Foto: Shutterstock
Šišky sa jedia stáročia, ba dokonca tisícročia, najmä počas fašiangov, obdobia, ktorému už v stredoveku kraľovali najmä mastné jedlá. Hoci dnes sa u nás fašiangové sprievody organizujú len v niektorých dedinkách či mestečkách, v Nemecku, najmä na západe krajiny, sú stále veľmi populárne. Zapájajú sa do nich desaťtisíce pomaľovaných ľudí v rôznych bláznivých kostýmoch, a vtedy idú na dračku aj šišky. Pochutnávajú si na nich mladí aj starí.
Legenda o zúrivej cukrárke
História šišiek je dlhá, a kto vypražil prvú, sa už nedozvieme, možno aj práve preto jestvuje o ich vzniku hneď niekoľko legiend. Sú síce zábavné, no majú jednu chybičku krásy, nie je v nich ani za mak pravdy.Podľa tej najrozšírenejšej sú šišky plodom hnevu viedenskej cukrárky Cäcilie Krapf. Tá sa vraj v roku 1690 tak rozčúlila na svojho učňa (iné pramene uvádzajú, že ju nahneval manžel...), že po ňom hodila od zúrivosti kus cesta. Objekt jej hnevu sa však uhol a cesto dopadlo do panvice s horúcou masťou. Na veľké prekvapenie temperamentnej cukrárky sa z kysnutého cesta na rozpálenej masti stala výnimočná pochúťka. Preto sa šišky nazývali ,,Cillykugeln“, teda Cilkine gule, podľa mena spomínanej Viedenčanky.
Šišky však majú dlhšiu históriu, spomínajú sa v rôznych písomnostiach už v 13. storočí a z roku 1486 pochádza ich prvý rakúsky recept. O tom, že boli už pred stáročiami veľmi populárne, svedčí dochovaná správa z Viedenského kongresu v roku 1815, podľa ktorej sa počas tejto akcie zjedlo desať miliónov šišiek. V 19. storočí bolo vo Viedni zvykom, že ak sa mladí ľudia rozdelili o šišku, považovalo sa to za znak zasnúbenia.
Delové gule z kysnutého cesta
Okrem legendy o zúrivej cukrárke existuje aj iná, tá je zas rozšírená v Nemecku. V niektorých častiach krajiny šišky nevolajú Krapfen, ako je najrozšírenejšie pomenovanie v nemčine, ale Berliner.Podľa legendy prvú šišku vytvoril istý berlínsky cukrár, ktorého v roku 1750 povolali do pruskej armády ako delostrelca. Uznali ho však za nespôsobilého na túto rolu, a preto mohol slúžiť ako poľný pekár v pluku Fridricha Veľkého. Cukrár bol z toho taký nadšený, že z kysnutého cesta vytvoril malé delové gule. Piekol ich v horúcom tuku na otvorenom ohni. Tak sa počas dobyvačných výprav pruskej armády tieto úplne neškodné delové gule rozšírili po celom Nemecku.
Symbol plodnosti aj kláštorné jedlo
Vyprážané guľôčky boli v antickom Ríme symbolom plodnosti, hojnosti a vždy pred pôstom bolo zvykom v tomto hedonistickom kraji hodovať veľmi intenzívne. Rimania nám dokonca nechali aj recept pochádzajúci z roku 140 pred n. l., a „šišky“ sa podľa neho pripravujú zo špaldovej múky a z kyslého mlieka. Zo zmesi rímske gazdinky tvarovali malé guľôčky, ktoré potom vyprážali v horúcom tuku. Niekoľkokrát ich obrátili a po upečení ich natierali medom a posýpali makom. Podávali aj jedli sa ešte horúce. Rimania ich volali „globuli“, teda malé guľôčky.Predchodcovia šišiek sa neskôr piekli aj v kláštoroch, ale podľa stredovekých kuchárskych kníh sa vtedy nerobili z kysnutého cesta. Zaujímavé je, že často ich pripravovali na miestach, kde vytápali slaninu, čo bolo logické, lebo do horúcej masti stačilo pridať guľôčky cesta.
Foto: Shutterstock
Vieme, že šišky sa pripravujú aspoň 2000 rokov. Pečivo, ktoré sa na ne podobá, sa našlo v egyptských hroboch, predchodcovia tohto jedla patrili aj obetnému pečivu v antickom Grécku a veľmi obľúbené boli aj v antickom Ríme. Najstarší zapísaný recept, v ktorom sa spomínajú šišiky podobné tým dnešným sa našiel v Bavorsku, v Mníchove, v knihe Das Buch von Guter Speise, teda v knihe o dobrom jedle z roku 1350. Pozoruhodné je, že vtedajší cukrár ich plnil veľmi moderne, jablkovo-orieškovou plnkou.
Víťazná cesta Európou
Od čias prvého zachovaného receptu nastúpili šišky víťaznú cestu po celej Európe. Sladkosti z kysnutého cesta rôznych tvarov, ktoré sa vyprážajú v tuku, sú pod rôznymi názvami známe a obľúbené od Portugalska po Ukrajinu a od Talianska po Švédsko.Zaujímavé sú aj rozdiely, ako sa šišky pripravujú a servírujú v rámci jednotlivých regiónov. Napríklad v Rakúsku a v Nemecku sú „Krapfen“ vždy okrúhle a plnené, druh plnky sa líši podľa regiónov. V Rakúsku je to napríklad výlučne marhuľová marmeláda.
V niektorých častiach Nemecka je to zas unikátny šípkový džem, ale čoraz rozšírenejšie sú aj „moderné“ plnky ako je vanilkový, nugátový krém či krém s vaječným likérom.
V severnom Taliansku, kde sú šišky tiež veľmi populárne, nemecky hovoriace obyvateľstvo uprednostňuje šišky plnené marmeládou, taliansky hovoriaci majú radšej plnku z vanilkového krému.
V Grécku sa do nich pridáva škorica a potierajú sa medom, na opačnom konci Európy – v Belgicku a v Holandsku – sa do cesta pridávajú hrozienka. Dalo by sa povedať, že iný kraj, iná šiška, základ však zostáva rovnaký.
Čo milujú Slováci
Dnes sa u nás vo veľkom síce predávajú plnené šišky, v domácnostiach sa však tradične pripravovali bez plnky, džem alebo lekvár sa pridávali na túto pochúťku až po dopečení. Dôvodom je určite menšia náročnosť prípravy. Z detstva si pamätám na šišky, ktoré nemali okrúhly tvar, ale podlhovastý a na obidvoch koncoch sa robilo niekoľko zárezov. Tie sme nazývali „prstíky“ a po vypražení boli krásne chrumkavé.Okrem šišiek sa u nás doma vyprážali aj „myši“, bola to jednoduchšia verzia šišiek. Robila ich babka, teda starenka, vtedy, keď sa jej, ako hovorila, nechcelo tvarovať podlhovasté šišky. Vtedy sa cesto len odoberalo lyžicou a hádzalo do horúcej masti. Na týchto „myšiach“ je zaujímavé to, že rovnaká sladkosť je populárna aj v Rakúsku, a to dokonca pod rovnakým názvom „Mäusen“. Bohaté kontakty z čias Rakúsko–Uhorska, keď sa chodilo do Rakúska zo západu Slovenska slúžiť, sa dodnes odrážajú aj v našej tradičnej kuchyni.
Šišky podľa receptu z roku 1350
Diskusia k článku