Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná, pretože posledných 80 rokov bolo naplnených protirečivým vývojom. Pripomeňme zopár míľnikov a pochopíme, že rozvoj vinohradníctva a vinárstva na Slovensku vždy závisel od geopolitických faktorov, ktoré určovali aj vnútropolitický vývoj a hospodársku politiku krajiny.
Celosvetovému vojenskému konfliktu predchádzal rozpad Československa, čo malo neblahý dôsledok aj na produkciu vína na Slovensku. V roku 1937 pestovali slovenskí vinohradníci vinič na ploche 14 069 hektárov. Potom prišla v novembri 1938 Mníchovská dohoda, ktorá vyústila do Viedenskej arbitráže a Slovensko odstúpilo 16 okresov na juhu a juhovýchode Maďarsku. Dovedna tým prišlo o 7 391 hektárov vinohradov. Tieto fakty sa možno dočítať v knihe profesora Fedora Malíka My sme víno.
Obnovenie Československej republiky v roku 1945 neznamenalo automaticky návrat do predvojnových pomerov. Cenzus, ktorý si dali čs. úrady urobiť na území znovuzrodenej republiky, ukázal, že na Slovensku je 856 vinohradníckych obcí, v ktorých dovedna obrábali vinice na ploche 12 913 hektárov. Víno vtedy dorábalo neuveriteľných 68 784 ľudí.
Toľko ľudí v súčasnosti nepracuje v celom poľnohospodárstve, ktoré dáva prácu len zhruba 50-tisícom ľudí. Z nich iba zlomok pracuje vo vinohradoch a vinárskej výrobe. Je to výsledok nielen technologického pokroku, ale najmä politicko-hospodárskeho vývoja.
Slovensko má dnes o vyše 200 vinohradníckych obcí menej ako v roku 1945. Evidujeme síce zhruba takú veľkú výmeru viníc ako pred 80 rokmi, ale zberová plocha je o pár tisíc hektárov nižšia. Krajinou sa pritom neprehnala vojna, naopak, zažila 80 rokov mieru, lenže do života vinohradníkov zasiahla najprv kolektivizácia (1949), a potom po 40 rokoch revitalizácia trhového hospodárstva.
Good bye jednej ére
Vraví sa, že dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, ale ani do tých istých vinohradov. Súčasná slovenská vinohradnícka krajina vyzerá inak ako v roku 1945, ale nie je to ani krajina, akú sme poznali v roku 1989, keď Československo dalo zbohom socializmu. Ten naozaj výrazne zmenil krajinu a v mnohom jeho dedičstvo cítime až doteraz.
Založením družstiev sa úplne zmenil, nielen vlastnícky, ale aj technologicky spôsob obrábania vinohradov. Prakticky v celej krajine až do kolektivizácie boli vinice vysadené na hlavu, šlo o klasické kolíkové vedenie viniča, ktoré dnes tu a tam obnovili vyznávači naturálneho vína. Víno sa rodí vo vinohrade a tomu musí podľa niektorých jeho protagonistov zodpovedať aj spôsob pestovania viniča.
Súčasná slovenská vinohradnícka krajina vyzerá inak ako v roku 1945, ale nie je to ani krajina, akú sme poznali z roku 1989, keď Československo dalo zbohom socializmu.
V šesťdesiatych, ale najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď sa družstvá pozviechali z voluntarizmu príznačného pre 50. roky, sa zakladali už moderné vinohrady. Ešte nájdeme na Slovensku polstoročné družstevné výsadby, ktoré vysadili vtedy mladí inžinieri, dnes ešte stále svieži osemdesiatnici Miroslav Petrech v Belej, Ondrej Korpás v Strekove, či šesťdesiatnik Milan Pavelka v Pezinku. Tam, kde sa o vinice náležite starali, povedzme ako v mojmírovskom družstve, kde pracoval Miroslav Belan, zberajú doteraz hrozno vysokej kvality.
Na chvíľu sme však odbočili. Obdobie socializmu prinieslo rozdelenie vinohradníctva a vinárstva na dve samostatné odvetvia. Produkcia hrozna bola v réžii vinohradníckych družstiev, kým na spracovanie mal monopol štát. Na Slovensku vznikol odborový podnik Vinárske závody Bratislava, ktorý zastrešoval výrobu vína vo všetkých vinárskych závodoch.
Ešte stále sa s istým dešpektom hovorí o kvalite vína produkovaného za socializmu. Niektoré značky však boli vtedy mimoriadne populárne. Povedzme Venušino čaro alebo legendárne Kláštorné červené. Mali dobre zvolené názvy a chute príznačné pre vtedajšiu dobu. Šlo napospol o značkové a zmesové vína, ale aj za socializmu sa produkovali odrodové vína. Štát však prednostne dbal o to, aby vína bolo dosť a za prístupnú cenu. Liter stál medzi 18 až 25 korunami, drahšie bolo šumivé víno, ktoré sa predávalo za dvojnásobnú cenu.
Ani za socializmu nebolo všetko čiernobiele. V JRD Nenince podnikavý mladý inžinier Ján Domin vyrobil ľahké biele a ružové víno neninské víno, ktoré sa vyvážalo do Veľkej Británie fľaša po tri libry. Rovnako malo dobrý biznis s vínom aj JRD Rača, ktoré bolo známe viechami. Preslávilo sa nielen frankovkou, ale aj exportným Rizlingom rýnskym do Nemecka po tri marky za liter. Mimochodom 85-ročný Ján Krampl stojí na čele Villa Vino Rača, nasledovníka račianskeho družstva, dodnes.
Dedičstvo nechcených
Éra socializmu priniesla aj vznik dnes veľmi vyhľadávaných vín zo slovenských novošľachtencov. Vyšľachtila ich Dorota Pospíšilová. Tohto roku oslávila stále čulá a činorodá pani Dorotka krásne životné jubileum 95 rokov. Jej život nebol ľahký. Rodičom sľubovali, že ak pošlú dcéru študovať na vysokú školu poľnohospodársku, nezoberú im pôdu. Všetko bolo inak, pôda skončila v družstve a mladá inžinierka dostala umiestenku do vedeckého ústavu, kde sa mala zaoberať výskumom pôdy. Ani trochu ju to nebavilo.
Všetko sa na dobré pre pani Dorotku aj slovenské víno otočilo vo chvíli, keď jej bolo dopriate pracovať v Komplexnom výskumnom ústave vinohradníckom a vinárskom. V priebehu zhruba 40 rokov vyšľachtila celú plejádu muštových aj stolových odrôd. Spomeňme Devín či z modrých Dunaj, Hron, Nitriu, Váh. Tieto vína dnes majú vysoký kurz a umožnili slovenským vinárom ponúknuť originálne červené i biele víno vysoko hodnotené na prestížnych medzinárodných súťažiach.
Ako sme naložili s dedičstvom, ktoré nám zanechali pred rokom 1945 a potom po roku 1989 generácie, čo sa poctivo venovali obrábaniu vinohradov a spracovaniu vína? Nuž, zoberme si povedzme len Modrana Jána Farkaša, vynálezcu legendárneho hroznového nápoja Vinea. V päťdesiatych rokoch mu zobrali moderné vinárstvo, ale ako plynul čas, „bolo mu odpustené“ a umožnené pracovať vo výskume ako Dorote Pospíšilovej. Z vynálezu Viney Farkaš nemal nič, všetko si zobral štát a potom tí, čo sprivatizovali a ďalej predali pezinský štátny podnik. Po Farkašovi však zostali knihy, ktoré ocenil aj Medzinárodný úrad pre vinič a víno OIV.
Iniciatíva podnikavých nestačí
Ponovembrové vládne garnitúry neveľmi dbali o udržanie vinohradníckeho výskumu, rozpadli sa aj viaceré vinárske závody. Na ich troskách vznikli nové vinárske a vinohradnícke podniky. S výnimkou značky Hubert nemáme vo vinohradníctve a vinárstve podniky s dlhou stáročnou tradíciou. Druhá svetová vojna vykrútila krk hlohovskej rodine vinárov Fussmanovcov, definitívne skončili Palugyayovci.
Zato sa objavili už dvojgeneračné rodiny úspešných vinohradníkov a vinárov. Spomeňme už citovaného profesora Fedora Malíka, ktorý vychoval celú plejádu úspešných slovenských vinárov na Slovenskej technickej univerzite a spolu so synmi obnovil v Modre starý renesančný dom, v pivniciach ktorého dorába víno.
Malík na stránkach Pravdy sprístupnil prostredníctvom degustácií milovníkom slovenské vína v podobe, v akej ich dovtedy nepoznali a zoznámil s vinármi zakladateľmi novej vinárskej vlny. Tak ľudia bližšie spoznali, kto je Vladimír Mrva, Jaroslav Ostrožovič, Peter Matyšák, Ladislav a Margita Šebovci či iný z rodu Šebovcov Eduard. Dnes sa výrobe vína na Slovensku venuje vyše 600 vinárov. Veľkú renesanciu zažíva značka Chateau Topoľčianky, ktorej k rozletu pomohol prvý čs. prezident T.G. Masaryk. Topoľčianky sú unikátne nielen produkciou vína, ale aj tým, ako obnovujú vinohradnícke zázemie.
Pri pohľade na uplynulé desaťročia sa ukazuje, že najväčšou Achillovou pätou slovenského vína je práve obnova vinohradov. Vo svete sa objavilo množstvo nových vinárskych krajín, čo vidno na ponuke vína na policiach slovenských obchodov. Slovenské víno napriek nesporným kvalitám, ktoré ocenili aj tituly svetových šampiónov, ťahá za kratší koniec. Je síce výborným reprezentantom Slovenska v zahraničí, ale doma stráca pôdu pod nohami, pretože mu chýba porovnateľná podpora, ktorú dostáva konkurencia.
Víno sa opäť ako v mnohých predchádzajúcich storočiach ocitlo na historickej križovatke. S nádejou upiera zrak nielen na svojich tvorcov, ale aj na tých, ktorí kreujú štátnu agrárnu politiku. Je na čase mnohé veci prehodnotiť, aby sa z vína nestal v krajine dobrého vína vzácny produkt.
Diskusia k článku