Televízna svokra Gizka Oňová: Pri stole sa nenasýti len žalúdok, ale aj duša

Foto: Archív Gizky Oňovej

Gizka Oňová si nás ako kráľovná vzťahov získala v televíznej relácii Svokra, kde pomáhala riešiť rodinám náročné situácie, ale aj v muzikáloch Mníšky a Klimaktérium, v ktorých divákom rozdáva náruče plné smiechu. Gizka vždy srší energiou, stále koncertuje a nedávno vydala svoju už štvrtú kuchársku knihu, ktorú pripravila spolu so šéfkuchárom Petrom Vargom. Je mamou troch dospelých detí, starou mamou piatich vnúčat a so svojím manželom sú spolu krásnych štyridsaťštyri rokov.

Čím je vaša nová kuchárska kniha výnimočná?

Knihu sme pripravili spolu so šéfkuchárom Petrom Vargom. Položila som si otázku, či existujú náhody, pretože táto myšlienka vznikla veľmi spontánne. Mala som šťastie spoznať Petra v televízii a videla som, ako doslova kraľuje v oblasti moderného varenia. Ja som zas zástancom klasického varenia. Keď prišla z vydavateľstva ponuka, aby som po úspechu mojej kuchárskej knihy Gizka radí: Varte doma pripravila ďalšiu, rozhodla som sa osloviť Petra. Dnešná doba je taká zvláštna - mladí žijú so staršími členmi domácnosti, pretože na osamostatnenie často niet dostatok peňazí. V kuchyni tak musia spolu vychádzať dve generácie, ktoré sa chcú realizovať a uvariť si jedlo podľa svojej chuti. Myslím si, že keď ľudia medzi sebou komunikujú, môžu sa aj v kuchyni veľmi pekne dohodnúť a spolupracovať. Tak som uvidela dieru na trhu, na Slovensku mi chýbala kuchárska kniha, v ktorej dve generácie spolu tvoria menu. Napríklad babka uvarí polievku, mladí zas hlavné jedlo, jeden od druhého sa učia a obohacujú sa. Preto sme spolu s Petrom vytvorili knihu, v ktorej je vedľa seba jeho moderné menu a moje klasické.

Ukázali ste tak, že nemusí staré bojovať s novým, ale môže vznikať aj nádherná spolupráca.

Áno. Občas robia svokry chybu, keď sú presvedčené o tom, že im dlhoročné skúsenosti dovoľujú zasahovať mladým do každej sféry, no nie je to tak a v gastronómii už vôbec nie. Mladí sa stravujú úplne inak, v kuchyni trávia omnoho menej času, pri príprave jedla dbajú na príjem kalórií a na svoje zdravie. Varenie navyše spája generácie. Myslím si, že každá rozumná svokra si to uvedomuje, pustí mladých do kuchyne a otvorí tak možnosť, aby sa navzájom obohatili.

„Pri dobrom jedle sa ľudia nezvyknú hádať, vtedy sa spomína alebo si ľudia vylejú dušu a uľaví sa im.“

Chutili vám jedlá pripravené podľa Petrových receptov?

Boli veľmi dobré, chutili mi, no ja by som určite celkom nezanechala svoje varenie. Lenže aj ja si chcem nakloniť sympatie svojich vnúčat ešte na dlhé roky a viem, že ony koketujú skôr s dnešnými modernými jedlami. Preto keď prídu ku mne na návštevu, prekvapím ich svojím inovátorstvom a v kuchyni pripravím niečo podľa ich chutí. Často pred nimi dokončujem jedlo, aby videli môj postup. Myslím si, že vychovávať a odovzdávať skúsenosti nie je potrebné ústne, stačí, keď vás mladí sledujú a neskôr zistíte, že vás aj v mnohom odkopírujú.

„Varím doma, a preto viem presne, čo jeme. Sledujem, aby to, čo máme na tanieri, bolo farebné, rôznorodé, aby to malo výživovú hodnotu, ktorú náš organizmus potrebuje.“
Foto: Z knihy Gizka radí: Varte doma

Najvzácnejšie a zároveň najdôležitejšie je byť spolu...

Áno, byť spolu už pri stravovaní aj stolovaní. Krásne sa tak dá z generácie na generáciu prenášať aj etiketa pri stole. Vnímavý mladý človek predsa sleduje starších, ktorí vedia, ako sa správať, narábať s príborom, to všetko sa môžu od nás starších učiť. A my sa od mladých máme čo učiť tiež. Hlavne ovládať nové technológie.

Žijete domácim varením, ktoré aj propagujete. Meníte rokmi aj svoje recepty?

Počas rokov som sa mnohému naučila, pretože situácia u nás doma sa menila. Najskôr sme mali dom plný detí, no potom odišli, zostali sme s manželom sami, a tak som sa naučila variť aj trochu menej. No trvalo mi dlho, kým som si na to zvykla. Keď pribudli vnúčatá, začala som opäť viac variť, pretože im u mňa veľmi chutilo, často som im domov zabalila aj hotové jedlo. Varenie je pre mňa relaxom a pričuchla som aj k novým spôsobom prípravy jedla, rýchlejším a zdravším. Za sporákom som každý deň, niekedy mám jedlo hotové do dvadsať minút, inokedy za trištvrte hodiny a často aj do desať minút. Je na každom, ako sa rozhodne míňať svoj čas. Pre mňa čas v kuchyni určite nie je stratený. Viem presne, čo jeme, sledujem, aby to, čo máme na tanieri, bolo farebné, rôznorodé, aby to malo výživovú hodnotu, ktorú náš organizmus potrebuje. Priznám sa, že dnes už používam menej tuku, cukru, niekedy nahradím aj polovicu masla nízkotučným tvarohom. Inokedy namiesto plnotučného mlieka použijem nízkotučný jogurt.

Pri každodennom varení ste určite mnohé receptúry inovovala. Prezradili by ste nám niektorú zo svojich fínt?

Prezradím jednu dobrú radu, ktorú mnohé ženy nepoznajú. Náhoda niekedy plodí dobré výsledky. Raz ma môj manžel poprosil, či by som mu pripravila hovädzí vývar, bol už večer a práve sme prežívali obdobie, keď sme veľa pracovali a cestovali, preto som nemala v kuchyni toľko zásob ako zvyčajne. Ale našťastie mám vždy poruke koreňovú zeleninu, zvyčajne čerstvú alebo podľa babkinho receptu aj namletú so soľou. Mäso na polievku som v mrazničke síce nenašla, ale objavila som pol kila mletého hovädzieho mäsa. Povedala som si, že z neho vyskúšam uvariť polievku, aj keď som vopred nevedela s akým výsledkom. Do tlakového hrnca som naliala studenú vodu, pridala som mäso vyformované do tvaru gule, očistenú cibuľu, cesnak, kúsok zázvoru, jednu paradajku, cesnak, korenie, mrkvu, dokonca aj jeden veľký zemiak, skrátka, čo som doma našla. V tlakovom hrnci mi uvarenie polievky trvalo asi 45 minút. Mäso zostalo vyformované spolu, nerozvarilo sa a polievka bola fantastická. Mäso môžete nakrájať na kúsky a jesť s polievkou alebo zabaliť, uložiť do chladničky a na druhý deň ho nakrájať na plátky a pripraviť k nemu kôprovú či paradajkovú omáčku alebo ho použiť do bolonských špagiet.

V úspešnej knihe uvarila a upiekla Gizka Oňová pre milovníkov domácej kuchyne jedlá, ktoré sa dajú pripraviť rýchlo, no chutia, ako keby ich uvarila babička na starom sporáku.
Foto: Z knihy Gizka radí: Varte doma

Čo môže rodinám priniesť domáce varenie?

Stretávanie sa a spoločné chvíle sú v živote tým najvzácnejším, na to si pamätajú všetky generácie. A tieto spoločné chvíle sa nezaobídu bez jedla, pri ktorom sa berú do úvahy aj chute členov rodiny. Pre mňa je to vždy výzva, vytvorím si scenár, čo všetko pripravím na stôl, a keď potom všetkým chutí, preberajú sa dobré témy, som spokojná. Lebo pri dobrom jedle sa ľudia nezvyknú hádať, vtedy spomínajú alebo si vylejú dušu a uľaví sa im.

„Doma pri stole sa nenasýti len žalúdok, ale aj duša.“

Rada ste boli v kuchyni so svojou mamou?

Mamina kuchyňa pre mňa bola stredom sveta. Často som sa za ňou vybrala, a keď sa ma manžel pýtal, kam idem, povedala som domov, k mame. Tam aj praženica chutila inak. A čo bolo najdôležitejšie, pri dobrom jedle alebo aj pri voňavej káve či čajíku sa ľahšie vylial bôľ. Doma, pri stole sa totiž nenasýti len žalúdok, ale aj duša. Môžeme nasýtiť svoje potreby, vyrozprávať sa v spoločnosti blízkych, rodičov, súrodencov môžeme byť otvorení, a keď medzi nimi svoj problém pomenujeme, nastane proces úľavy, hojenia a často od najbližších získame aj dobré rady. Aj v tom spočíva sila domáceho varenia.

Kto vás priviedol k domácemu vareniu?

Moja babka často hovorievala, že každá žena by mala variť. Musí jej predsa záležať na zdraví rodiny, dieťa do školy nemá pustiť bez desiaty, len s pár korunami, teraz už eurami, ktoré mu dá do vrecka, aby si kúpilo pod zub nejakú napolitánku. Mnohí sa dnes aj stravujú mimo domu, no je to veľmi drahý špás, preto sa často čudujú, že koncom mesiaca nevychádzajú s peniazmi. Babka tiež hovorievala, že ten, kto si nevie zadeliť čas, peniaze a miesto v byte, je stratený človek. Lebo aj v päťizbových bytoch vidí človek taký chaos a neporiadok a, naopak, v dvojizbovom má všetko svoje miesto.

So známym šéfkuchárom Petrom Vargom sú priatelia, a teraz je na svete aj ich spoločná kuchárska kniha Gizka a Peter spolu v kuchyni.
Foto: Archív Gizky Oňovej

Tajomstvo chuti mnohých jedál je ukrytých v koreninách a bylinkách. Ktoré sú vaše najobľúbenejšie?

Zamilovala som sa do estragónu, ktorý hojne používa maďarská, ale aj francúzska kuchyňa. Krásne vonia a jedlu prepožičiava úžasnú chuť. Používam ho najmä do zeleninovo–mliečnych polievok, ktoré sa môžu ešte dochutiť citrónovou šťavou alebo trochou octu. Rada používam aj kurkumu a škoricu, ktoré sú nielen chutné, ale aj prospievajú zdraviu. Kurkumu pridávam do ryže aj do rôznych polievok a niekedy z ničoho nič si len naberiem pol kávovej lyžičky a zapijem bylinkovým čajom. A to isté robím so škoricou. Pridávam ju spolu s višňami, čerešňami či slivkami aj do makového závinu. Často škoricu používam do posýpky, no aj do úplne luxusných koláčov, kde dominuje mascarpone alebo piškótové cesto. Ako posýpku na koláč ju kombinujem s nasekanými mandľami či vlašskými orechmi a výsledok je vždy zaujímavý.

Pripravujete pre rodinu jesenné hody?

Hody som vždy milovala. Pamätám si už z útleho detstva, ako moja babka v Podunajských Biskupiciach robievala doslova lukulské hody, piekla vtedy drahšie a lepšie krémové zákusky, na ktoré sme sa vždy tešili. Bola vychovávateľkou v jednej grófskej rodine a mnohé recepty jedál odtiaľ priniesla aj domov. A tak sa aj druhá babka od nej naučila mnoho kuchynských vychytávok. U nej boli hody na Mikuláša, pekávala hus, no a u nás vo Vrakuni sú v septembri, vtedy pripravujem kačku. Dodnes k nám domov pozývam rodinu, v hale mám možnosť usadiť 12 ľudí, tam sedia dospeláci, a deti sú v kuchyni. Kúpim aj tri kačice a pre každý prípad, ako hovorievala moja babka, aj pekný kus dobre prerasteného bôčika.

Akú moc majú vo vašom živote babince?

Kedysi sme mávali babince často, dnes, keď už mnohé kamarátky odišli z tohto sveta, sa stretávame menej a sme menšia partia. Témy sa rokmi zmenili, no stále sa vieme navzájom nakopnúť a motivovať. Aj minule sa priateľky čudovali, kde beriem energiu na neustále cestovanie, spievanie naživo aj na prácu. Opäť sa mi vynárajú slová mojej babičky, ktorá hovorila, že sa všetci na tento svet narodíme s určitou dávkou energie, a keď ju vyčerpáme, tak odídeme. Niekto míňa svoju životnú energiu na hlúposti a iný ju venuje sebe a blízkym. Myslím si, že keď človek robí niečo dobré pre seba aj svoje okolie, je optimistickejší, veselší a zdravší. Ja so sebou často vediem dialóg, viem, že všetci robíme aj zlé rozhodnutia, aj chyby, ale keď si ich uvedomíme, je to cesta k lepšiemu životu.

Ste veľmi aktívna aj v seniorskom veku. Plánujete sa ešte vzdelávať?

Už dlho žijem v seniorskom veku, no stále pracujem a som aktívna. Večer, keď si líham do postele, chcem mať pocit, že aj v tento deň som urobila niečo dobré pre seba aj pre svoje okolie. Vtedy sa mi dobre zaspáva. Senior by si nemal hovoriť, že už pre nikoho nie je prínosom, mal by sa vzdelávať. Môže si napríklad prevetrať cudzie jazyky alebo študovať na univerzite tretieho veku. Aj ja som sa prihlásila na univerzitu tretieho veku, budem študovať nové technológie. A hoci som päť rokov chodila na jazykovú školu, chcela by som si ešte oprášiť aj angličtinu.

Kde najčastejšie vystupujete so svojimi piesňami?

Dnes sú mojou hlavnou parketou vystúpenia v domovoch sociálnych služieb. Vďaka starým pesničkám darujem seniorom zážitok, zaspievajú si spolu so mnou a navzájom zdieľame úžasný pocit. Hovorila som si, že mi to už bude stačiť, budem sledovať životy vnúčat, cestovať za nimi a zrazu prišla ponuka hrať v muzikáli Klimaktérium. Mala som síce za sebou šestnásťročné účinkovanie v úspešnom muzikáli Mníšky, no váhala som, či sa do divadla vrátiť. No keď som si prečítala scenár, úplne som sa v mojej role uvidela. A teraz sa už teším na druhý diel Klimaktéria, na budúci rok ho plánujeme odpremiérovať.

Keď bola moja mamina na predstavení klimaktérium, hovorila, že sa spolu s vami herečkami smiala od začiatku do konca. Zabávate sa aj vy na javisku?

Áno, zabávame sa, popritom sa potíme, ohovárame, tancujeme, pijeme, spievame papáme. Čo treba viac? Dokonca aj chlapi, ktorých manželky na toto predstavenie nahovoria, sa rovnako výborne zabávajú.