Jeho posledná kniha Sklizeň je manifestom a vyjadrením lásky ku krajine a rodine.
Foto: Archív J. Maršálka
Aké vlastnosti vám umožnili presadiť sa v tom, čo vás baví?
Vytrvalosť. Zvedavosť. Túžba po sebarealizácii. Odhodlanie ísť si za svojím snom. Je to presne ako pri pestovaní. Najprv zoriete pole, zasejete, potom musíte vytrhať burinu, okopávať, polievať. Potom sa strachujete, či bude dobré počasie, či ste zasiali správne, či niečo vyrastie. Pochybnosti sú zdravé. Nútia nás premýšľať. Potom príde zber úrody a vy s ňou musíte pracovať tak, aby vydržala dlhšie než pár týždňov. Som zvyknutý pracovať na projektoch, kde sa na výsledok čaká dlho – ale keď príde, má obrovský, dlho pretrvávajúci efekt. Šou Peče celá země trvá od prvého stretnutia po odvysielanie poslednej epizódy takmer dva roky. Vývoj mojich čokolád trval dva roky a práce na knihe rok a pol. Lenže šou Peče celá země je druhým najpopulárnejším programom v Česku hneď po StarDance, moje čokolády získali najprestížnejšie ocenenia Great Taste v Anglicku a kniha Čokoláda je nominovaná na najlepšiu čokoládovú knihu na svete za rok 2024. Tento presah ma zaujíma oveľa viac než krátkodobý zisk a efekt.
Čo radíte mladým cukrárom, keď sa vás opýtajú, ako sa presadiť, ako sa stať dobrým vo svojom remesle?
Mnoho ľudí si myslí, že za mojím úspechom je napríklad účasť v šou Peče celá země, že som mediálny produkt. Netušia, čím všetkým som si prešiel a čo všetko som obetoval. Pred niektorými mojimi životnými rozhodnutiami by väčšina ľudí radšej ušla, než by ich musela riešiť. Moja rada je: vytrvať. Byť zvedavý. Skúšať nové veci a smerovania, vzdelávať sa a učiť sa jazyky. Ísť pomaly a konzistentne, to je najrýchlejšia cesta k úspechu. Niektoré veci sa nedajú urýchliť. Musia sa vysedieť, vydupať, vykričať. Aby som mohol robiť svoje remeslo, nechal som celú rodinu na Morave a odišiel som z domu. Ak nebudete žiť svoj sen, automaticky budete žiť sen niekoho iného. Zamyslite sa nad tým.
Vašou vášňou od detstva bolo aj kreslenie a maľovanie, čo sa dnes nádherne spája vo vašich umeleckých dezertoch. Dokonca vás prijali na vysokoškolské štúdium animovaného filmu. Touto cestou ste sa však nakoniec nevydali. Maľujete dodnes?
Všetky knihy a dezerty si najprv skicujem. Takto som pracoval aj v zahraničí, keď som mal v tíme 29 národností. Kresba je fantastická skratka k pochopeniu. Keď napríklad pracujem na novej knihe, rozkreslím si, čo bude v ktorej kapitole, ako to bude vyzerať tvarovo aj farebne. A napríklad moja dekor stylistka Markéta Zindulková tak už vie, aký dekor treba k danému jedlu pripraviť. Kniha Kynuté je nebesky zlato-biela, nepoužívam v nej žiadne drevo. Kniha Čokoláda je diabolsky ohnivo červeno-čierna. Navodzuje atmosféru špiny a dymu továrne na cigary, v ktorej pracovala Carmen. No a kniha Sklizeň je pozemsky zelená – inšpirovaná matkou zemou a farebnými tónmi opálu. Všetko má hlbší zmysel a význam, hlavu a pätu, nič nie je náhoda. Mám rád, keď ľudia pri mojej tvorbe musia zapojiť mozog a zamyslieť sa. A k maľovaniu sa plánujem vrátiť. Len čo vyprevadím do sveta knihu Sklizeň a tiež rodinnú manufaktúru Upečeno na dědině, ktorú som v našej malej dedinke otvoril so svojou sestrou Zuzkou.
Ako si spomínate na vašu kariéru, ktorá prešla z Prahy do Londýna? A potom do anglického kráľovského paláca a do luxusného londýnskeho obchodného domu Harrods?
Ovocné kysnuté knedle Josefa MaršálkaS veľkým odstupom to vnímam ako obrovskú školu života. Stretol som mnoho ľudí, všeličo ochutnal, získal skúsenosti. Mal som šťastie na situácie, ktoré ma formovali a vždy posunuli o krok ďalej. Naučil som sa byť vďačný aj za neúspech. Pochopil som, že je to lekcia a za tie sa ďakuje. A tiež to, že môj život je v mojich rukách. A kto si v Európe v 21. storočí myslí opak, strašne sám sebe klame. Na svojej ceste až sem som miloval každý jeden moment a nemenil by som na nej vôbec nič.
"Ísť pomaly
a konzistentne,
to je najrýchlejšia cesta k úspechu. Niektoré veci sa nedajú urýchliť. Musia sa vysedieť, vydupať, vykričať."
Našinec sa v tom úplne nevyzná, ale čo to znamená vo vašej brandži a v Londýne pracovať pre Harrods?
Neviem, čo to znamená dnes, v roku 2025. Ale v roku 2007 dostať príležitosť pracovať najskôr tri týždne ako brigádnik a potom stráviť viac ako sedem rokov v najluxusnejšom obchodnom dome sveta bola naozaj veľká vec. Harrods vtedy mal najväčšie potravinové priestory, 32 reštaurácií, podieľal som sa na tvorbe trendov, ktoré sledoval celý kulinársky svet, pracoval a stretával som sa s majiteľom Mohamedom Al-Fayedom a jeho rodinou, s barónkou Spencerovou a so stovkami celebrít z celého sveta – od štátnikov po hercov, muzikantov, módnych návrhárov či športovcov. Mal som prácu snov. Vyvíjal som nové dezerty a zákusky a skutočne som nemal vo svojej tvorivej práci žiadne prekážky.
V Harrods ste získali pozíciu šéfcukrára, no odmietli ste ju a vydali ste sa za kamarátom do Indie. Prečo ste sa tak rozhodli?
Do Harrods som nastúpil ako cukrár s tým, že som mal v hlave jasný cieľ alebo možno sen. Mal som pocit, že by som sa mohol podieľať na veľkej zmene aktuálnej ponuky a realizovať sa. To miesto malo všetky predpoklady na to, aby v cukrárskej a pekárskej časti ponúklo omnoho viac a inšpirovalo ostatných, stalo sa lídrom. Myslel som si, že to potrvá tri roky, no nakoniec som tam zostal takmer sedem rokov. Okrem neoddiskutovateľných finančných a marketingových výsledkov sme získali ocenenia za najlepší tím, najlepšieho manažéra aj kuchára roka. Popritom som si externe dokončil inžinierske štúdium na vysokej škole v Prahe. Potom už prišiel čas uvoľniť miesto všetkým tým, ktorí prichádzali po mne.
Do Indie som išiel pomôcť bývalému kolegovi, pôvodne podriadenému, a zároveň fantastickému človeku, ktorý priletel za svojím snom. Začal s maličkou cukrárskou výrobňou, ktorú založil so svojou manželkou. Tento rok oslavujú jedenásť rokov od otvorenia a dnes zamestnávajú viac ako 500 ľudí v polovici indických štátov. To je výsledok kontinuálnej práce, veľkého sna a obrovskej oddanosti. So Sahilom máme veľa spoločného. Londýn ma vtedy už nepotreboval. India áno.
Diskusia k článku