Petrech vstúpil do siedmeho desaťročia spoznávania vína. On a jeho druhovia, medzi ktorých patrí napríklad Ondrej Korpás zo Strekova, od základu zmenili podobu slovenských vinohradov aj vína, ktoré sme pili a pijeme. Aj v 75 rokoch dobre vyzerajúci muž je optimisticky naladený, život s vínom mu ide očividne k duhu.
Vlani v lete sa v barokovom vínnom kaštieli v Belej uskutočnil siedmy ročník Danube Wine Challenge. Na konci súťaže nalial Petrech medzinárodnej spoločnosti vinárov vo svojej pivnici do pohára slávny rizling ročník 2001. "Je to nádherné svieže a krehké víno s vôňou kvitnúcej lipy, nikto by mu neuhádol vek,“ vystrúhala úprimný kompliment majstrovi slovenského vína Elisabeth Gabay, vinárska svetobežníčka žijúca v Provensalsku, ovenčená titulom Master of Wine.
Na začiatku prvého Petrechovho dotyku s vínom bol nezabudnuteľný kyslý bozk. Toto že je slávne modranské víno, o ktorom nezabudnuteľne napísal Ján Smrek: "Víno musíš zbožne piť, ako bozk od svätice/a nesmieš si ho pomýliť so sudom kapustnice?“ napadlo vtedy študentovi.
Ako chutil kvasničák
Sny sa rozbíjajú o drsnú realitu všedného žitia. Prvákom rozdali po nástupe do školy do rúk motyky, nožnice a hneď po vyučovaní sa s učiteľmi ponáhľali do školského vinohradu. Na prvú oberačku Petrech nezabudne. Beťár učiteľ ho poslal do podpníkovej vinice, aby naoberal hrozno. Vystrelil si z neho, nenašiel ani strapec, lebo podpníkový vinohrad nerodí.
Keď si chceli študenti privyrobiť, išli 4–5 hodín "škrabať“ súkromné vinice. Odmenou za okopávanie vinohradov im bolo 25 korún na dlaň, k tomu pohár kvasničáka, nie druháka, ktorý sa robil z už raz vylisovaného hrozna. Modranskí fiškusi vedeli zhodnotiť všetko, čo páchlo vínom. V máji stiahli kvasnice z vína, zohriali ich, pridali vodu, kyselinu vínnu, cukor. Pri škrabačke študenti vysmädli, každý hlt kvasničáka, ktorý rozpaľoval túžbu po krásnych študentkách pedagogickej školy, im chutil, akoby pili niečo extra.
Petrechove spomienky sú šťavnaté ako jeho víno. To skutočne dobré si bolo treba zaslúžiť poctivým štúdiom a usilovnou prácou v školskej vinici a pivnici. Čo sa tam navláčil so spolužiakmi hadíc, naumýval sudov. Svaly chlapcom navierali pri pumpovaní vína z jednej nádoby do druhej, ale v partii študentov, ktorá sa zišla z celého Československa, bolo veselo. Radi dokazovali, kto toho viac vie.
Považovali sa za šťastlivcov osudu. Na modranskú školu sa z oboch strán rieky Moravy hlásilo 600 dospievajúcich chlapcov. Zobrali desať percent zo všetkých uchádzačov, tých najlepších z najlepších. A rovno ich zapriahli do vinohradnícko-vinárskeho chomúta, z ktorého už nikdy nevyskočili.
Petrech svoj život neľutuje. Prežil ho poctivo.
Pred šesťdesiatimi rokmi bola Modra silno poznačená vinárskou tradíciou ešte z čias Rakúsko-Uhorska, prvej ČSR a Slovenského štátu. Ale už sa lámal čas, vinohrady sa kolektivizovali, tradičné vedenie viniča na hlavu sa prerábalo na produktívnejšie Moserovo vysoké vedenie. Starobylý tvar viníc sa premietal do chuti vína.
Modre vtedy kraľovali Dievčie hrozno, Čabianska perla, Malinger a Tramín červený. Výsadby prvých troch odrôd postupne zanikli založením družstva a chuť vín zostala len v pamäti tých, čo onen kruto prelomový čas svetlejších zajtrajškov zažili na vlastnej koži.
Zabudnuté a znovu objavované
Petrech pripomenie, že ohnivé Dievčie hrozno bolo erbovým modranským vínom. Šťavnaté, hladké a aromatické, také sa mu uchovalo v pamäti. Dnes je skôr raritou, hľadanie vinárskych koreňov však jeho pestovanie vari oživí. Nad starou modranskou školou rástol starý klon tramínu. Kry pestovali vedením na hlavu. Prinášali menšiu úrodu ako pri modernejšom Moserovom vysokom vedení, ale tá čudesná silná vôňa rozkvitnutej ruže dodnes tancuje v nose vinára.
Modra bola známa aj Rulandským bielym – Pinotom blanc, ktorý v posledných dvoch desaťročiach na Slovensku vytesnilo Rulandské šedé – Pinot gris s ľúbivou arómou a chuťou zrelej hrušky. Modra sa nezabudnuteľne spája s Vineou, ktorú stvoril tunajší rodák, veľký vizionár docent Ján Farkaš. Tento hroznový nápoj profitoval z inej leáňky – Peseckej.
V dobre hnojených družstevných vinohradoch rodila Zabadalova leáňka z Peseku pri Želiezovciach ako blázon a rýchlo si podmanila pohronsko-podunajské vinice. Farkaš pre ňu našiel skvelé využitie v nealkoholickom nápoji, ale keď sa mušt z Peseckej leáňky premenil na víno, to rozpaľovalo hlavy celému južnému Slovensku. Pestoval ho aj Petrech v družstevných vinohradoch v Mužle neďaleko Štúrova. Prišiel sem v roku 1970 a odvtedy čarovné miesto oproti ostrihomskej bazilike talentovaný inžinier už nikdy neopustil.
Vinohrady a víno sa Petrechovi menili priamo pred očami. Dobou i jeho pričinením. Nebol len pozorovateľom, ale jedným z tisícov mladých ľudí, ktorí túžili robiť krajšie víno. Mal dobrý kopaničiarsky fundament a dve skvelé školy – modranskú a vysokú školu absolvovanú v Lednici na južnej Morave. Ochutnal tam znojemské sauvignony s typickým žihľavovým tónom. Všimol si, ako komunizmus využíval v ľuďoch prežívajúce podnikanie s vínom.
Štátne vinárske závody vykupovali od drobných vinohradníkov na Morave nie hrozno ako na Slovensku, ale víno, ktoré miestni dorobili v „sklípkoch“. Podaktorí prešibaní Moravania pripravili pre štátnych nakupovačov sud krásneho vlašáku alebo veltlínu. Pravdaže, nemali ho vo všetkých sudoch rovnaký. Zapečatené sudy stáli na guľôčkových ložiskách, a to bola šanca manipulovať s vínom. Dobré z neho vytiahli a menej hodnotné strelili štátnym vinárskym závodom. Keď im už štát pobral vinohrady a ponechal iba zopár árov vinice na potešenie a prilepšenie rodinných rozpočtov, oplácali to rovnakou mincou.
Rose Wein? Kein Problem
Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov priniesol veľký rozmach vinohradníctva aj vinárstva. Vtedy sa narodili veľké značky ako známe Nitrianske knieža, Limbašský silván, Košický poklad. Silvánu z malokarpatského Limbachu bolo toľko, že sa ho v okolí starej vinohradníckej obce založenej Nemcami nemohlo nikdy toľko urodiť. Šlo napospol o zmesové vína.
Množstvo bolo zaklínadlom, štát pýtal z roka na rok viac vína. Z hrozna vylisovali vo vinárskych závodoch aj poslednú kvapku muštu. Najprv kladkové a potom hydraulické lisy vytlačili, povedané Petrechovým obrazným slovníčkom, „z hrozna aj dušu, na konci už z lisu vytekala nie šťava, ale zrnková káva.“
Technológia výroby bola z dnešného pohľadu veľmi jednoduchá, účel a možnosti jednoducho svätili prostriedky. Chýbali poriadne filtre, víno sa silno sírilo aj docukrovalo, lebo hroznu uštvanému vysokými úrodami chýbala sladkosť. Štátne vinárske podniky si účtovali repný cukor do nákladov po 1,30 Kčs za kilogram, ale v obchode štát predával cukor po 7,30 Kčs.
Víno sa ešte dlho po vojne vyrábalo v obrovských drevených sudoch. Nové sudy sa vyparovali horúcou parou, zavíňovali sa druhákom. Niekedy do sudov dávali orechové lístie, aby potlačili silnú surovú arómu dreva. Trvalo niekoľko rokov, kým sa zo suda stalo skutočne útulné rodisko vína.
"Čie je toto skvelé francúzske víno?“ pýtali sa Japonci. Bol to Cabernet Sauvignon z Mužly od Mira Petrecha.
Predstava, že len v Československu sa hľadala priamočiara cesta k lacnému vínu, je však skreslená. V "odmäkovom“ roku 1968 sa Petrech dostal ako vysokoškolák na prax do Krems-Steinu v Rakúsku. Videl tam po prvý raz nielen kremelinové filtre, ale aj to, ako jednoducho sa dá vyrobiť ružové víno pre Heurigen, vinárničky hojne navštevované Viedenčanmi.
Kremský vinár Joseph Karl raz vraví Petrechovi. "Choď nachystať 400 fliaš ružového. A kde ho máme?“ spýtal sa zaskočený Petrech. "Miro, kein Problem, sceľ v pivnici Svätovavrinecké a Müller Thurgau v pomere 1:1.“
Dnes sa v lete žiadané ružové víno v Rakúsku i na Slovensku vyrába jemným lisovaním modrých odrôd napríklad kabernetu či frankovky. Krásna ružová farba vstupuje do muštu z čiastočne poškodenej modrej šupky hrozna.
Vínam z čias socializmu prischol prívlastok uťahané. Boli tmavé, silno docukrované, ťažké. Vína, ktoré pijú súčasníci, sú svieže, ľahké, ovocné, so svetlou farbou rôznych jemných zlatozelených odtieňov. No než sa narodili tieto vína, musel prejsť čas, kým prišli k slovu nové technológie. A tiež kým sa zmenil pohľad na pestované odrody a dosahované úrody.
Petrech sa nikdy nehnal za vysokými výnosmi. Raz mu na schôdzi družstva vyčítali, prečo majú úrodu hrozna len 120 metrákov z hektára, kým susedia 180 aj 200. "No hej, ale ich hrozno má cukornatosť 13–14 stupňov a naše 18–20 stupňov,“ namietal vinohradník. Dodnes vidí pred očami scénu, ako vo vinárskych závodoch v Štúrove nechceli veriť, keď 7. novembra v roku 1984 namerali Rizlingu vlašskému cukornatosť 28 stupňov. Hrozno obsahovalo 30 percent cibéb.
"Miro, nehnevaj sa, zaplatíme vám len za 22 stupňov cukru, vyššiu cukornatosť tabuľky neuvádzajú.“
"Ale veď sú tam cibéby,“ namietal vinohradník.
"Cibéby necibéby, 30 percent zoschnutých bobúľ vám strhneme.“
Toho výnimočného hrozna bolo 80-tisíc kilogramov. Vyrobili z neho prvotriedne víno.
Čie je to francúzske víno? Petrechovo
To už mal Petrech kompletne prebudovanú vinicu, družstvo začalo vyrábať viničné štepy. Štát sa chcel odstrihnúť od dovozov červeného vína a bezprecedentne podporil výsadbu modrých odrôd. Za všetky muštové odrody poskytujúce červené víno platil o dve koruny viac za kilogram ako za prvotriedne biele. Viedlo to k tomu, že mnohé družstvá vysádzali modré odrody, aké kde zohnali, bez ohľadu na to, či sa do vinohradov hodili, alebo nie.
Bezhlavá honba za produkciou, prirodzene, poznamenala kvalitu vína. Petrech akoby plával proti prúdu. Hľadal vo víne jeho prednosti, nikdy netlačil na pílu ani v úrodách, ani v lise. Vždy doprial, ako ho to naučil profesor Vilém Kraus, hroznu čas, práve tak ako muštu meniacemu sa na víno. Lisuje celé bobule. Lis ich stláča 90 minút, pokým z nich šetrne neuvoľní to najlepšie, čo obsahujú. Mušt vychladí, odkalí a kvasí pri relatívne nízkej teplote 16 stupňov Celzia. Prvá filtrácia, druhá filtrácia, fľaška. A krásne víno možno naliať do pohára.
Koľko rokov sa učí človek robiť víno? Petrech odvetí, že celý život. Jeho priateľom a partnerom v podnikaní je Egon Müller, svetoznámy nemecký tvorca rýnskych rizlingov. Pred časom na jednej medzinárodnej párty ponúkli hostí červeným vínom. "Čie je toto skvelé francúzske víno?“ pýtali sa Japonci. Bol to Cabernet Sauvignon z Mužly od Mira Petrecha. Japonci si vzápätí objednali 600 fľašiek.
Petrech sa pri tejto príhode vždy pobaví. Pred očami sa mu objaví prvý pohár kyslého študentského vína, počuje, ako strážnik trúbi na kravskom rohu a oznamuje, že v Modre sa začínajú oberačky a do vinohradov je všetkým okrem vinohradníkov vstup zakázaný. Akoby to bolo včera.
Život s vínom ubieha rýchlo.
Diskusia k článku