Svedomie volá:
Zachráňme vinohrady

Jozef Sedlák, Pravda, 18. decembra 2017 o 06:00

V porovnaní s vinárskymi veľmocami je Slovensko maličké. "Nevadí, ale máme výborných vinohradníkov aj vinárov, a tí sa postarali, aby sa dnes vo svete rozprávalo o slovenskom vinárstve.“ Vraví to šľachtiteľka Dorota Pospíšilová, žena ktorá významne prispela nielen k emancipácii a svojbytnosti slovenského vína, ale celej krajiny.

Dorota Pospíšilová
Dorota Pospíšilová, žena, ktorá výrazne prispela nielen k emancipácii a svojbytnosti slovenského vína, ale celej krajiny.
Autor: ,

Jeseň nám dopriala krásne babie leto. Vytiahlo vás do vinohradov?

Rada chodím do vinohradov a vôbec do prírody, celý život som sa venovala trochu turistike. V Bratislave bývam pod vinohradmi, ale je ich čoraz menej, chradnú mi pred očami. Teraz na veľmi staré kolená je mi vzácne ísť do malokarpatskej prírody. Sotva vyjdem na ulicu, obklopí ma záľaha áut. Automobilizmus nás zadúša, najmä pre starších chodcov je veľmi nepríjemný a obmedzujúci.

Vinohrady boli kedysi súčasťou bratislavskej panorámy, ale miznú ako jarný sneh. Pre rodenú Bratislavčanku musí byť mučivé, keď ju oberajú o časť jej podstaty.

Pri pohľade na odchádzajúcu vinohradnícku Bratislavu sa ma zmocňujú smutné myšlienky. Od čias, čo som ako stredoškoláčka začala rozumieť svetu, mám na mysli dobu od roku 1945, sa veľa zmenilo. Zdá sa mi, že Bratislava neriadila a neriadi poriadne architektonický rozvoj mesta. A odniesli si to aj vinohrady.

Za víno z Prešporka sa na začiatku novoveku platilo zlatom. V každej zlatke akoby bol aj panoramatický poplatok. Víno očaruje ako nápoj, ale súčasne je živým prvkom krajiny, ktorú obývame.

Každé európske vinohradnícke mesto si ako oko v hlave stráži svoje vinohrady. Tvoria históriu aj prítomnosť mesta, ktorú sme v Bratislave totálne zničili. Vinohradnícke úbočie, ktoré bolo vidno z Račianskeho mýta a z Devína, je takmer úplne zabetónované, vyrástol tu dom vedľa domu. Keby to boli aspoň vily, ale neraz sú to nevzhľadné, nadrozmerné škatule. V podobných prírodných scenériách zvyčajne bývajú nádherné vilové štvrte. Najnovšia výstavba nielenže znivočila vinohrady, ale zohavila samotné kopce…

… a mesto prišlo o svojho pôvodného ducha.

Úplne. Človek nemá nič proti tomu, že sa do mesta hrnú ľudia z celej krajiny, lebo vždy v ňom bolo viac pracovných príležitostí ako na vidieku. Lenže pôvodné obyvateľstvo Bratislavy ich nevstrebalo, lebo takmer vymrelo alebo bolo z mesta vyhnané. Nové mestské obyvateľstvo sa ešte len utvára, sú to ľudia, ktorí nie sú už vidiečania, ale ešte ani mešťania. Nemajú v sebe kultúrne jadro, ktorým žije mestský človek.

Predsa sa však meníme. Začali sme objavovať krásu a ducha vína, ktoré sa stalo súčasťou spoločenskej výbavy. Odtiaľ je len krok k tomu, aby sme si viac vážili prostredie, v ktorom sa víno narodilo.

Nesmierne by som si priala, aby ľudia začali takto uvažovať. Ale nie som presvedčená, že už nastala osvietená doba. Pravdaže badám, že vzťah mestského obyvateľstva k vínu – jeho požívaniu sa zmenil. Víno sa už nepovažuje len za alkoholický nápoj. Hlavná príčina tejto zmeny spočíva v pozdvihnutí kvality slovenských vín.

Kto sa o ňu postaral?

Na konci 20. storočia sa objavilo niekoľko pionierov vinárov, ktorí sa zaslúžili o revolúciu v ponímaní vína ako nápoja. Dnes už aj bežní ľudia, ktorí poriadne nepoznajú problematiku a nemali možnosť nadobudnúť hlbší vzťah k vínu, vnímajú víno inak ako kedysi. To je veľmi potešiteľné, pretože víno je medzi nápojmi kráľom. Piť ho len pre alkohol, len preto, aby sme si spravili dobrú náladu, je skoro hriech.

História ide cikcakovo. Boli obdobia, keď starí Gréci a Rimania písali o víne ódy. Po páde Ríma prešlo niekoľko storočí, kým víno opäť začali zveľaďovať mnísi v kláštoroch.

Vzostupy a pády sú súčasťou ľudskej histórie. Momentálne sme, zdá sa, pri vrchole Gaussovej krivky, ale pozor na to, morálne hodnoty sa nectia, napätie rastie, kdesi pred nami je opäť pokles, úpadok. Som pamätníčka dvoch veľkých svetových vojen. Narodila som sa po prvej z nich, ale jej následky si dobre pamätám, nehovoriac o druhej svetovej vojne, ktorú som zažila na vlastnej koži. Správanie ľudí v čase krajného ohrozenia sa podstatne mení.

Aj k vínu?

Pravdaže. Vždy, keď ľudia trpeli vojnou, si viacej uvedomovali vnútorné a podstatné hodnoty života, ako len jeho vonkajšie užívanie, ktoré vedie k ľahkovážnemu a nezodpovednému životu. Vojna prináša hlad, biedu, utrpenie. Keď zavládne mier, začnú sa ľudia správať normálne a múdro až do doby novej hojnosti. Jedno je isté: civilizačné aj klimatické vlny ovplyvňovali to, ako sa ľudia v ďalšej etape správali.

Teraz sa ekonomike darí, ľudia viac zarábajú. Sme kultúrnejší?

Nemyslím si, že hojnosť je pozitívnym prvkom, ktorý nás urobí lepšími vo vzťahu k životu. Pokiaľ ide o víno, vzťah mnohých súčasníkov k nemu je skôr módou. Slovenskí vinári na to reagujú veľmi múdro, a to rastúcou kvalitou vína. Tým konzumenta aj vychovávajú v náuke o víne. Je to široký pojem. Spôsobom výroby, ktorý vedie k stále vyššej kvalite a k širšiemu sortimentu vín, vinári prispievajú ku kultúrnosti pitia vína.

Odkryli ste pozadie fenoménu záujmu o víno. Jeho súčasťou je aj nový vzťah k vínam pochádzajúcim zo Slovenska. Jednak ich vyrábajú slovenskí vinári a jednak vy sama ste vyšľachtením odrôd prispeli k čomusi, čo možno nazvať vinársky patriotizmus. Potrebovali sme slovenské odrody?

Či sme ich potrebovali, o tom nie som celkom presvedčená. Áno, stali sa súčasťou vinárskeho patriotizmu. Nie každý človek je hlboký patriot, ale Slováci sú patrioti. Je to normálne, dokonca potrebné, aby sme si vážili, čo máme doma. V tomto zmysle slovenské odrody majú význam, a mnohí ľudia sú milo prekvapení, keď zistia, že ochutnali pôvodné slovenské odrody. Keď je víno z nich chutné, podľa ich gusta, rodí sa pocit hrdosti na krajinu, ktorá má vlastné odrody.

Zdá sa mi, že skôr zo skromnosti vravíte, že nové odrody sme nepotrebovali. Slovensko je na severnom okraji pestovania viniča a vy ste vyšľachtili modré muštové odrody, ktoré majú vzácnu schopnosť uložiť dostatok cukru a farby do bobule, hoci na vinič svieti skromnejšie severné slniečko. Vaša práca nebola márna.

Navodili ste mi niekoľko myšlienok. Nové odrody sú prídavkom do pôvodného a základného sortimentu, ktorý v slovenskom – stredoeurópskom priestore stále dominuje. Ak som povedala, že nie som celkom presvedčená, či sme ich potrebovali, tak preto, lebo staré odrody mali a majú obrovskú kvalitatívnu hodnotu. Sú ekonomické, lebo sú dostatočne úrodné. Vedec, vývojár, šľachtiteľ však ustavične pochybuje. Nečudujte sa mi. Keď som začala pracovať vo výskumnom ústave vinohradníckom a vinárskom, bola som úplný nováčik, nebolo to moje domovské prostredie, veď som nepochádzala ani z vinohradníckej rodiny.

Niekedy je výhodou, keď človek príde z iného prostredia.

Možnože áno. Pravdepodobne efekt nových očí zohral veľkú rolu, ale aj to, že šľachtenie mi úplne prirástlo k srdcu, stalo sa súčasťou môjho ja. Na začiatku kariéry som sa pýtala, či sa ešte vôbec niečo dá zlepšiť na odrodách základného sortimentu. Týkalo sa to najmä bielych muštových odrôd, kde bola ponuka dostačujúca. Stála som pred obrovskou výzvou. Potrebovala som spraviť buď niečo iné, a tým doplniť základný sortiment odrôd, alebo zlepšiť niektoré vlastnosti odrôd. Pred vyše polstoročím sme žili v inej klíme ako posledných 10 – 20 rokov, keď sa sústavne otepľuje a prispieva to aj ku kvalite a osohu nášho vinohradníctva, lebo víno potrebuje veľa slnka. Snažila som sa, aby nové odrody kvalitou obstáli aj vo vtedajších klimatických podmienkach, a to im pomáha aj dnes.

Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová s priateľmi vinármi Karolom a
Dankou Branišovcami, Tomášom Strelingerom, Jozefom Teplanom (úplne vpravo).
Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová s priateľmi vinármi Karolom a Dankou Branišovcami, Tomášom Strelingerom, Jozefom Teplanom (úplne vpravo).
Autor: Robert Hüttner, Pravda

Roky vašej mladosti sformulovali úlohu vytvoriť kvalitné modré odrody v skromnejších slnečných podmienkach. A čo pri bielych odrodách?

Objavovala sa tam medzera v aromatických zložkách, čo dávalo šancu budúcim šľachtiteľom, aby spravili niečo nové. Aromatika, jemná, krásna vôňa vždy robí víno krajším, zaujímavejším, obohacuje telo vína. Víno nie je iba alkohol, ale celý komplex prvkov, ktoré prispievajú k tomu, aby nápoj bol harmonický, vyrovnaný, vyvážený. Vôňa priťahuje pozornosť k vínu.

Aj ku kvetine a žene. Vôňa je pozdravom vína, je pozvánkou na bližšie zoznámenie sa s ním.

Súhlasím.

Vy ste v odrode Devín posilnili aromatickú zložku. A keby len to. Víno je korenisté, a úplne novú chuťovú podobu získava tým, že Devín vytvára cibéby. A pod tým všetkým je váš podpis.

Predovšetkým je to podpis prírody. Vinič je rastlina postavená geneticky na veľkom množstve chromozómov – má ich tridsaťosem. Chromozómy dodávajú podstatu aj osobitosť všetkému živému v rastlinnej a živočíšnej ríši. Čím je chromozómov menej, tým je zámerná kombinovateľnosť ľahšia, lebo môžete čiastočne počítať s tým, aké pozitíva a negatíva nová odroda získa. Šľachtenie viniča je veľmi komplikované, lebo tam príde 38 chromozómov z jednej odrody a 38 chromozómov z druhej odrody. Otvára sa neuveriteľne veľká variabilita a šírka možností vyšľachtiť niečo nové, iné, ale nie automaticky aj lepšie.

Vieme, do akej miery pomohol ku vzniku veľkých svetových odrôd človek? A nakoľko to bolo dielo prírody?

To je veľmi zaujímavá otázka. Nedá mi spávať lesný vinič – Vitis silvestris, ktorý je praotcom a pramatkou všetkých odrôd. Preto sa ním aj teraz zaoberám. Vinič ušľachtilý – Vitis sativa – vznikol z lesného viniča za súčinnosti človeka a prírody, ktorá stále vytvára niečo nové. Vývoj spočiatku prebiehal samovoľne. Mutáciami, rôznymi pupeňovými variáciami. Samozrejme, človek významne prispel k tomu, aby odrody boli také, aké ich poznáme dnes.

Naši predkovia sa ustavične pohybovali v prírode. Všimli si, že vtáky sa kŕmia bobuľami viniča, ochutnali ich a zachutili im. To je jedna z hypotéz, ako sa domestikoval vinič. Vinič je liana, ktorá sa ťahala za svetlom do korún stromov. Človek sa musel za sladkou pochúťkou škriabať vysoko a keď už tam bol, naoberal si plody do zásoby. Doma ich odložil do nejakej nádoby, kde mu začali kvasiť. Ochutnal šťavu, bola veľmi príjemná a mal z nej aj lepšiu náladu. Pravdepodobne tak sa naši predkovia stali postupne zo zberačov pestovateľmi aj spracovateľmi hrozna.

A potom chceli mať ešte lepšie bobule aj víno.

V povahe človeka je vytvoriť niečo lepšie. Na samom začiatku bolo spontánne prírodne kríženie. V jednotlivých kroch, ktoré vznikli okolo pôvodného kra, človek hľadal to, čo bolo lepšie – sladšie, chutnejšie.

Vinič a víno sprevádzajú človeka tisícročia. Víno si ľudstvo zbožštilo, stalo sa súčasťou liturgického obradu kresťanských náboženstiev. Nepochybne mu to pomohlo.

Zoberme si kresťanstvo. Vo všetkých kresťanských cirkvách je podstatou viery premena chleba a vína na telo Kristovo a krv Kristovu. Kristus pri poslednej večeri s dvanástimi apoštolmi ustanovil sviatosť oltárnu tým, že premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Vyzval apoštolov, aby túto premenu vykonávali na jeho pamiatku. Tak vznikla podstatná a základná časť kresťanskej liturgie a celého kresťanského diania.

Víno ako symbol Kristovej krvi, os kresťanskej viery, muselo napomôcť rozvoju vinohradníctva.

Celkom určite. A dialo sa to s veľkým vnútorným presvedčením kresťanov. Impulzy dávali kláštory, kde sa sústreďovali kňazi. Na slúženie svätej omše a premenu darov prírody na telo Kristovo a krv Kristovu potrebovali víno. Pri kláštoroch sa preto zakladali a zveľaďovali vinohrady, boli ich organickou súčasťou. Skutočne kláštory veľmi poslúžili rozvoju vinohradníctva.

K najlepším vinohradníkom patrili cisterciáni. Ústami skúmali kvalitu pôdy, aby vedeli, čo kde pestovať. Môžeme ich označiť za predchodcov moderných šľachtiteľov?

Čo je šľachtenie? Jeho podstatou je výber kvalitného pestovateľského materiálu, jedno či ide o obilniny, strukoviny, zemiaky, alebo vinič. Mnísi nevyhnutne na obrady potrebovali chlieb, teda obilniny, ako aj víno – vinič. Naozaj sa pričinili o veľký vinohradnícky pokrok. Neomylne určili najlepšie pestovateľské polohy a do svojich vinohradov vybrali to, čo bolo v danej dobe najlepšie.

Je dôležité, aby šľachtiteľ viniča poznal jeho históriu? Dnes ľudia akoby zabúdali na odkaz Rimanov: Historia magistra vitae.

Som presvedčená, že história pomáha v každom odbore. Mali by sme ju viac vštepovať do detských hláv, lebo deťom otvára obzory poznania. Mne sa v škole nedostali základy histórie. Po vzniku Slovenského štátu rodičia museli žiť v protektoráte, kde bolo zakázané študovať históriu aj zemepis. Namiesto nich vyučovali v školách zemepisnú a dejepisnú nemčinu. Pre mojich rovesníkov to malo určitý osoh, lebo sa naučili po nemecky. Ale ja som nemčinu vedela ako svoju prvú reč, moja mamička bola Viedenčanka. Vojna spôsobila dve diery v mojom živote: nedostatočné vedomosti zo zemepisu a z dejepisu. Chýbajúce vedomosti som ťažko doháňala čítaním literatúry a cestami do sveta.

Nik by dnes nepovedal, že máte medzery v histórii.

Využila som každú príležitosť ísť do sveta. Pred novembrovou revolúciou sme mali otvorený východný svet a ja som sa dosť často dostávala cez vinič na rôzne konferencie a semináre. Tam som doslova hltala históriu. Nikdy som nevynechala príležitosť spoznať konkrétne historické prostredie. Dejiny učia pokore, úcte voči tomu, čo vykonali predkovia.

Pútavo rozprávate o dejinách vinohradníctva. Súčasník je však netrpezlivý a zahltený toľkými informáciami, že ponor do histórie chápe ako stratu času.

Je to preto, lebo sa dáme rozptyľovať nepodstatnými vecami. Nie je napríklad fascinujúce vedieť, že vinič existuje na planéte okolo 65 miliónov rokov? Iba posledných niekoľko tisíc rokov možno vystopovať domestikačné fakty. Zatiaľ najstaršie objavené archeologické miesto výroby vína z hrozna je v Arménsku. Vzniklo sedemtisíc rokov pred Kristom. V arménskom nálezisku objavili napríklad lis, nádoby so zvyškami usadeného rmutu, so semiačkami a šupkami. Ľudia teda pestujú a spracúvajú hrozno na víno už deväťtisíc rokov.

Pričinili ste sa o rozvoj slovenského vinohradníctva, vložili svoj dielik do veľkých vinárskych dejín. Čo odkážete svojim nasledovníkom?

Predovšetkým, aby nezabudli rozvíjať kultúru viniča na Slovensku, aby sa vinohradníci s úctou správali k viniču. Teší ma, že každý vinohradník, ktorý poctivo pracuje vo svojom vinohrade, mu úctu naozaj prejavuje. Vinič je veľmi zložitá, všestranná a zaujímavá rastlina. Vie človeka odmeniť skvelým ovocím, nápojom vskutku božským, preto k nemu dobrý pestovateľ absolútne priľne a vinič sa odrazu stane súčasťou jeho života. Bohužiaľ, v uplynulom štvrťstoročí sme prišli o veľkú časť vinohradov. Česi dnes majú viac viníc ako Slováci, ktorí ich zásobovali vínom. Je to výzva, aby sme sa spamätali.

Voláte: Zachráňme vinohrady.

Dúfam, že sa spamätáme. Vinohradníctvo utrpelo obrovské straty, ktorým sme sa mohli vyhnúť. Je to kruté dejinné poučenie. Obraz našej kultúrnosti či nekultúrnosti? Našťastie sa objavuje veľa mladých, ambicióznych a vzdelaných vinohradníkov, v podstate je to po mne tretia generácia, ktorá nadšene zveľaďuje vinohradníctvo. Kupujú si za ťažké peniaze zdevastované vinohrady a riadok po riadku zväčšujú plochu svojich viníc. Som presvedčená, že príde zasa doba, keď budeme mať prekvitajúce vinohradníctvo na Slovensku. Je to moja skrytá túžba.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Máte radi víno? Nájdite ho na novom webe vino.pravda.sk

Komentáre k článku:

Pridaj komentár
Táto funkcia je len pre prihlásených!

Pre pokračovanie sa prihláste svojou Varechovou prezývkou a svojim heslom:


alebo môžeš použiť:

Prihlásenie cez Facebook

Registrácia

Registrácia a používanie webu Varecha.sk je zadarmo.
Podmienky používania a ochrana osobných údajov


Inšpirácie z nových receptov
TOPlist