Súčasné slovenské víno nespadlo z neba. Vinohrady, vinárstva a ľudia, ktorí za nimi stoja, sa narodili uprostred minulého storočia a hoci víno začína tvoriť pokolenie mileniálov, musíme sa vrátiť do obdobia krátko po druhej svetovej vojne. Tá rozdelila Európu železnou oponou. Obnovené Československo sa ocitlo vo východnom – socialistickom bloku, čo nadlho poznamenalo výrobu aj charakter vín.
0nedlho už 88-ročný vrábeľský vinár Milan Handzuš spomína, že po roku 1948 prišlo znárodňovanie súkromných vinárskych podnikov. Vo Vrábľoch bolo vinárstvo Huňady s ročnou produkciou 40-tisíc litrov. Na súčasnú mierku malá rodinná firma. Komunisti ju zoštátnili tak ako množstvo iných podobných podnikov – napríklad v Hronskom (vtedy Svätom) Beňadiku, Zlatých Moravciach, Nitre, Hlohovci či inde.
Tzv. socialistická veľkovýroba vznikala len pomaly. Štátne vinárske podniky vykupovali hrozno od drobných vinohradníkov. Najväčšími výrobcami hrozna čo do rozlohy viníc boli v päťdesiatych rokoch Štátne majetky – v Bajči na polceste medzi Komárnom a Novými Zámkami mali napríklad 30 hektárov viníc, podobne v Leviciach. Vinice boli prevažne kolíkové.
Generácia zmeny
Zmena a rozmach prišli až na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď do družstiev prišlo mladé pokolenie stredo- a vysokoškolákov, ktorých pripravila modranská stredná škola a vysokoškolské vzdelanie získali v Lednici na Morave. Dnes dobre známi vinohradníci ako Miroslav Petrech v Mužli, Ondrej Korpás v Strekove a Rúbani, či neskôr Miroslav Belan v Mojmírovciach alebo Ján Domin v Neninciach sa postarali o vybudovanie z gruntu nových vinohradov. V Rači k takýmto priekopníkom patril Ján Krampl. Práve táto generácia ľudí oddaných vinohradom sa postarala o to, že na konci roku 1989 dosiahla výmera viníc viac ako 32-tisíc hektárov.
Úmerne tomu vyrástli nové vinárske kapacity pod kontrolou štátu. Profesor Fedor Malík nazval obdobie socializmu nešťastným, pretože došlo k oddeleniu pestovania a spracovania vína. Narušila sa jednota medzi vinicou a pivnicou. Pestovateľmi boli najmä družstvá, ale popri nich sa činili aj tisícky drobných pestovateľov, ktorým družstvá na jednej strane zlikvidovali vinice založené na „samoroďákoch“, a na druhej vysadili záhumienkové vinohrady s ušľachtilými odrodami. Štát od drobnopestovateľov vykupoval hrozno. Len vo Vrábľoch ročne miestne Vinárske závody zaplatili malým dodávateľom 6 až 8 miliónov korún.
Monopol na spracovanie hrozna na víno držal pevne v rukách štát. Vznikol jeden obrovský odborový podnik Vinárske závody s generálnym riaditeľstvom v Bratislave, kde sídlil aj celoštátny Komplexný výskumný ústav vinohradnícky a vinársky.
Bola to doba, keď málokto poznal vinohradníkov a vinárov či šľachtiteľov viniča. Celá plejáda ľudí, ktorí zviditeľnili víno po roku 1990, vtedy pracovala v družstvách alebo v službách štátu od vinárskych závodov ako Milan Handzuš, cez Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky ako Vladimír Sodoma až po výskum a šľachtenie. Spomeňme Dorotu Pospíšilovú, ale aj Alenu Foltánovú, Veroniku Bobekovú, Daniela Sekeru, Tibora Rumana.
Bolo a je to tak: prítomnosť vyrastá z minulosti, je ňou ovplyvnená, ale hľadá si svoju originálnu cestu rozvoja.
Venušino čaro a jeho rovesníci
Aké víno sme vtedy pili? Bakchus, Malokarpatské zlato, Venušino čaro, Nitrianske knieža, Košický poklad, Orešianske červené alebo Kláštorné červené. Dnes by sme ich márne hľadali na trhu, máme množstvo vynikajúcich odrodových, ale aj cuvée vín. Boli to vína, ktoré stáli od 17 do 25 korún za liter, ale predávala sa aj tretia trieda v cene od 13 do 15 korún. Áno aj dnes sú v ponuke veľmi lacné vína, fľašu dostať aj pod tri či dokonca dve eurá.
Víno nikdy nemalo ustlané na ružiach. Jedna veľká vec sa však podarila, vstúpilo do povedomia ako nápoj, ktorý úspešne reprezentuje krajinu.
Aké bolo víno tých čias? Pred 20 rokmi Igor Šarmír, vtedajší tajomník Zväzu výrobcov hrozna a vína pre Pravdu povedal, že „za socializmu sa výroba hrozna aj vína zameriavala na množstvo. Stratégia sebestačnosti porodila značkové vína. Sarkasticky dodal, že "ľudia si tieto vína obľúbili, pretože iných vín veľmi nemali na výber.“
Milan Handzuš z Vrábeľ však s odstupom ďalších 20 rokov podotkne, že vinári dbali o stanovené štandardy. „Základné víno, z ktorého sa napríklad vyrábalo vtedy populárne Venušino čaro (šlo o zmes Müller Thurgau, Rizlingu vlašského a Rulandského bieleho,) muselo byť naozaj dobré. Nikdy sme nepoužili octové či smradľavé víno. A pokiaľ ide o to, že v obľube boli tzv. nasladlé vína, pripisujem to celoeurópskej móde. Nemci sa zamilovali do sladkej Schwartze Katze a Slovenkám, ktoré obohatili prúd spotrebiteľov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, zachutili tiež sladké vína.“
Slovenské vína sa aj v časoch socializmu vyvážali. Celkom prirodzene do Českej republiky, ale Milan Handzuš spomína napríklad ako odberateľov aj talianske vinárske závody. K pôvodu zo Slovenska sa Taliani nepriznávali. Keď sa slovenské vína dostali na medzinárodné súťaže, zbierali zlaté medaily, spomeňme úspechy račianskych vín v Rakúsku a tiež v Nemecku, kde bodovali s Rizlingom rýnskym. „Problém v častejšom obsadzovaní výstav nebola kvalita vín, ale tvrdá valuta,“ uzavrie Milan Handzuš.
Kto je na ťahu? Mladí
Socialistická éra vína je uzavretou kapitolou. Transformácia slovenského vinohradníctva a vinárstva, ktorá priniesla zrod malých a stredných, ale aj veľkých vinárskych firiem, však nebola prechádzkou ružovým sadom. Reštitúcie vrátili pôdu pôvodným vlastníkom, no len minimum z nich nadviazalo na vinohradnícku a vinársku tradíciu svojich predkov. Mnohí z dedičov pôdy popredali pozemky developerom a tí sa postarali o to, že najmä v Malokarpatskej vinohradníckej oblasti sme raz a navždy prišli o stovky hektárov vinohradov.
Keď Slovensko vstupovalo v roku 2024 do Európskej únie, bola plocha vinohradov 22-tisíc hektárov, v súčasnosti je o 10-tisíc hektárov nižšia. Podobné vzostupy a pády by sme našli v stáročnej histórii dorábania vína nie po prvý raz. Dospeli sme však k hranici, za ktorú by sa nemalo ustupovať. Ostatných 35 rokov porodilo celú plejádu úspešných vinohradníkov a vinárov. Máme vinárstva, kde štafetu od rodičov preberajú ich synovia a dcéry, dochádza k prirodzenej obmene generácií. Dielo, ktoré začala generácia Miroslava Petrecha, Ondreja Korpása, Vladimíra Mrvu, Petra Stanku, Petra Matyšáka, Šebovcov z Karpatskej perly i Modry, Milana Pavelku, Jaroslava Ostrožoviča z Tokaja má kto rozvíjať. Dobrých vinárov s originálnym pohľadom a stvárnením vína je viac než dosť.
Víno nikdy nemalo ustlané na ružiach. Jedna veľká vec sa však podarila, vstúpilo do povedomia ako nápoj, ktorý úspešne reprezentuje krajinu, i keď nie ako exportný artikel, ale aspoň na medzinárodných súťažiach. Tam už znalci vína dobre poznajú nielen slovenské biele či ružové, ale aj červené vína. Aj keď doba nedáva vinárom spávať a konkurencia zo sveta zalieva slovenské obchodné siete vínom, to naše je iné. Vedomosť o tom sa šíri prostredníctvom sociálnych sietí a odtiaľ je už len krok k tomu, ako pritiahnuť ľudí na pohár výnimočného slovenského vína pod Malé Karpaty, na južné Slovensko, do okolia Nitry, Veľkého Krtíša či Tokaja.
Diskusia k článku