Ako Karolko robil likér

rea1, 5. marca 2014

V časoch stredo a po-stredoškolských sme boli bláznivá partia, ktorá sa flákala ako jej čas dovolil a opíjala ako jej dovolili financie a unavené oko dohľadu zamestnaných rodičov. Neboli sme to, čomu sa hovorilo zlatá mládež, nikto z nás nemal „dôležitého“ otca/mať ale väčšina z nás bola z výberovej matematickej školy (áno, @rajnica , z tej, ktorá v Bratislave nikdy neexistovala! :-)) ), poniektorí športovali na rôznych úrovniach, poniektorí reprezentovali (a úspešne!) nielen školu ale dokonca okres, kraj a Československo ako také na rôznych olympiádach, na počudovanie, všetci sme sa celkom dobre a niektorí až veľmi dobre učili, dodnes celkom nechápem, ako to bolo možné, takže školy nám kadečo nadštandardne tolerovali a my sme to bohapusto zneužívali, lebo sme mali pocit, že sme nesmierne dôležití a úžasní. Veď vravím – bláznivé decká. A ani neviem ako ale priplietol sa medzi nás jeden chalan, Karol, hromadne prezývaný Karolko, ktorý bol tichý, slušný a taký – no, úplne iný ako ostatní. Aj sa chcel zapájať do besnenia ale keď si zapálil, skoro sa zadusil, keď si dal dve pivá bol ako delo, nešportoval, aby sa mu nič nestalo, mamička ho ofukovala a keď sme sa u nich doma náhodou vyskytli, tak nás napomínala systémom „ale deti, nekričte, pekne si posadajte, nie, u nás sa v okne nesedí (len čo zatvorila dvere izby, boli sme tam napchatí aj tí, ktorí normálne v okne sedieť nezvykli), Karolko, poď do kuchyne, uvarila som vám čajík, dones kamarátom, deti, potom sa už Karolko musí učiť, aj vy by ste mali ísť“ ... a tak. Ale bola to ináč fajn teta. A Karči bol z toho na nervy, lebo on tiež chcel byť taký „zlý“ a „skazený“ ako my a mama mu v tom usilovne bránila. :-)) I jedného dňa prišiel s novinou – naši idú do Bulharska, bude prázdny byt! Neviem, ako presvedčil rodičov, že on s nimi nemôže ísť, čo si vymyslel, že sa musí učiť (cez prázdniny?), to je v podstate jedno, bolo leto, voľno a prázdny bejvák. Hurá! I diali sa flámy bohatierske, Karol možno niekedy aj zaľutoval, že nie je radšej v tom Bulharsku, ale čo už. Priznávam, oslavovali sme tam tak bujaro, ako to len decká v okolomaturitnom veku dokážu. Slávili sme „vyšlo slnko – zašlo slnko“, „sto rokov slovenskej fujary“ aj „tristo rokov bryndzových halušiek na Slovensku“ a iné podobné rôzne. Ale čas sa pomaly napĺňal, až sme zistili, že o pár dni je po prázdnom byte, pretože sa rodičia vrátia. Tak sme sa dohodli, že spravíme ešte rozlúčkovú seansu, nech teda využijeme slobodu do poslednej chvíle, potom povysávame, upraceme chliev, ktorý sme tam za dva týždne narobili a basta fidli, koniec. Ešte som zabudla povedať, že my, teda drvivá väčšina sme síce pili všetko ale najmä pivo a vodku ale Karol mal najradšej liguére. Obzvlášť mu učaroval vajcový a hneď za ním domáci karamelový z vareného Salka. To bola asi jediná vec, z ktorej sa dokázal úprimne a schuti sťať. Tak dobre, zajtra poobede sa zídeme u Karolovcov, každý prinesie tak ako obvykle, úlohy boli zadelené a my sme sa tešili, cez noc flámujeme, doobeda sa vyspíme, poobede upratujeme a na druhý deň prídu rodičia. Bol to super plán, jednoduchý a prostý. Ale. Ale na druhý deň doobeda zvoní telefón a na druhom konci hysterický Karol jačal: čo sa mi to stalo! Prídi! Naši ma zabijú! Čo sa mi to stalo! Chudák, úplne kikiríkal a preskakoval mu hlas, k akýmkoľvek otázkam úplne hluchý, nevidel, nepočul, len jačal. Tak som bežala k nim. A stretli sme sa všetci, lebo Karči v záchvate zúfalstva obvolal všetkých, na ktorých telefónne čísla si dokázal spomenúť. Rýchlo sme zistili, čo ho tak rozhodilo a okamžite sme sa prestali čudovať, stačil pohľad do kuchyne. Milý Karolko , v predtuche ďalšieho abstinentského života pod starostlivým dohľadom obetavej matere sa rozhodol, že vyrobí polotovar a my, keď tam už budeme, mu vyrobíme likérik do zásoby, ktorý si on starostlivo uschová. A okrem karamelového dostal slinu aj na kakaový. Tak zakúpil a dal variť jednu piksľu Salka a jedno Pikao. Dal do hrnca, zalial vodou, dal variť a zabudol na to. Áno, správne hádate, voda vyvrela a piksle pekne krásne vybuchli. Obidve. Poviem vám, pri pohľade na tú kuchyňu ste mali dojem, že okolo sporáka, po stenách aj po plafóne prebehla krava s hnačkou. Tmavo i svetlohnedé fľaky boli všade a z plafóna na sporák ešte stále pomaly padali veľké a ťažké kvapky, ktoré sa dolu na zemi a sporáku rozpleskli. Karolko jačal, hýkal, pobehoval a lomil rukami, no, správal sa – kdesi som čítala také pekné, že – ako matka predstavená kláštora, keď zistila, že jej zverenkyne strávili noc v delostreleckých kasárňach. Všetci sme ho chápali ale všetci sme sa váľali od smiechu, lebo to bol pohľad pre bohov. Ovšem smiech nás rýchlo prešiel, lebo problém bolo treba riešiť rýchlo a dôkladne. Mali sme jednu takú umeleckú dušu, Pišta sa volal, ktorý pekne kreslil a jeho benevolentní rodičia ho nechali, nech si svoju izbu premaľúva a zdobí ako chce. On bol schopný si časť izby, kde nebol nábytok, premaľovať aj osemkrát za rok. A ten privrel jedno oko a zavelil: to sa vymaľuje, Karol, ty budeš nosiť pivo! Zadelil, čo kto kúpi, jeho verný podržtaška Jánoš už cválal k nim do kočikárne, kde mal Pišta uskladnené svoje maliarske náčinie a Pišta sa rozvalil na stoličke a s privretými očami sa sústredil. Ostatní dostali každý do ruky konzervu s vysvetlením: tie zasraté steny treba oškrabať, tak škrabte! Koniec – skrátená verzia: namakali sme sa ako kone. Na to, že sme ten deň i noc mali určené na rozlúčkový opiáš sa nikto neopovážil ani pomyslieť, nieto ešte spomenúť. Škrabali sme, odkladali a prekladali, Karol zabezpečoval neustály prísun piva a Pišta za mohutného spevu Internacionály (falošne ale od srdca) maľoval celú kuchyňu. Skončili sme v noci, rozišli sme sa domov poomdlievať do svojich postelí, ráno sme sa opäť stretli a začali dorábať, odkladať, prekladať a upratovať. A poobede, keď už takmer ale naozaj takmer všetko bolo hotové, pozrel Karol z okna a zavyl: naši sú tu! Oni ma zabijú! Dokončovacie práce sa neuveriteľne zrýchlili a kým milovaný syn vítal na ulici svojich rodičov vystupujúcich z taxíka a úspešne ich zdržiaval objímaním, prekladaním kufrov a potkýňaním sa o ostatnú batožinu, my – každý pobral všetko, čo mal nablízku a koľko zvládol, chalani ešte rozbehli koberec a uložili naň stôl a stoličky – sme utiekli o poschodie vyššie a tam, tichúčko ako myšky sme čakali, kedy ten kôň už konečne s rodičmi zalezie a zabuchne za sebou dvere. Aby sme mohli vypadnúť a ísť si dávať na hlavy studené a mokré, aby sme sa spamätali. Všetko dobre dopadlo a po čase niekto započul (a samozrejme to hneď všetkým oznámil), ako sa Karolova mama rozprávala so susedou o dovolenke a „a predstavte si, pani suseda, ten Karolko je taký dobrý chlapec, taký usilovný, kým sme boli preč, ešte aj kuchyňu vymaľoval.“ Boli to krásne časy. :-))) jana

@zareaguj

Diskusia k článku

Pridaj koment

yana

yana 5. marca 2014 o 15:52

Jaaaj sladké časy, keď sme boli mladí a nevinní. Počuj, to o akej škole vravíš? Typujem Vazovova, ale vcul ma napadol aj Hronec.
A toho čuča čo sme sa napili.

Ako Karolko robil likér

Diskusia k článku

Zážitky

Diskusie

Najklikanejšierecepty, videá a články

Hľadáte si novú prácu ?

Najklikanejšie
recepty, videá a články