Karamel

Musím hodiť reč s mojou mamou... A nesmejte sa!!! :-D

sovka :)) ďakujem aj ja :) Karamel nerobím každý deň, ale ajtak sa mi to zíde :)) Keď robím karamel, spravím karamel, vylejem a hned umývam drótenkou...stalo sa, že na varechu som zabudol, a na nej karamel uschlo... :)

Čo dokáže karamel, poznám aj ja na vlastnej koži. Teda nielen koži, ale aj kusom mäsa. Vyprskol mi pred mnohými rokmi kúsok na predlaktie a táto horúca kvapka karamelu mi vyžrala kožu, tkanivo až ku kosti....hojilo sa to dva mesiace a dodnes mám jazvu v tvare mince.....takže opatrne!

@sovka pripomenula si mi aj moje detstvo, keď ma mama poslala do obchodu a dala mi peniaze na nákup a zvlášť 20 halierov a povedala mi: zato si môžeš niečo kúpiť, aká som bola šťastná a v obchode som dlho stála a hľadela do vitríny a nevedela čo si kúpiť, či lízatko či kruplový cukor, či cukríky alebo kockovú šumienku....

@evusik , tiež na to rada spomínam. Za tých dvadsať halierov sa v obchode človek naozaj mohol rozhodovať, čo si vyberie. Tvrdé a plnené cukríky sa vážili z dóz do papierového kornútika a z tých lacnejších boli za 20 halierov 2-3 kúsky. Alebo nám za tie peniaze odťali dve deká tureckého medu z obrovskej hrudy, ktorá stála na pulte. Občas som si za ne kúpila kvasnice, mala som rada tú chuť, keď sa rozplývali na jazyk. Doteraz si niekedy kúsok kvasníc strčím do úst. A zabudla som na vojenskú kávu. neviem, či si ňu ešte niekto spomenie. Kocka stála tiež tých 2O halierov. Pôvodne bola určená na to, aby sa zaliala vodou, ale my sme ju obhrýzali a cumľali. Bola to zmes kávoviny (asi Melty) a cukru a bola zlisovaná.

@sovka62
:veru pamätám...a ešte šumienky zlisované 2 malé kocky,jedna svetlá,druhá tmavá,mali slúžiť do vody,ale sme ich lízali a ak sme dali kúsok do úst,vychádzala nám pena z nich :-))))))) chutilo.

Sovka karamel sme si robievali tiež doma a keď boli doma náhodou pomaranče, tak sme si šupku na drobné kúsky a pomiešali do karamelu, rozotreli na lopárik a potom delili tak ako u vás doma. Do dnes mi to ostalo a nerada jem veci ktoré sú dobručké sama, podelím sa.

...a viete prečo nám rodičia tie drobné dávali a posielali nás na nákup??? ...nooo?!?!...raz som sa vybral ale trebalo mi čúrať tak som sa z polcesty vrátil a to ste mali vidieť to zdesenie doma!!! :))

Na tú kávu si pamätám aj ja...a keď mi mama dala 50 hal., tak som si kúpila kus krumpľového cukru alebo jeden zákusok - kuriatko, také zlté fajné na piškóte.....a keď som mala čo i len 10 hal. tak som ukecala predavačku aspoň na oplátkovú mištičku, čo do nej kôpkovali zmrzku...a dali mi aj dve....ale domov som nemohla prísť, aby som mala nejaký halierik....to by som neprežila...

to boli casy kdeze su tie krumplove cukriky 1 tabla stala 2koruny a kavu nam nosili vojaci ked prisli domov na dovolenku mnam

Ani som netušila, aké milé spomienky vyvolám týmto zážitkom. A uvažujem, či aj súčasná generácia bude mať na čo takto spomínať. Akosi mám dojem, že ani nestačia po niečom túžiť, sny sa im plnia skôr, ako ich stihnú vysloviť. Určite nie všetkým deťom, to mi je, samozrejme, jasné, ale je ich veľmi veľa. Nuž čo, je to teraz celkom iný svet.

tak dievčatá, na tých 20 halierov si aj ja spomínam, že čo za ne kúpiť - šumienku alebo krumplový cukor. A ten karamel nám mamka tiež robievala a formovala to do lyžičky a bolo z toho akoby lízatko, ale spomínam si že to bolo aj makové - aha už viem a to sa volalo že hromy. A dneska ako hovoríš @sovka , čo chcú to majú tie naše detiská... a lepšie poznajú tovar ako my

ach zaspomínala som si na krásne časy detstva, . Krupllový cukor bol aj v rôznych farbách. Pamätám si aj na kávu a na šumienkové kocky, jazyky sme mali odraté a ružove .Ale kdo si spomína na cukrkandl. Boli to talé kúsky karamelu navlečené na špagátiku, U nás to mali zavesené dlhé a vždy nám stiahli 1-2 . Vyzeralo to ako "kryštýl" každý mal iný tvar.
@sovka ja som si tiež raz ako dieťa robila karamel a potom som tajne rajničku vyhodila. Tiež som už bola staršia, keď som pochopila, že tam stačí naliať vodu a zohtiať.
To boli časy.....

Veru, @babi , od tých šumienok sme mávali až zodratý jazyk. A kyslé boli ako otrava, ale nevadilo, hlavne, že bola maškrta. Na cukrkadel sa pamätám, za korunu ho bol riadny kus aj s tým špagátikom a lízali sme ho o dušu, ale chuť veru mimoriadnu nemal, bol len sladký. A keď už tak spomíname, už pár hodím mám pred očami pani Kurilovú, to bola predavačka v "našich" potravinách. Pomenšia pani, pekne guľatá a usmiata, ako už takí guľatejší ľudia bývajú. Bol to taký starodávny obchodík s pultami, žiadna samoobsluha. Na pulte kasa, ktorá zvonila, keď sa točilo kľukou. A na pulte boli aj tie dózy z cukríkami, aby sa aspoň oči najedli. Cukríky v nich boli pekné farebné, zelené mentolové mašličky, hnedé krehuľky plnené krokantom, kakaové mandle, biele ľadovky, pásikové hodvábne, červené a oranžové kyslé mesiačiky, no jedna nádhera. Pani Kurilová zakrútila kornútik z papiera, kovovou lopatkou nabrala, nasypala a položila na váhu. Keď bolo desať deka ešte prihodila nejaký ten zlomený cukrík, lebo sme boli vychované deti, pekne sme zdravili a hovorili prosím a ďakujem. Za chrbtom mala regále, ktorých spodnú časť tvorili drevené nádoby na rôzne múky a krupice, cukor a pod., lebo aj to sa vtedy u nás vážilo do papierových vreciek. Alebo sa dalo kúpiť päťkilové balenie múky v bavlnenom vrecku, tak ich kupovala mama a vrecká potom vyprala, vyžehlila a používala na orechy, fazuľu, hrach a podobne. Nad regálmi boli na spodku väčšie a vyššie menšie zásuvky, v ktorých bývalo všetko od výmyslu sveta. Nechýbal ani sud s kvasenými uhorkami, ďalší s kvasenom kapustou a kovové vedrá s marmeládou, slivkovým lekvárom, kyslými rybami. Keď sa vedrá vyprázdnili, darovala ich pani Kurilová svojim dobrým zákazníkom a známym, lebo doma sa zišli na všeličo. Obchod mal svoju vôňu, nič iné tak nevoňalo, doteraz si ju pamätám.

Babi, ten cukrkandl bol kandizovaný cukor, ako kúsky jantáru.A ešte všeličo, na čo si hneď nespomeniem. Ale aj tehličky, podobné pečeňovému syru terajšiemu, volali sme to turecký med a v skutočnosti ( ako som neskôr zistila) to bola chalva. Tú som mala veľmi rada a kupovala som si ju po kúskoch.A okrem kocočiek šumienky sme z dlaní vylizovali aj práškovú, vtedy mali inú chuť ako tie dnešné. Sovka, viem, že karamel sa v teplej vode roztopí, ale maslla som, že ty ho spracúvaš studený, preto som sa divila - zle som pochopila postup v recepte. Pardon - myslela som.....opr.

@evanaaa , ako dobre si spravila! Pozri, aké pekné spomienky to vyvolalo,ja som chytila tú pravú sviatočnú náladu pri spomienkach na všetky tie milé maličkosti, ktoré nás sprevádzali detstvom.

Sovka, všetko čo píšeš o tom obchodíku sim aj ja pamätám, lebo my sme taký mali naproti nášmu domu a keďže ulica široká nebola, tak som pozorovala ľudí ako nakupujú a bolo tam všetko tak ako to opisuješ.A kupovali sme si aj " alaburky" za 55 halierov - bola to pražená sója, ešte sme arašidy nepoznali, tie prišli o čosi neskôr.

Ozaj a ešte ma napadli cukríky v tvare fialok, aj vôňu mali podobnú, tie som si často kupovala keď som šla okolo.

Ój @sovka62 ,akú peknú tému si nahodila,lebo spomienky na detstvo sú najkrajšie.A hoci cukríky už nekupujem,aj teraz by sa mi viac páčilo ( a viac u čokolády),ak by sa dalo nabrať do vrecúška rôzne druhy na 10 dkg,aby nám to vážili podľa výberu a nemuseli sme kupovať dezerty celé.......,ako niekedy.

dievčence máme spoločné krásne spomienky to čo píše @sovka ale aj ďalšie som aj ja mlzala a ešte do kornútka sme si chodili kupovať veľké želé kocky-cukríky, obalené v práškovom cukre

škoda, že ten čas sa nedá dať späť :)) Ja som už takéto zážitky nemohol zažiť :( Teraz keď pôjdem do menšieho obchodu tu v dedine, mám tam viac ako 150druhov sladkostí...a to nehovorím veľké supermarkety....

to mohli byť určite zážitky :)))

Na čo všetko si pospomíname. Tú praženú sóju som mala veľmi rada, škoda, že zmizla z trhu. A tie veľké želé cukríky, @tinca , sme volali otlaky. Stáli 90 halierov za desať deka. Doteraz si ich kupujem, keď idem do Turecka, majú ich tam krabičkách ako bonboniéra a volajú sa rahat lokum. Turci sa vždy divia, že si kupujem toľko ich typických sladkostí. Čo oni vedia, že my sme na tom vyrástli?

Tak ten karamel sme volali "paleny cukor" a robili sme ho stale len čo mama vytiahla päty z domu, vylievali sme ho na tanier a ten sme vela krat aj rozbili lebo karamel nam nechcel schadzat. alebo ked sa mama nečakane vratila tak sme to schovavali, potom na to zabudli a just to našla mama. Na nieco s toho obchodu ste ešte zabudli- malý medovy cukor za 20halierov a velky za 40halierov.

Máte krásne spomienky,ja som z tých mladšich ročnik74,takže doba pokročila,no fascinuju ma vaše pribehy o obchode,chcela by som v tej dobe byt a zažit to....ja akurat na salko si spominam že stalo 5kčs,a kupovala nám ho babka,mama len tak na pitie,no to mi muselo aj tyžden vydržat-no ja som ho spahltila-vypila hned,na turecky med si spominam ako ho na všech svätých predavali pri cintorinoch-taky sekaný na váhu-vtedy sme mali hody ako deti,lebo vždy nám oco kupil.Aký nedostatkový tovar boli bompari a gumové medvediky-do tuzexu sme chodili,teda mama na to.a cez vianočne sviatky u babičky som vyjedla len cisto biele salonky,a ine nekupovala,no mne moc chutily-ked stvrdli boli ako beton,aj tak som ich ohryzala a cuclala.

@sovka aky mily clanok a vsetky tie vase komentare k tomu. Pripomenulo mi to detsvo a mladost prezitu na nasom krasnom Slovensku. Ja tiez ked som chodila do obchodu som sa vzdy tesila, ze si mozem kupit krumplovy cukor, alebo sovoju tycinku. Doma sme si z karamelu robievali hromy. Do tepleho karamelu sme nasypali posekane orechy, vyliali na dosku a zformovali sme to do obdliznika. Ked to stuhlo, pokrajali sme to na mensie kusky.

@sovka a vstci ostatni, tiez spominam na podobne detske pribehy s nakupovanim sladkosti, teda velmi malo, ale vobec neviem co je krumplovany cukor. A inak bolo: zmrzlinu za kacku,
z tuzexu zvykacku........

Keď tak čítam, čo všetko sme si kupovali, začínam mať dojem, že sme tých sladkostí nemali až tak málo. Ale v skutočnosti sme ich mávali len občas, o to nám boli vzácnejšie, veď aj preto si ich doteraz pamätáme. A čo sami zdá veľmi dôležité, naučili sme sa o ne deliť a tým samozrejme deliť sa nielen o sladkosti, ale aj o iné veci, ktoré nám život daroval. Veľmi pekne ďakujem, že ste sa zapojili do diskusie, strávila som s vami krásnu sobotu spomienok a verím, že diskusia priniesla pohodu aj vám.

@kuchticka , krumplový cukor, zemiakový cukor, mydielka a možno mal ešte iné názvy bol vyrobený zo zmesi zemiakového škrobu, cukru príchutí a farbív. Bývala to tablička približne dvadsať centimetrov dlhá a asi šesť centimetrov široká a bola rozdelená na päť dielikov. Býval biely, ružový, žltý a zelenkavý. Tablička stála korunu, ale v obchode nám boli ochotní odlomiť jeden dielik za 20 halierov. Doteraz sa vyrába v Maďarsku, má trochu iný tvar, také pospájané dlhé paličky. Keď som ho objavila, priniesla som dcéram, nech ochutnajú, na čo tak rada spomínam, ale podľa nich to bolo nejedlé, nechutilo im to. Nuž čo, sú zvyknuté na lepšie.

@sovka , ako keby sme boli byvali sestry a vyrastali spolu :-))) robievali sme to iste , kupovali rovnake sladkosti a poctivo sa delili so vsetkymi rovnakym dielom:-))) Su to krasne spomienky ....

:-)))))) krásne spomienky, my sme si vyrábali karamelové lízatká, PL sme natreli olejom, nasypali aj posekané orechy, položili špajlu a naliali karamel, jaaaj to bolo dobré, jazyky sme si poodierali, no nevadilo nám to, ja si ešte spomínam aj na cukríky Atlasky a eskimo za 50hal. malinovky, krachelky :-) a tiež tie super veci, čo už ste tu spomenuli . Ďakujem, sovka, že si s tým začala, je to milé.

Mne moja neboha babka robievala karamel na cmulanie, vzdy ked som bola chora a ostala som s nou doma. tda sa mi, ze skaramelizovany cukor zmiesala so smotanou, na tanier dala "hábečku", teda platno, a don vliala karamelovu hmotu, ktoru po stuhnuti sekala nozom a ja som pistala, ked kusky odfrngovali. Poznate to niekto?

... a karamelove lizatka sme si potom robievali s kamoskou, aj ovocne. najvacsou traumou bolo, ked sme sa na kastroliku pokusali spravit cukrovu vatu... :)
myslim, ze dnesne deti taketo hokusy-pokusy nemozu zazit, lebo nikdy nie su samy doma. my sme sami doma byvali, tak sme mali pole posobnosti. @ronald , neboj, aj ty budes spominat spolu so svojou generaciou, len vyckaj :)

určite je pravda, že človek rád spomína na svoje detstvo, nech už vyrastal v akejkoľvek dobe, z jednoduchého dôvodu - pretože bol dieťa a dieťa sa na svet pozerá inými očami. A zrejme platí, že raz sa každý človek dostane do štádia keď povie okrídlenú vetu: Za našich mladých čias bývalo lepšie! aj keď je to len náš subjektívny uhoľ pohľadu. Na druhej strane keď si pomyslím ako sme v lete stavali hrádze na potoku, v zime sa sánkovali a bili o jediné lyže a chodili sme zbierať klásky za kombajnom a celé dni sme vyseli niekde na čerešni a stavali si bunkre a viedli vojny s takými bielymi guličkami čo rástli na kríkoch a keď sme prišli večer domov mama nás nakŕmila pečenými zemiakmi s maslom a slaninkou a ľahli sme do perín a svet bol pre nás gombička. Len neviem načo budú spomínať dnešné deti? Na nedeľné výlety do obchodných centier, alebo na hranie na internete? Mám 30-ročného syna, keď mal 10 rokov boli u nás jeho kamaráti z Bratislavy, v živote nevideli kravu a v noci žasli nad tým že na oblohe sú milióny hviezd a náš syn bol pre nich najväčší hrdina lebo vedel založiť oheň.

@evusik , máš pravdu. Toto všetko sme robili, okrem toho ešte hry s loptou - vybíjaná, škôlka o zem, škôlka o stenu, skákanie cez švihadlo, skákanie škôlky so sklíčkom, skrývačka po záhrade, keď sa začalo stmievať, skrátka v jednom kuse sme boli v pohybe. Toto dnešné deti nepoznajú a ani nemôžu. Kto by dnes pustil napr. 10-ročné dieťa von bez dozoru, aby šlo tam, kde sa chce hrať? Keď opomeniem všetko ostatné, koľko len áut pribudlo na cestách. A my sme sa bez problémov chodili kúpať na petržalské šutrovky a vždy sme sa bezpečne vrátili domov.

@sovka62 , na nasej ulici sa nezmenilo nic (slepa ulica, kde chodi malo aut), aj napriek tomu tam deti nie su. Ked som bola ja mala, boli sme s kamaratmi na ulici, v potoku, v lese stale, len sme museli povedat, kam ideme. Hrali sme nespocetne mnozstvo hier, organizovali si "olympijske hry" aj modelingove sutaze, vyrabali rakety a kuše, hrali nekonecne schovavacky, banditske hry... par rokov neskor a ulica je prazdna, deti sa von hraju uz len s rodicmi. bratranec svoju osemrocnu dceru nepusti samu bicyklovat sa, este aj do skoly nechodi sama, aj ked je to 5 minut... mne to pripada chore

@julica máš určite pravdu je to smutné, ale bohužiaľ taká je doba a ja sa ani nečudujem rodičom, že sa boja púšťať svoje deti von... a asi je to horšie vo veľkých mestách kde hrozí viac nebezpečenstva.... k nám do malého mestečka takéto "vymoženosti" ešte nedorazili.... tu sa deti veselo hrajú a vymýšľajú "hlúposti" presne tak ako my voľakedy (vrámci možností)

@sovka , presne do takého istého obchodíku sme chodili aj my, len my sme mali uja predávač, ktorý nás už všetkých poznal po mene, vždy sa s nami pekne porozprával, nikdo sa nikam neponáhlal. Aj tie hry všetky sme hrávali, záhrady sme mali pospájané bráničkami a my deti sme lietali kade tade ,keď sme boli hladní, tak sme sa najedli hoci u susedov, nikdo s tým nemal problém. Ja som mala na okolí aj veľa kamarátov chlapcov , no a s nimi sme sa hrávali gumipuškovú vojnu, hrali sme sa guličky lozili po stromoch. Stacili nám v lete trenhy tričko /všetdia skoro rovnaké, lebo iné neboli/ alebo tepláky. No a sankovačka v zime, to boli zážitky. Domov sme chodili celí mokrí ,mama nás musela komplet povyzliekať . nemali sme žiadne oteplovačky, overaly . keď sme boli starší tak drevenné lyže.

@sovka a aj vsetci ostatni, ake mile spomienky! Veru si pamatam aj ja na vela tych veci, co sa tu spominaju. Aj tu vojensku kavu si tiez pamatam, uplne si jej chut viem predstavit...

Naozaj milé príbehy.Vrátia nás do detstva.Nám maminka robievala,ked sme boli chorí karamel,zaliala ho mliekom a do horúceho dala za pol lyžičky pravého masielka. A pravdaže my sme sa vždy tešili hlavne na ten karamel,vždy ho urobila viac.

Ja som mojim chorým dievčatkám varievala cibuľový čaj s karamelom. Uvarila som cibuľu aj so šupkami v pol litri vody, cukor upálila na karamel a zaliala tým cibuľovým vývarom. Veľmi dobre to zaberalo na suchý, dráždivý kašeľ, až tak, že ak ich kašeľ trápil v noci prišli ma zobudiť, aby som im ten čaj šla navariť.

@sovka62 ten cibulový čaj robievam detom ale s karamelom ma nenapadlo,alebo cibulu nakrájam a zasypem cukrom,či medom zalajem-pusti štavu a to po lyžici dávam malej na kašel.krásne spomienku ste tu opisali vratili i mna do detstva a našich krásnych zážitkov....ako sme behali po horach,bunkre stavali,na roli stavali tunele z kociek slamy po žatve,po strnisku behali a vojnu hravali,dokonca myši sme chodili durit z dier-nalievali vodu...a z druhej dieri povybiehali,vyplávali-to už tam čakal niekto a chytal do pohára-putovali na dvor kde ich mačky nahanali-to bola zabavka pre nás.mna od rána do večera nebolo-furt som labzovala po kamoškách,záhradách-oblizala stromy-čerešne,marhule.....a spominam na potok ako sme stavali stav,kde sme sa potom kupavali...pierka z husi som zbierala a babke nosila.....no nejak moc pišem.....

@ hubarka35 @ , ten cibuľový sirup poznám, ale ten treba pripraviť vopred, musí postáť, aby pustil šťavu, zatiaľ čo čaj je prvá pomoc, lebo je hotový hneď.