Foto: Archív Petra Vargu
Ako sa zrodila vaša kuchárska vášeň?
Moji starí rodičia bývali na prekrásnom mieste v Hrubom Šúre, v dome s veľkou záhradou obklopenou tmavým, hustým lesom. Cestovali sme k nim po poľnej ceste uprostred rolí, ktorá vchádzala do čierneho lesa, touto scénou sa mohol pokojne začínať aj hororový film. Dedko bol včelár, a tak sme spolu vytáčali aj ochutnávali čerstvý med, chodievali sme na huby, babička všeličo pestovala a ja som pomáhal. Vďaka nej som presne vedel, ako zasiať mak, zbierať ho, orezať, vyumývať, vysušiť na slnku a dodnes sú moje najobľúbenejšie jedlá makové koláče či ovocné guľky. Babička ma naučila piecť a odovzdala mi lásku k jedlu, som jej za to vďačný. Keď som mal štyri roky, vznikla u nej v kuchyni aj moja prvá ťahaná štrúdľa. Veru zopár ráz aj padla na zem, no musel som ju dokončiť a upiecť. Prišla k nám vtedy návšteva, ja som potichu zmizol do špajzy a o chvíľu som sa objavil s vlastnoručne upečenou a nakrájanou štrúdľou, ktorú som hosťom ponúkol. Dodnes si pamätám, ako som s babičkou prvýkrát piekol buchty, makovník či orechovník. No a neskôr, keď sme s bratom chodili do školy a rodičia skoro ráno odchádzali do práce, pripravoval som nám s bratom raňajky a desiate. Keď sme prišli popoludní domov, najskôr sme zakúrili v peci uhlím, a keď už bolo teplučko, varil som zas pre rodičov aj večere.
Boli ste mladým kuchárom, keď ste dostali pracovnú ponuku, ktorá vám úplne zmenila život. Vyžadovalo si to veľkú odvahu odísť do Dublinu?
Dostal som pozvanie, letenku, ubytovanie, aby som si na víkend prišiel pozrieť Dublin. Otvárala sa tam talianska reštaurácia, mal som v nej pol roka pracovať. Mesto sa mi páčilo, a tak som si povedal, že to skúsim, veď šesť mesiacov určite vydržím, bude to pre mňa ako dlhšia dovolenka. Mesiac pred odchodom som na Slovensku absolvoval mesačný intenzívny kurz angličtiny a bol som presvedčený, že sa dohovorím. No v Dubline som nikomu nerozumel. Začiatky boli pre mňa veľmi ťažké, musel som sa učiť nielen jazyk, návyky, ale aj pochopiť inú kultúru. Navyše sa tam aj úplne inak varilo ako u nás, napríklad ryžu som musel pripravovať ako cestovinu v čistej vode, veru som si nad ňou aj poplakal.
Zo šiestich mesiacov sa vaša „dovolenka“ predĺžila na 15 rokov. Najdlhšie ste pracovali pre luxusný hotel Gibson. Čo vás motivovalo posúvať sa stále ďalej?
Túžil som sa stále vzdelávať, a tak aj napriek tomu, že som mával v hoteli Gibson deň–dva voľno, využil som ho na prácu v michelinskej reštaurácii. Bola to úplne iná gastronómia, napríklad nám doniesli veľké prasa a my sme ho museli zužitkovať celé od uší až po chvost. Bola to poriadna škola, fascinovalo ma byť pri tom, ako sa robí moderné jedlo na vysokej úrovni. Zároveň bol v reštaurácii úžasný tím ľudí, stále sme si mali čo povedať.
Áno, práca v michelinskej reštaurácii znie ako z filmu, no v hoteli Gibson ste sa osobne starali o mnohé spevácke hviezdy, ktoré v Dubline koncertovali. Bol to život ako z hollywoodskeho trháku?
Bola to drina. Osobne som sa staral o celebrity, ktoré prichádzali skoro ráno a koncert sa im končil pred polnocou. Bol som v noci sám a vo veľkej kuchyni som pripravoval celebrite a jej tímu jedlo. Už dva týždne predtým, ako prišli, som mal menu, vedel som, čo budú potrebovať, všetko som im objednal, a keď prišli, stále sme s tour manažérom komunikovali cez what ́s up. Bolo to krásne, no zároveň aj náročné.
Diskusia k článku