A s Oľgou Belešovou.
Foto: Archív Štefana Martinoviča
V čom bola náročnosť, ktorú spomínate?
Je to obrovské sústredenie a všetko robíte pred kamerami. Tie sú tam stále, točia všetko, všetky vaše kroky a niekedy musíte niečo aj opakovať. Okrem toho na varenie máte vymedzený čas, nemôžete variť, koľko chcete. Tomu musíte prispôsobiť aj výber receptov. Teraz, keď do toho už vidím, chápem, prečo si súťažiaci vyberajú také jedlá, ako si vyberajú. Niektorým divákom sa zdajú jednoduché, ale musíte si vybrať tak, aby ste za čas, ktorý máte, čo sú 2,5 hodiny, zvládli pripraviť tri jedlá. Ja napríklad rád robím plnenú papriku, ale tam som ju nerobil, lebo mi to trvá dve hodiny. A to musíte urobiť ešte aj predjedlo a dezert.
To naozaj nie je jednoduché.
No nie je. Všetko musíte pripravovať až pred kamerami, nemôžete si nachystať napríklad cesto vopred. Robil som focacciu, takže som najprv robil pred kamerami kvások, nechal ho 15 minút rásť, potom miesil cesto, dal kysnúť. Navyše môžete pripravovať len jednu vec, nemôžete robiť všetky tri jedlá naraz. To znamená, že musíte mať aj dobrý časový harmonogram. Takže obdivujem všetkých, ktorí sa do toho programu prihlásili, a je jedno, ako v ňom dopadli. Treba na to guráž.
Aké boli reakcie divákov na tento program?
Určite sú ľudia, ktorí povedia, no mohol alebo mohli to urobiť aj lepšie, nejako inak. Ak sú to skúsené gazdinky, tak im rozumiem. Som odchovaný mojou mamou, ktorá je fantastická kuchárka a vie za pár minút vyčarovať úžasné jedlo aj doslova z ničoho. Určite si povedala, keď ma videla - bože, ako grambľavo krája. Lebo nedokážem zakamuflovať svoju neskúsenosť, keďže nekrájam napríklad cibuľu denne, ale len raz za mesiac.
Keď spomínate mamu, že je výborná kuchárka, tak ste asi vyrastali v prostredí, kde sa skvele varilo a jedlo.
Áno. Moja stará mama bola fantastická kuchárka a zdedili to po nej všetky štyri jej deti – mama, jej sestra, teda, teta aj dvaja moji ujovia. Takže ku komukoľvek som v rodine išiel, všade bolo výborné jedlo. Ujo sa zúčastňoval napríklad aj súťaží vo varení kotlíkového guláša a po ňom zdedila kuchárske umenie sesternica, ktorá so mnou varila v Bez servítky.
Ale aj vy ste určite niečo zdedili.
Až toľko nie, a ani sa vareniu až natoľko nevenujem. Musím však povedať, že čo sa jedla týka, som z rodiny veľmi rozmaznaný. Preto si aj potrpím na dobré reštaurácie, pretože som odchovaný na dobrej kuchyni. Aj keď potom som bol aj internátne dieťa a to vás aj v stravovaní naučí tvrdej disciplíne. Ale aj to patrí k životu. Doteraz si pamätám, ako sme mali každý druhý týždeň v piatok ryžový nákyp, čo bola zoschnutá ryža poliata kompótom. To som ochutnal raz a to mi na tie štyri roky stačilo.
Máte nejaké svoje vychytávky, čo vy rád varíte a jete?
Napríklad cviklové rizoto s pekanovými orechmi a s kozím syrom. Rád robím aj rizoto s citrónovou trávou, mätou a krevetami. Rizotá mám rád na taliansky štýl, krémové. Keď chcem niekoho potešiť, tak mu pripravím rizoto, lebo to mám odskúšané. Robím rád aj zapekané mäsá, dám na ne strúhanku s bylinkami, alebo ich marinujem v jogurte a dám zapiecť. Mám v nich rád chrumkavý element. Samozrejme, robím aj šaláty, ale to nie je umenie. Mám rád aj grilovaný syr halloumi.
Varíte si aj sám pre seba, či potrebujete spoločnosť, teda ľudí, pre ktorých varíte?
Varím si aj pre seba, ale málo. Ako sa hovorí, pre seba to odfláknem. Nie som ten typ, ako je niekedy vo filmoch, že si nakúpim, navarím a potom to tri hodiny jem. Keď si varím pre seba, zvyčajne to zjem skôr, ako to dovarím, lebo jem počas varenia. Milujem jedlo, ale robiť z jedla udalosť sám pre seba, to nerobím. Obdivujem, keď si niekto vie sám pre seba pekne naservírovať, dať si pohár vínka a vychutnať si sám jedlo, ale mňa to tak nebaví. Radšej varím pre niekoho ako sám pre seba.
Diskusia k článku