderátorka a cukrárka Adriana Poláková má na svojom konte okrem diplomu z francúzskeho jazyka a literatúry aj ten z univerzity života, na ktorej sa naučila najmä nevzdať. Nechýba jej odvaha uskutočňovať svoje sny - pred rokom úplne zmenila svoj život, opustila kariéru televíznej moderátorky, zatvorila svoju cukrársku výrobu aj bistrá a z Bratislavy sa spolu so svojím partnerom presťahovala do kaštieľa v rakúskom Burgau. Zrekonštruovala v ňom apartmány a dnes sa už stará o komfort svojich hostí. Má dve deti a stále srší životným optimizmom.

Presne pred rokom si zmenila svoj život, no musela si čeliť aj nepríjemnej chorobe. Na sociálnych sieťach sme videli, že si týmito kľukatými cestami prešla s veľkou gráciou. Čo ti najviac pomáhalo zachovať si životný optimizmus?

No nečakaj ľahký návod typu, nastav rúru na 180 °C a po dvadsiatich minútach máš upečený výborný koláč. Bez toho, aby si prešla kľukatými cestami aj ťažkými skúškami, ktoré ťa učia životným lekciám, to jednoducho nejde, prichádzajú a nedá sa im vyhnúť. Čo som si však časom a možno aj vekom uvedomila, je to, že mnohé udalosti, ktoré sa diali, nebolo potrebné až tak riešiť a stratiť pri nich kopec energie. Popri nich mi totiž unikali udalosti, nad ktorými som sa, naopak, mala zamyslieť, no nezostával na ne čas. Preto sa dnes zaoberám len tým, čo je nevyhnutné. Napríklad keď zistím, že už nemám mlieko, tak ho vybehnem kúpiť do obchodu. Alebo keď sme prerábali kaštieľ a zavolala som robotníka, ktorý nakoniec neprišiel, nezbláznila som sa z toho. Povedala som si, že keď nepríde ani zajtra, budem vybavovať ďalšieho. Nebola som v strese. Myslím si, že je veľkou záťažou pre človeka to, keď chce tvrdohlavo všetko hneď. Časom som sa upokojila, povedala som si – nejako bolo, nejako bude.

Áno, pamätám si, keď sme sa naposledy videli, bol tvoj život hektický. Skoro ráno si vstávala, išla si do televízie, potom hneď do svojej výrobne a cukrárne, piekla si, otvárala bistrá, pôsobila v rádiu. Cítila si, že žiješ v zhone?

Necítila som vtedy ten zhon, ktorý som mala v živote, ako chybu, bolo to vtedy moje prirodzené pracovné nasadenie. Ale veľmi mi pomohlo, že som odišla a dnes mám len jednu prácu na jednom mieste. Upokojila som sa, spomalila som tempo. Myslím si, že keby sa ľudia naučili spomaliť, veľmi by im to prospelo. Netvrdím, že sa treba úplne zastaviť a odísť zo všetkých robôt a nakoniec nemať nič. Veď aj ja mám na tomto kaštieli takú hypotéku, že ju budú splácať ešte aj vnúčatá, ale som viac v pohode a užívam si život. Možno sme sa uskromnili, nemusíme sa vybrať dvakrát do roka na luxusnú dovolenku, stačí niekde predĺžený víkend, pretože tých peniažkov je menej, ale viem si to užiť aj tak.

Pred rokom tvoj odchod z televízie ešte urýchlila nečakaná choroba. Čo si vtedy prežívala?

Mala som sa v tom čase už sťahovať a začať uskutočňovať kopu plánov, ktoré sme mali s penziónom. Uvedomila som si však, že liečbu neurýchlim, a tak som sa sústredila len na to, aby všetko dobre dopadlo. Poslúchala som na slovo lekárov, doliečila som sa a vrátila sa naspäť do toho môjho kolobehu. Uvedomila som si, že plány počkajú, kým sa dám do poriadku ja.

Adriana v penzióne víta hostí z celého sveta.
Foto: Archív Adriany Polákovej

Navyše tvoja maminka presne na túto diagnózu navždy odišla. Koľko mala vtedy rokov?

Ochorela som presne vo veku, keď aj moja mama. Cítila som to skutočne tak, akoby mi poslala odkaz tam zhora, z neba: Počúvaj, spomaľ. Uvedomila som si, že najvzácnejšie je pre mňa zdravie a aj preto potrebujem zmeniť svoj život.

Bolo to rýchle rozhodnutie, opustiť Bratislavu a spolu s priateľom začať prevádzkovať penzión v Rakúsku?

Rozhodnúť som sa musela pomerne rýchlo, pretože kaštieľ bol k dispozícii na predaj. Keď som povedala priateľovi – poďme do toho, už nebolo cesty späť. Bolo mi jasné, že pendlovať kvôli svojej práci nebudem, pretože by sa to časovo nedalo stíhať. A tak som odišla z Telerána a svoje rozhodnutie som už potom neanalyzovala, nepochybovala som o ňom. Viedlo ma tak, aby som kráčala po jednej ceste, mala jeden cieľ.

Aj priateľ tak veľmi kvôli penziónu zmenil život?

Priateľ mi pomáha, no stále pracuje aj vo Švajčiarsku, takže pendluje. Cez víkendy je vždy doma, pomáha mi v záhrade, chodievame spolu na výlety. Navyše hotelový rezervačný systém, webstránka, administratíva sú na jeho pleciach, dosť sa teda „namaká“ aj u nás v penzióne.

„Pozitívne ohlasy vždy potešia dušu, potom som ešte dlho šťastná, spokojná a usmiata.“

Život si zmenila a my všetci vidíme, ako si skrásnela. Cez sociálne siete sme ťa pritom videli aj poriadne drieť, škrabala si omietky, zariaďovala celú rekonštrukciu. Našla si sa vo fyzickej práci?

Mám veľmi rada manuálnu a zároveň kreatívnu prácu, za ktorou vidieť výsledky. Aj preto milujem prácu v záhrade a aj preto som pred rokmi otvorila cukráreň či nedávno oklepkávala kladivkom schody, aby sme sa dostali k pôvodnému kameňu. Každú z týchto činností totiž za mnou vidieť, a to ma napĺňa.

Čo prežívaš pri manuálnej práci, triediš si myšlienky alebo úplne vypneš?

Veľmi sa mi páči, keď som pri manuálnej práci sama. V Teleráne bolo okolo mňa stále veľa ľudí, a preto som potom vyhľadávala samotu na psychickú regeneráciu. Milovala som ísť do cukrárne o piatej ráno, ostatní prichádzali až na siedmu. Ja som si v pokoji dala kávu a potom som dve hodinky pracovala osamote. Aj tento penzión je úžasný, pretože som obklopená hosťami, ráno im chystám raňajky, rozprávam sa s nimi. No a potom si vychutnávam samotu a pri práci v záhrade zregenerujem. Mám síce brigádnika, ktorý mi pomáha s náročnejšími činnosťami, no starostlivosť o kvetinové záhony, strihanie stromčekov, to je na mne a veľmi si to užívam.

V penzióne si dáma pre všetko?

Áno, je to tak. Minule sa ma pýtali, koľko mám zamestnancov. A tak som odpovedala: chyžná, recepčná, záhradníčka, kuchárka, všetko som to ja, takže mám len jedného zamestnanca.

V penzióne je Adriana dámou pre všetko.
Foto: Archív Adriany Polákovej

Chodievajú k tebe do penziónu ľudia zo Slovenska?

Nedávno sme si prezerali štatistiky, máme všetko v excelovských tabuľkách keďže priateľ je ítečkár. Asi 45 % hostí máme zo Slovenska a 50 % z Rakúska, je to aj vďaka tomu, že som na Slovensku stále známa, aj naši prví hostia boli z Bratislavy. Ale už som tu mala hostí aj z Ameriky, z Izraela, chodia skutočne z celého sveta.

Čiže teraz naplno uplatníš aj to, že ovládaš niekoľko svetových jazykov. Učila si sa angličtinu, francúzštinu aj španielčinu, teraz nemčinu...

Áno, to sa mi tu veľmi hodí, dokonca využívam aj maďarčinu, ktorú som sa nikdy v škole neučila, ale vyrastala som u babky v maďarskej dedine. A teraz sa mi to veľmi zíde, pretože blízko nás sú maďarské hranice, spoza nich k nám dochádza aj brigádnik, ktorý mi pomáha so záhradou, tak sa s ním vždy dohodnem a porozprávam v jeho rodnej reči. Človeku sa veru zíde všeličo, čo sa v živote naučil. Teraz sa učím po nemecky a myslím si, že mi to už ide celkom dobre.

Ako vyzerá tvoj deň zámockej panej?

Každý deň vstávam o pol šiestej, pretože ráno, kým ešte nie je horúco, musím poliať všetky kvetinky a v našej dvojhektárovej záhrade ich máme skutočne veľa. Pustím von sliepky, nakŕmim ich a keď tu mám hostí, chystám im od siedmej do deviatej v kuchyni raňajky. Potom ich odprevádzam a upratujem izby. Som veľmi rada, že víkendy už mávame úplne zaplnené. No a cez týždeň, keď je hostí menej, mám čas upratať a oprať aj naše veci, povysávať, prezliecť postele, pretože od štvrtka do nedele neurobím v mojej domácnosti nič. Všetko sa snažím mať hotové do piatej, šiestej, potom si v pokoji s priateľom vychutnáme večeru, posedíme, porozprávame sa, urobíme si plány na ďalší deň a o deviatej sa už snažím spať.

Ako si si zvykla v Rakúsku? Aké máte susedské vzťahy?

Priateľ pochádza priamo odtiaľto, žije tú celá jeho rodina, navštevujeme aj jeho známych a kamarátov. Samozrejme, vždy musím na návštevu priniesť niečo napečené a aj vďaka koláčom som sa tu adaptovala veľmi rýchlo. Čo sa týka susedov, z jednej strany je rodinná hrobka pána Borckensteina, ktorý náš kaštieľ postavil, je to úžasný sused, vôbec nie je hlučný. (Smiech.) No a z druhej strany býva posledný žijúci Borckenstein, pán Werner, má sedemdesiat rokov a je neskutočne zlatý. Pravidelne k nám chodí na kávu a rozpráva nám príbehy o tom, čo všetko v tomto dome zažil, keď tu ako dieťa vyrastal.

Aký koláčik u tvojich rakúskych priateľov slávi najväčší úspech?

Kakaová roláda s malinami a s mascarpone krémom, tú pečiem každý víkend.

Najväčší úspech má v Rakúsku Adrianina kakaová roláda s malinami a s mascarpone.
Foto: Archív Adriany Polákovej

Spomínala si, že si letá trávila u svojej babičky. Čo dobré vám varila a piekla?

Moja babka mala veľký hospodársky dvor s prasiatkami, so sliepočkami a zajacmi. Pamätám si, ako stávala v kuchyni pri starom sporáku, na ktorom bublala polievka. Takmer každý deň niečo piekla. Prázdninovala som u nej spolu so sesternicami a s bratrancami, bolo nás tam aj 10 – 15 detí, všetky vnúčatá boli cez prázdniny najradšej u nej. Piekla vždy dva plechy koláčov, aby sa každému z nás ušiel poriadny kus. Keď robila palacinky, len čo ich vyklopila na tanier, hneď sme jej ich zobrali, nestihla ich ani natrieť džemom. Nikdy som jej síce pri pečení nepomáhala, lebo sme s deťmi stále behali vonku a hrali sa, ale pamätám si na to, že keď piekla kokosové ježe, stáli sme všetci pri stole a hneď ako ich vytiahla z čokolády a obalila v kokose, ešte teplé sme ich zjedli. Toto sú moje spomienky na prázdniny u babky, nekonečné hry s deťmi a výborné koláče.

A aké sú jedlá tvojho detstva?

Nikdy nedokážem urobiť taký ryžový nákyp, aký robila moja babka. To bola rozprávka, veľmi rada by som si z neho dala aj dnes. Ďalším jedlom môjho detstva, ktoré si spájam s letom a dodnes ho milujem, je kysnutý marhuľový koláč. Keď si ho doma upečiem, dokážem sama zjesť aj celý plech. Je to moja závislosť.

Na sociálnych sieťach máš státisíce followerov. Stále pokračuješ vo svojich obľúbených facebook live?

Áno, každú stredu pečiem naživo buď na Instagrame, alebo na facebooku. Raz sme mali fakt veľmi veľa práce v záhrade, bola som unavená a uvažovala som, že pečenie naživo vynechám. Večer sa ma najskôr pýtal Christian, či nebudem mať facebook live, a potom mi začali cinkať správy od followerov, na ktorej sociálnej sieti dnes pečieme. Uvedomila som si, že musím piecť, či chcem, alebo nie, no a potom ma sledovalo naživo 3 000 ľudí, dali mi toľko energie, že som telefón vypínala s pocitom veľkého šťastia. Pozitívne ohlasy vždy potešia dušu, potom som ešte dlho šťastná, spokojná a usmiata.