Ako Karolko robil likér

rea1 - bez fotkyrea1, 5. marca 2014
V časoch stredo a po-stredoškolských sme boli bláznivá partia, ktorá sa flákala ako jej čas dovolil a opíjala ako jej dovolili financie a unavené oko dohľadu zamestnaných rodičov. Neboli sme to, čomu sa hovorilo zlatá mládež, nikto z nás nemal „dôležitého“ otca/mať ale väčšina z nás bola z výberovej matematickej školy (áno, @rajnica , z tej, ktorá v Bratislave nikdy neexistovala! :-)) ), poniektorí športovali na rôznych úrovniach, poniektorí reprezentovali (a úspešne!) nielen školu ale dokonca okres, kraj a Československo ako také na rôznych olympiádach, na počudovanie, všetci sme sa celkom dobre a niektorí až veľmi dobre učili, dodnes celkom nechápem, ako to bolo možné, takže školy nám kadečo nadštandardne tolerovali a my sme to bohapusto zneužívali, lebo sme mali pocit, že sme nesmierne dôležití a úžasní. Veď vravím – bláznivé decká. A ani neviem ako ale priplietol sa medzi nás jeden chalan, Karol, hromadne prezývaný Karolko, ktorý bol tichý, slušný a taký – no, úplne iný ako ostatní. Aj sa chcel zapájať do besnenia ale keď si zapálil, skoro sa zadusil, keď si dal dve pivá bol ako delo, nešportoval, aby sa mu nič nestalo, mamička ho ofukovala a keď sme sa u nich doma náhodou vyskytli, tak nás napomínala systémom „ale deti, nekričte, pekne si posadajte, nie, u nás sa v okne nesedí (len čo zatvorila dvere izby, boli sme tam napchatí aj tí, ktorí normálne v okne sedieť nezvykli), Karolko, poď do kuchyne, uvarila som vám čajík, dones kamarátom, deti, potom sa už Karolko musí učiť, aj vy by ste mali ísť“ ... a tak. Ale bola to ináč fajn teta. A Karči bol z toho na nervy, lebo on tiež chcel byť taký „zlý“ a „skazený“ ako my a mama mu v tom usilovne bránila. :-)) I jedného dňa prišiel s novinou – naši idú do Bulharska, bude prázdny byt! Neviem, ako presvedčil rodičov, že on s nimi nemôže ísť, čo si vymyslel, že sa musí učiť (cez prázdniny?), to je v podstate jedno, bolo leto, voľno a prázdny bejvák. Hurá! I diali sa flámy bohatierske, Karol možno niekedy aj zaľutoval, že nie je radšej v tom Bulharsku, ale čo už. Priznávam, oslavovali sme tam tak bujaro, ako to len decká v okolomaturitnom veku dokážu. Slávili sme „vyšlo slnko – zašlo slnko“, „sto rokov slovenskej fujary“ aj „tristo rokov bryndzových halušiek na Slovensku“ a iné podobné rôzne. Ale čas sa pomaly napĺňal, až sme zistili, že o pár dni je po prázdnom byte, pretože sa rodičia vrátia. Tak sme sa dohodli, že spravíme ešte rozlúčkovú seansu, nech teda využijeme slobodu do poslednej chvíle, potom povysávame, upraceme chliev, ktorý sme tam za dva týždne narobili a basta fidli, koniec. Ešte som zabudla povedať, že my, teda drvivá väčšina sme síce pili všetko ale najmä pivo a vodku ale Karol mal najradšej liguére. Obzvlášť mu učaroval vajcový a hneď za ním domáci karamelový z vareného Salka. To bola asi jediná vec, z ktorej sa dokázal úprimne a schuti sťať. Tak dobre, zajtra poobede sa zídeme u Karolovcov, každý prinesie tak ako obvykle, úlohy boli zadelené a my sme sa tešili, cez noc flámujeme, doobeda sa vyspíme, poobede upratujeme a na druhý deň prídu rodičia. Bol to super plán, jednoduchý a prostý. Ale. Ale na druhý deň doobeda zvoní telefón a na druhom konci hysterický Karol jačal: čo sa mi to stalo! Prídi! Naši ma zabijú! Čo sa mi to stalo! Chudák, úplne kikiríkal a preskakoval mu hlas, k akýmkoľvek otázkam úplne hluchý, nevidel, nepočul, len jačal. Tak som bežala k nim. A stretli sme sa všetci, lebo Karči v záchvate zúfalstva obvolal všetkých, na ktorých telefónne čísla si dokázal spomenúť. Rýchlo sme zistili, čo ho tak rozhodilo a okamžite sme sa prestali čudovať, stačil pohľad do kuchyne. Milý Karolko , v predtuche ďalšieho abstinentského života pod starostlivým dohľadom obetavej matere sa rozhodol, že vyrobí polotovar a my, keď tam už budeme, mu vyrobíme likérik do zásoby, ktorý si on starostlivo uschová. A okrem karamelového dostal slinu aj na kakaový. Tak zakúpil a dal variť jednu piksľu Salka a jedno Pikao. Dal do hrnca, zalial vodou, dal variť a zabudol na to. Áno, správne hádate, voda vyvrela a piksle pekne krásne vybuchli. Obidve. Poviem vám, pri pohľade na tú kuchyňu ste mali dojem, že okolo sporáka, po stenách aj po plafóne prebehla krava s hnačkou. Tmavo i svetlohnedé fľaky boli všade a z plafóna na sporák ešte stále pomaly padali veľké a ťažké kvapky, ktoré sa dolu na zemi a sporáku rozpleskli. Karolko jačal, hýkal, pobehoval a lomil rukami, no, správal sa – kdesi som čítala také pekné, že – ako matka predstavená kláštora, keď zistila, že jej zverenkyne strávili noc v delostreleckých kasárňach. Všetci sme ho chápali ale všetci sme sa váľali od smiechu, lebo to bol pohľad pre bohov. Ovšem smiech nás rýchlo prešiel, lebo problém bolo treba riešiť rýchlo a dôkladne. Mali sme jednu takú umeleckú dušu, Pišta sa volal, ktorý pekne kreslil a jeho benevolentní rodičia ho nechali, nech si svoju izbu premaľúva a zdobí ako chce. On bol schopný si časť izby, kde nebol nábytok, premaľovať aj osemkrát za rok. A ten privrel jedno oko a zavelil: to sa vymaľuje, Karol, ty budeš nosiť pivo! Zadelil, čo kto kúpi, jeho verný podržtaška Jánoš už cválal k nim do kočikárne, kde mal Pišta uskladnené svoje maliarske náčinie a Pišta sa rozvalil na stoličke a s privretými očami sa sústredil. Ostatní dostali každý do ruky konzervu s vysvetlením: tie zasraté steny treba oškrabať, tak škrabte! Koniec – skrátená verzia: namakali sme sa ako kone. Na to, že sme ten deň i noc mali určené na rozlúčkový opiáš sa nikto neopovážil ani pomyslieť, nieto ešte spomenúť. Škrabali sme, odkladali a prekladali, Karol zabezpečoval neustály prísun piva a Pišta za mohutného spevu Internacionály (falošne ale od srdca) maľoval celú kuchyňu. Skončili sme v noci, rozišli sme sa domov poomdlievať do svojich postelí, ráno sme sa opäť stretli a začali dorábať, odkladať, prekladať a upratovať. A poobede, keď už takmer ale naozaj takmer všetko bolo hotové, pozrel Karol z okna a zavyl: naši sú tu! Oni ma zabijú! Dokončovacie práce sa neuveriteľne zrýchlili a kým milovaný syn vítal na ulici svojich rodičov vystupujúcich z taxíka a úspešne ich zdržiaval objímaním, prekladaním kufrov a potkýňaním sa o ostatnú batožinu, my – každý pobral všetko, čo mal nablízku a koľko zvládol, chalani ešte rozbehli koberec a uložili naň stôl a stoličky – sme utiekli o poschodie vyššie a tam, tichúčko ako myšky sme čakali, kedy ten kôň už konečne s rodičmi zalezie a zabuchne za sebou dvere. Aby sme mohli vypadnúť a ísť si dávať na hlavy studené a mokré, aby sme sa spamätali. Všetko dobre dopadlo a po čase niekto započul (a samozrejme to hneď všetkým oznámil), ako sa Karolova mama rozprávala so susedou o dovolenke a „a predstavte si, pani suseda, ten Karolko je taký dobrý chlapec, taký usilovný, kým sme boli preč, ešte aj kuchyňu vymaľoval.“ Boli to krásne časy. :-))) jana
@zareaguj


Diskusia k článku

yana
Jaaaj sladké časy, keď sme boli mladí a nevinní. Počuj, to o akej škole vravíš? Typujem Vazovova, ale vcul ma napadol aj Hronec.
A toho čuča čo sme sa napili.
abdul
Môj tip Vazovova, ale inak čítanie bohovské, aj keď som neuhádol.
smejkad
:-)))))))))))))))))))))))))))))))
dobra partia, nenechali Karolka v stichu :-)))))))
krasne zazitky :-)
paeva
cha, cha, to sú pekné spomienky, na čo si budú spomínať terajší mladí, ako sedeli za počítačom, koľko levelov prešli? môžu nám závidieť.
silvia68
Tak veru , inakší sme boli, aj sme si vynadali, aj sa poškriepili ale vždy sme držali spolu, čím väčší prúser hrozil tým viac sme sa zomkli a robili sme všetko aby sme dotyčného z brindy vytiahli. Potom nás hriala myšlienka ako sme tých dospelákov "prečúrali" . Dobre som sa zasmiala, Karolkove pocity si viem živo predstaviť.
sovka62
....kdeže sa poooodeliii, moje mladé časy? Až sa človeku nechce veriť čo všetko sa dalo vydržať a zvládnuť, baterky sa tuším dobíjali samovoľne.
A dobre tak, aspoň je na čo spomínať, aj keď teda pred našimi deťmi sme sa neskôr snažili predstierať, že by sme takí ako oni nikdy neboli, hehehe....
aroooo
ej veru, krásne zlaté časy študentské.....
anina6
no teda @rea , ja som sa tu až splakala od smiechu. perfektný príbeh si pridala, fakt ste boli čísla. ale hlavne, že ste kamošovi pomohli, a to sa cení.
rea1
nuž, priznávam, väčšina nás bola z Hronca, Jura môjho milovaného. boli to časy úžasné, chodili sme - zopár šialencov - do Cvernovky brigádovať, doobeda v škole (alebo v kine, Praha hrala od 11,00), od tretej do večera v špulkárni, aspoň 2 týždne do mesiaca, niektorí mali brigády vybavené inde, okrem toho napr. ja na tréningy a iné s milovanou hádzanou súisiace aktivity, iní prípravy na tie rôzne súťaže a prípravy na olympiády a okrem toho sme sa ešte stačili flákať kade-kde a hojne navštevovať pohostinské zariadenia čo najnižšej skupiny. veď pivo tam bolo to isté ako inde, len oveľa lacnejšie. na chodník pri "Rolandovi" sa prilepila sviečka a okolo nej ako okolo horiacej vatry sme tancovali indiánske tance aj s tomu odpovedajúcimi zvukovými efektami ... a veríte, že nás všetci nechali na pokoji, ba okoloidúci nám ešte aj zatlieskali? (asi od radosti, keď sme skončili). ja som sa za svoje besnoty nikdy nehanbila, ba dokonca som ich, niektoré, dala k dobrému aj vlastným deťom, nech si nemyslia, že mama bola vzor a ideál. malo to svoju výhodu - vedeli, že rôzne ťahy, falošné ospravedlnenky a blicovacie aktivity ľahko odhalím, lebo ich poznám lepšie ako oni a som síce veľmi, možno až príliš tolerantná ale keď niečo zavelím, tak sa to jednoducho spraví a dohody sa dodržiavajú, lebo tresty boli drakonické. áno, baterky sa nám dobíjali akosi v behu. :-)) dnešnej mládeže mi je tak akosi ľúto. mám taký čisto subjektívny dojem, že o strašne veľa prichádzajú. možno sa mýlim, neviem.
hannah22
pekné čítanie a veru ešte krajšie spomienky, ....nemýliš sa ale každá generácia má to svoje naj prežité.... :))
eliska61
Uz davno som sa tolko nenasmiala, DIKY!!! A tie casy, veru pravda. Mna raz na gymku oznamkovali na konci roka ako jedinu na skole s dvojkou z chovania. Dnes uz asi ani predmet "chovanie" neexistuje??? Fakt je, ze mi vtedy do smiechu ani trochu nebolo.
No vidis ho - a dnes je zo mna vzorna (???) matka, manzelka a manazerka.
hubata
Nooo ... blavááčky len sa neposerte! Aj my sedláčky zo Záhoria, alebo od Maďar sme si užili svoje pri cestovaní vlakom na trati BA-MA alebo BA-NZ, prípadne GA. Vlakárky mohli meškať do školy, lebo ospravedlnenky podpisoval za prednostu stanice starý Béla, triasli sa mu ruky, nepočul už na obe uši a tak sme krásne májové dni trávili svorne bez rozdielu národnosti pri Dunaji, bozkávali sme sa v katakombách bratislavského hradu (ešte tá ošklivá budova parlamentu neexistovala) a provokovali minisukňami študentov bohosloveckej fakulty pri Dóme. Na nástupišti sme si kúpili obložené žemle a keďže nie každému zostala 1 Kčs na ňu, tak sme si ich prehadzovali z jedného vlaku do druhého, nech sa najedia všetci. V tuneli sme si my baby odšminkovali linky z očí, stiahli minisukne na sukne po kolená, chalani dlhé vlasy dali do gumičky a pospali sme si. Domov sme prišli tichí, unavení a matky neverili ako sme sa mohli na telesnej tak opáliť až nám zlieza koža .....
rea1
@hubata , šak jasné, aj vidláci mali svoje aktivity, nielen my, paštikári. s ospravedlnenkami ste to mali jednoduché, u nášho triedneho neexistovala výhovorka, že "meškal autobus", lebo mal krásnu vetu: nááále, čo vypráváš, avtóbusy chodá od pól pátéj ráno. a bol si vybavený. vlakárov sme nemali ale určite by aj tých nejako odpálil, šak aj vlaky chodá od rána. :-)) ale pripomenula si mi tým parlamentom, ako sme chodili do krčmy, ktorá tam stála predtým. útulná, zapľuvaná 4-tá kategória s orgovánmi v záhrade. možno napíšem.



 



TOPlist