Spolu s herečkou a moderátorkou Terezou Bebarovou pripravuje televíznu reláciu Buchty po ránu.
Foto: ČT
Radosť z pečenia vás sprevádza od detstva. Spomínate si na obdobie, keď ste začínali piecť na zákazky?
Verte mi, v kuchyni sa aktívne motám asi od šiestich rokov a za ten čas som nazbieral množstvo skúseností. Vždy, keď som stretol niekoho, kto vedel o pečení viac ako ja, pýtal som sa, vyzvedal a snažil sa čo najviac pochopiť toto umenie. Prvú tortu na objednávku som upiekol v siedmej triede v školskej kuchynke a prvú svadbu som „upiekol“ ako pätnásťročný. Vtedy bolo veľmi náročné dostať sa k relevantným informáciám – literatúry bolo málo a internet ešte neexistoval. Po základnej škole som šiel na gymnázium a učil som sa metódou pokus – omyl. Lenže práve táto fáza učenia ma veľmi posilnila a vytrénovala mi trpezlivosť. A keďže som sa narodil v znamení Barana, tvrdohlavo som si išiel za svojím cieľom dovtedy, kým som ho nedosiahol. Od maľovania na marcipán až po fúkaný a ťahaný karamel.
"Ak nebudete žiť svoj sen, automaticky budete žiť sen niekoho iného. Zamyslite sa nad tým."
Kedy ste pochopili, že vás to ťahá k cukrárčine?
Asi keď som mal tri roky. K narodeninám som dostal tortu od tety Viktorky. Bola to cukrárska legenda našej rodiny – po vojne si urobila večerný cukrársky kurz. V širokom okolí sa jej nikto nevyrovnal. Jej orechové torty s rumovým krémom a domácou čokoládou boli vrcholom delikatesy! A keď som tam sedel s tou tortou, cukrovou ružou a tromi sviečkami, bolo rozhodnuté.
Bolo pre vás náročné odtrhnúť sa od predstáv vašej rodiny, ktorá z vás túžila mať učiteľa?
Nebýval som revolucionárom. Takže keď rodičia, najmä mama, trvali na tom, aby som sa stal učiteľom, nebránil som sa. Ich silným argumentom bolo, že som sa dobre učil a prospieval s vyznamenaním. No ja som o to viac času trávil v kuchyni a skúmal som, ako sa jednotlivé zákusky pripravujú, ako sa spracovávajú konkrétne suroviny. Po gymnáziu som naozaj rok učil na základnej umeleckej škole – ale túžba venovať sa cukrárskemu remeslu bola silnejšia.
Čo bolo nakoniec zlomovým bodom, že ste si zbalili batôžtek a odišli do Prahy?
Rok som učil hru na akordeóne, na klavíri a aj hudobnú náuku. Nevedel som si predstaviť, že by som zvyšok života strávil tým, že budem neustále dookola opakovať to isté – len iným žiakom či študentom. V zásade nemám rád rutinu. Je dokonalým zabijakom kreativity. A práve preto si nesmierne vážim všetkých učiteľov, ktorí robia svoju prácu s vášňou a naplno. Je to obdivuhodné, ja by som to nedokázal.
Popri práci ste potom získali aj odborné vzdelanie. Kedy rodičia prijali vaše rozhodnutie odísť, zmierili sa s tým?
Šamrole s vanilkovým snehom podľa Josefa MaršálkaMyslím si, že neustále vzdelávanie je kľúčové pre uplatnenie sa v akomkoľvek odbore. Urobil som si výučný list kuchára aj cukrára, popri práci som diaľkovo vyštudoval súkromnú vysokú školu hotelovú. Aj teraz, vo svojich 43 rokoch, mám trikrát do týždňa o šiestej ráno francúzštinu. Je pre mňa úplne normálne stále na sebe pracovať. Rodičia sa s mojím rozhodnutím museli zmieriť, lebo som im to na konci júna 2002 oznámil. Do dvadsiatky som fungoval tak, ako si priali oni. Ako dvadsaťročný som vedel, že nastal čas ísť svojou vlastnou cestou. Vzal som si svoje obľúbené kuchárske a cukrárske knihy, dva rondóny a odišiel som do Prahy hľadať si miesto.
Diskusia k článku