Cukrárka Dominika Onofrejová: Neznášam prázdne vitríny, radšej napečiem priveľa ako málo

Foto: Pravda - Ivan Majerský

Baví vás práca, ktorá vás živí a ste spokojní vo svojom zamestnaní? Ak na túto otázku odpovedáte áno, tak patríte medzi tých šťastných, pre ktorých je práca koníčkom alebo urobili zo svojho koníčka aj zdroj príjmu. Asi však nebudeme ďaleko od pravdy s tvrdením, že väčšia je druhá skupina ľudí, ktorá chodí do práce preto, lebo potrebuje platiť účty a ich záľuby sú úplne iné. Ako to bolo u cukrárky Dominiky Onofrejovej?

Dominika Onofrejová, ktorá má známu cukrárenskú výrobňu s názvom Domčine laskonky a najnovšie aj kaviareň Fabrika v dedine Blatné medzi Modrou a Sencom, patrí do prvej skupiny. Ale nebolo to tak vždy. Vyštudovaná ekonómka síce od 12–tich rokov piekla, tak ako jej mamka a babka, ale po skončení vysokej školy nastúpila do korporátu. Ako spomína, od začiatku sa tam cítila ako číslo.

„Mala som pocit, že je jedno, ako sa voláš, ak odídeš, na druhý deň tam príde niekto iný a je úplne jedno, či tam si,“ spomína na svoje prvé pracovné roky. Vystriedala niekoľko pozícií, až jej hovorili, že nikde nevydrží, no už vtedy si povedala, že radšej vyskúša desať prác, aby sa našla, ako mať jednu a v 35–tich rokoch zistiť, že robí niečo, čo ju nebaví.

„Všetci tam sedeli od rána do večera. Pýtala som sa kolegyne, ktorá tam robila 15 rokov, čím chcela voľakedy byť a povedala, že turistická sprievodkyňa. Pýtam sa jej – a prečo tu teda sedíš na tejto stoličke a robíš, čo ťa nebaví? Dostala som odpoveď, že už je neskoro. A presne toto som nechcela, aby sa stalo mne,“ hovorí Dominika.

Keď sa k tomu ešte pridalo to, že za dva „neskoré“ príchody do práce, pretože, cvikla’ svoju kartičku nie o 6.00, ale o 6.03, a preto nedostala trinásty plat, bolo definitívne rozhodnuté a v práci dala výpoveď. S odstupom času hovorí, že aj korporát bol na niečo dobrý, naučila sa tam veci, ktoré využíva vo svojom súčasnom podnikaní – robiť marketing, viesť ľudí, mať prehľad v ekonomike, ako sa hovorí – dať si veci do excelu...

Zahoď strach a splň si svoj sen

Impulzom na to, že pečenie bude pre ňu nielen koníček, ale aj zdroj príjmu, boli početné pochvaly, ktoré za svoje koláčiky opakovane dostávala od kolegov a známych. „Keď mi ich chválili, opakovane mi hovorili, že by som mala začať piecť profesionálne. Povedala som si, že asi sú naozaj dobré a mohla by som to skúsiť,“ spomína.

Ešte bola zamestnaná, keď si našla program slovenskej banky pre začínajúce podnikateľky, prihlásila sa doň a prešla výberovým konaním. „Zobrali ma do štvormesačného školiaceho programu, tam sme sa stretávali s mentormi pre rôzne oblasti. Bolo to super, stretávali sme sa približne každé 2–3 týždne, bolo nás asi 15 a vždy sme si hovorili, kam sme sa so svojimi projektmi posunuli.

Boli tam ľudia, čo mali len niečo ešte v hlave, ale aj takí, ktorí už na niečom konkrétne robili,“ vysvetľuje. Spoločne zdieľali svoje skúsenosti a Dominika s úsmevom hovorí, že si za svoje nápady aj zatlieskali.

„Bola to komunita, kde som prvýkrát mala pocit, že nie som len číslo. Ako človek, ktorý študoval ekonómiu, som vedela, že podnikať je ťažké a keďže som od pätnástich chodila s mojím manželom, ktorého rodičia sú podnikatelia, vedela som, že podnikať na Slovensku je brutálne ťažké. Ale v tejto komunite som prvýkrát mala pocit, že by to aj išlo. Že treba zahodiť strach a ísť si za svojím predsavzatím robiť to, čo ma baví,“ spomína.

Majiteľka, ktorá je „pri zemi“

Už vtedy mala okruh ľudí, pre ktorých popri práci piekla, takže vedela, že cukrárčina by ju mohla uživiť. Postupne sa okruh jej zákazníkov rozširoval a po troch rokoch nastal zlom, pretože zamestnala prvých ľudí. „Objednávok bolo stále viac a už som ich nestíhala sama vyrábať. Odmietať som ich nechcela, tak som vedela, že musím nájsť človeka a stať sa zamestnávateľkou,“ vysvetľuje.

Bolo to pre ňu náročné, pretože stále mala pocit, ako by sa mala obhajovať, keď nie je fyzicky vo výrobni, ale rieši administratívu. Za pár rokov sa naučila, že ako majiteľka a šéfka prevádzky musí riešiť množstvo iných vecí, nielen miešať krémy, piecť korpusy a zdobiť. Ale hovorí, že označenie šéfka nemá rada. Páči sa jej, keď majiteľ zostane „pri zemi“.

Foto: Archív D. Onofrejovej

Výhody samoukov

„Každé z dievčat, ktoré u mňa pracuje, má svoj štýl, ale zároveň odo mňa odkukali, ako čo robím, a preto nemusím nad nimi stáť. Je pre mňa vyznamenaním, keď klienti nerozoznajú, či som tortu robila ja alebo nie a chcem to tak zachovať,“ hovorí.

Zaujímavé je, že tak ako Dominika, ani jej zamestnankyne nie sú vyučené cukrárky. Každá síce predtým piekla doma, ale nemajú nijaké školy alebo kurzy. „Väčšina ľudí, ktorí tu pracujú, sa prišla opýtať, či náhodou niekoho nehľadáme. Keď mi niekto zapasoval, tak zostal. Takto som našla najlepších ľudí. Páčia sa mi, lebo sú také ako ja, som tiež samouk. Samouk dá do svojej práce často viac vášne. Keď chodíte na odbornú školu, učia vás nejaké zásady, ktoré ale nemusia byť vždy pre dobro veci. Ja nie som viazaná pravidlami typu toto je taký krém a ide k takému korpusu, idem na veci často možno z opačnej strany,“ vysvetľuje.

Kaviareň ako priestor pre rodinu

Pred niekoľkými týždňami sa Dominika pustila na ďalšie pole podnikania – pri výrobni otvorila kaviareň Fabrika. Hovorí, že vždy chcela mať vlastnú prevádzku, pretože jej vždy veľmi chýbala spätná väzba od ľudí, pre ktorých piekla.

„Vždy sa to skončilo tým, že som niekam priviezla tortu alebo zákusky, prípadne tým, že si ich prišli sem zobrať. Keď je niekto nespokojný, napíše, ale keď je spokojný, napíšu dvaja zo sto a ja spätnú väzbu potrebujem,“ vysvetľuje.

Zároveň dodáva, že prevádzku urobila vlastne aj sama pre seba a pre svoju rodinu. „Cez víkend, keď je človek po celom týždni unavený, si tu nemá kam sadnúť, jedine ísť do Bratislavy. Neznášam tam chodiť cez víkendy, lebo treba riešiť, kde zaparkovať, riešiť deti tak, aby nikomu neprekážali. Aj ľudia, ktorí do našej kaviarne chodia, hovoria, že konečne majú kam ísť. Je pravda, že takéto miesta, kde si možno posedieť pri káve a koláčiku alebo urobiť oslavu či posedenie, u nás v dedinách chýbajú,“ zamýšľa sa.

Čo je pre ňu pri prevádzke kaviarne dôležité? Je presvedčená, že podstatné je to, aby bola každý deň nová vitrína a v nej vždy dosť zákuskov. „Je samozrejme ťažké odhadnúť záujem zákazníkov, ale moja filozofia je, že radšej napečieme viac a nepredá sa to, ako by mali ľudia prísť k prázdnym vitrínam. Sama to nemám rada, keď niekam prídem a nemám si z čoho vybrať, preto nechcem, aby sa to stávalo aj u nás,“ konštatuje Dominika.

Najprv deti, potom kariéra

Keď spomína kaviareň, hovorí, že celý priestor je koncipovaný tak, aby tu bol dostatok miesta aj pre deti, vrátane ich dvoch synov. V súčasnosti väčšina žien rodí až po 30– ke, ona však najprv túžila mať deti a až potom sa chcela venovať práci a kariére. Preto sa jej prvý syn narodil, keď mala 24 a druhý o štyri roky neskôr.

Medzičasom majú 8 a 12 rokov a mamino podnikanie je súčasťou ich života. „Majú tu výbeh, urobili sme to tak, aby sme tu vedeli všetci spolu tráviť čas. Niekedy mám pocit, že sa im dostatočne nevenujem, ale nemyslím si, že je to horšie, ako keby som prišla unavená z klasickej roboty o piatej či šiestej. Učíme ich vážiť si peniaze a to, že nemôžu mať všetko. Ukazujeme im, koľko práce musím urobiť, aby mohli mať nejakú vec a aj to reálne vidia,“ vysvetľuje Dominika.