Na divadelných doskách.
Foto: Archív Štefana Martinoviča
Keď ste na cestách, ste typ, ktorý chce všetko, čo sa dá, ochutnať?
Milujem dobré jedlo, dokážem za ním cestovať a byť zaň vďačný. Preto ma potešilo, keď sme teraz v rámci nakrúcania Hradológov chodievali na východné Slovensko, ako sa tam gastronómia a možnosti dobre sa najesť zlepšili. Chodievam tam totiž roky, v rámci zájazdových predstavení, takže to viem porovnať. Výrazne sa to tam gastronomicky posunulo. Napríklad v Bardejove nájdete niekoľko výborných reštaurácií, dokonca v Sabinove sa dá výborne najesť.
Takže ste známy vo svojom okolí tým, že rád dobre jete.
Áno, už to všetci, čo so mnou robia, vedia. Aj produkcia zistila, že musím mať jasne napísané, kedy je obed a kedy je večera, je to pre mňa súčasť pracovného dňa. Potrebujem sa najesť chutne. Nechcem na večeru šunkový chlieb, len aby som niečo zjedol na zahnanie hladu.
Rád cestujete aj vo svojom mimopracovnom čase. Je vám milšia civilizácia či „necivilizácia“? Alebo teda mestá či príroda?
Rád to striedam. Keď som bol v októbri v New Yorku a v januári v Porte, tak som zatúžil po prírode a ďalšia moja dovolenková cesta viedla na Seychely. Teraz idem do Grécka, čo bude zase príroda, a na jeseň potom zase nejaké mesto. Keď sme boli v Porte, každý deň sme išli do inej raňajkárne, na ochutnávku portského, objavovať miestne reštaurácie. O New Yorku, čo sa týka gastronomickej ponuky, ani nehovorím, tam sa človek môže z ponuky jedla aj zblázniť. Rád to potom striedam s horami či s morom. Obidvoje milujem, ale aj tam sa rád dobre najem.
Máte typ kuchyne, ktorá vám vyslovene „pasuje“?
Na prvom mieste je u mňa jednoznačne talianska kuchyňa. Už len keď vidíte tie ich suroviny, z ktorých varia, tie sú fantastické. A je pritom jednoduchá. Ja vo výsledku milujem dobré, jednoduché jedlá. Kvalitný steak s grilovanou zeleninou, pizzu, rizoto... Nemusím mať prešpekulované jedlá, aj keď nimi nepohrdnem. Myslím si, že v kuchyni platí, že v jednoduchosti je krása, a v tomto sú Taliani super. Ale mám rád aj grécku kuchyňu. Tzatziky, grécky šalát alebo kvalitný feta syr. Keď som v Grécku, tam mi ešte aj tá cibuľa či každá oliva pripadá iná, teším sa z každej zeleninky.
Teraz to obráťme – bola niektorá z kuchýň, čo ste na cestách skúšali, taká, že vám „nesadla“?
Teraz na Seychelách. Nevedel som celkom, čo mám čakať, keďže sa nachádzajú vo východnej Afrike. Na mieste som zistil, že je tam silný vplyv Indie a Srí Lanky, veľmi tam majú radi kari. Musím povedať, že mám kari tiež veľmi rád, ale s tým teplom, keďže tam bolo 30 stupňov, mi nešlo dokopy. Keď som sa chcel spotený a unavený zo slnka a z mora najesť, predstava, že si mám dať kari... ma nenadchýnala. V tom teple mi prišlo trochu absurdné ho jesť.
Hovoríte, že vzťah k dobrému jedlu máte z domu. Aj vzťah k humoru máte z domu, ste veselá rodina?
Sme rodina, ktorá bola vždy ukričaná, taká talianska. Zároveň sa u nás však vždy aj žartovalo, aj sme sa vedeli vzájomne doberať, aj sme veľa vecí riešili s nadhľadom a s humorom. Aj na sebe sme sa vedeli zasmiať, takže asi nejaká prapodstata v tej rodine je.
Stalo sa vám niekedy, že sa niekto na vaše scénky urazil, prípadne sa ho dotkli?
Áno. Ľudia sa niekedy urazia a ja to na jednej strane aj chápem. Paródia je vďačná v tom, že z niektorej vlastnosti urobíte hyperbolu, že ju viete zvýrazniť. Ale nikdy som nechcel niekoho uraziť. Nikdy, ak som nejakú vlastnosť, ktorú niektorý moderátor, herec či politik mal, parodoval, nikdy to nebolo za účelom výsmechu. Paródia tu vždy bola, len vyžaduje od ľudí istý nadhľad. Nie každý ho má a nie každý sa dokáže na sebe zasmiať. V poslednom čase sa mi zdá, že ľudí, čo to dokážu, je čoraz menej. Pritom si myslím, že to je základ humoru, vedieť sa zasmiať sám na sebe. To by sme si mali v sebe normálne pestovať.
Vy to robíte?
Keď niečo pokazím alebo mi niečo nevyjde podľa predstáv, najlepší spôsob, ako sa s tým vyrovnať, pre mňa je, že si sám zo seba urobím žartík. Začnem sám seba napodobňovať, ako som to pokazil. Mám pocit, že je to aj najkratšia cesta, ako sa s tým vyrovnať, ako pretaviť ten negatívny zážitok na niečo pozitívne a úsmevné. Každý by mal aj v humore začať od seba. Nemali by sme sa brať príliš vážne, veď sme tu len na krátky čas. Už len to samotné je vtipné.
Robíte veľa vecí aj na instagrame a na facebooku. Čo vám sociálne siete dávajú, ak sa to dá tak povedať?
Čo mi dávajú? Možno možnosť nejakého selfproma. Keď dávam napríklad vtipné videá, ľudia si ma pozrú a ak sa im páčia a niekde hrám predstavenie a postujem o tom info, možno tí ľudia naň prídu. Teraz sme napríklad hrali v Hlohovci a na predstavenie prišli ľudia, ktorí mi povedali, že ma poznajú zo sociálnych sietí. Prišli na mňa do divadla, takže už ma budú poznať aj z divadla. Je to pre mňa spôsob, ako dostať ľudí do divadla aj ako spropagovať moje iné aktivity, ktoré sa týkajú herectva. Zároveň je to pre mňa relax a psychohygiena, natočiť nejaké vtipné video. Samozrejme, že som rád, keď mi ľudia napíšu - zasmial som sa na tom, zlepšilo mi to deň. To sú veľmi príjemné reakcie a je to určite veľmi vďačné.
A čo vám berú? Nedávno ste mali na svojom profile oznam, že ste si zablokovali prijímanie správ.
Určite to, že časť hereckej obce sa na takého aktivity pozerá cez prsty, hovoria, že to by herec nemal robiť. Ale nielen herecká obec, aj bežní ľudia mi občas povedia, že to by herec nemal robiť, že sa to nehodí.
Prečo sa to nehodí?
Neviem. Teraz mi jedna pani napísala komentár, kde píše, že ma považuje za veľmi slušného človeka, napísala - ste milý a vtipný, ale určite nie ste herec. Tak neviem, keď som sa pozrel do svojich zmlúv, všade som mal napísané, že som herec. To, čo ma živí, je herectvo, ale ona má asi predstavu, že herec je vážny umelec, ktorý rozpráva len vzletné veci a všetko, čo povie, je megainteligentné. To je asi predstava niektorých ľudí, ako má herec vyzerať a pôsobiť. Ja si však myslím, že urobiť si žart sám zo seba alebo natočiť nejaké video je úplne v poriadku.
Pripravte si cviklové rizoto s kozím syrom podľa Štefana Martinoviča:
Rizoto s červenou repou, pekanovými orechmi a s kozím syrom
Diskusia k článku