Opekance, pupáky, bobaľky, ....... !?

Čas Vianočný, najkrajší sviatok roka u nás doma. Doma na Slovensku, od Dunaja až po Vysoké Tatry i naopak; podobne od Dukelského priesmyku až po Jablunkovský i naopak. Najkrajšie, najdrahšie a najintenzívnejšie spomienky na moje detstvo. Dokonca aj najväčšia detská bolesť je spojená s Vianocami; to bolo vtedy, keď sme s mojim mladším bratom Imrichom, prezývaným – Čiňu (ako vozger, kotňak a džumigár, keď začínal rozprávať, tak mal strašne rád palacinky – podnes je majster nad majstrami v ich príprave, pečení a servírovaní - a vo svojej detskej žvatlanine = polezúňskom dialekte, ich pomenoval a prosil si ich ako –čamčimču-), nechtiac boli svedkami, že stromček a darčeky nenosí Ježiško! Vééééľmi a dlho to bolelo až to prebolelo.
Najradšej som mal sviatky Vianočné u nás doma, v starých Košiciach na Barčianskej 32, ktorá ešte nebola udržiavanou ulicou, ale iba obyčajnou hradskou, na križovatkách ktorej sa pri daždi tvorili obrovské kaluže. Poštár i smetiar k nám chodili na koňských povozoch s plechovými skriňami a pozornosť vyvolávali obrovskými mosadznými zvoncami. Ich hlasy (aj poštárov - krikľavejší i smetiarov – podstatne hlbší, ale to sa týkalo aj ich zvoncov) bolo počuť od krčmy U - Smarkatého – až pod Šibenú horu. Podobne sa na vozoch ťahaných koňmi rozvážali kvádre ľadu do vtedajších domácich chladničiek (ale aj do márnic a trupární cez zadnú bránu fakultnej nemocnice na Rastislavovej ulici i na veľký cintorín) a -rekesy- so starými fľašami na sódovú vodu a kraherlíkmi (malinovkami) s porcelánovým uzáverom.
V našom starom dome sme mali Vianočný stromček vždy -živý- od podlahy až po plafón meral viac ako 4 metre a môj nebohý otec, nech mu dá Pán Boh ľahké odpočinutie i slávu večnú, zmajstroval naň i prvé elektrické sviečky. Na 110 V a z telefónneho kábla z povojnového koristného materiálu po wermachte. Práve ich montáž na stromček spôsobila hrkotanie, ktoré nás dvoch s bratom vyburcovalo zo sladkých snov a spôsobilo šok z toho, že základný detský atribút Vianoc neinštaluje Ježiško ale živiteľ našej rodiny - otec_Tati. Ako od Mikuláša, tak aj od Ježiška, boli darčeky vždy skromné, spravidla mali praktický charakter a význam, ale boli naše; veru by som ich nevymenil za tie dnešné. V peci, sporáku i v kachliach sa kúrilo drevom a uhlím, až mali červené rúry dymovodov. Celý dom (pôdorys do L_ka, pre tri rodiny, každá 1+1 a Lady Ann mala sólo izbičku bez okien, ale tam iba spala, lebo väčšinu dňa strávila s nami, kotňakmi) voňal vanilkou, koláčmi, závinami s makom, orechami, ... ! Hej a aj bobaľkami! Tak, ako som to už bol napísal v úvode môjho receptu, ich pečenie bolo – zosynchronizované- tak, aby sa začali sušiť (nebudem vopred prezrádzať záverečný technologický postup ich prípravy /iný, ako predpokladá Babav/, ale ide o to, že s vysušenými dosiahneme podstatne vyšší odorický, chuťový a maškrtnícky efekt spojenia všetkých použitých ingrediencií = to pre Babidku) najneskôr v predvečer prvej adventnej nedele. Do –finále- bobaľky išli až v ráno Štedrého dňa a to u nás Blaškovcov, zásadne rukami otca, ktorý zahájil celodenný rituál ich prípravy na Štedrovečerný stôl! V ten deň sa u nás –Evusik- nič nejedlo (okrem čvorgľov, ktorí sem tam niečo dostali do pusiniek, aby –ňežgrevčaľi- od hladu). Jedlo sa až pri Štedrovečernom stole {oblátky –hostie- z medom, viacklobásová a viachubová kapustnica s mrvenicou –scirankou-, kapor (neskôr filé z tresky) so staroblaškovským zemiakovým šalátom, bobaľky, po nich sa ozvali anjelské zvončeky (to Lady Ann -sa išla pozrieť-, či nezabudla zatvoriť sliepky a inšó -hadzinu-), rozbaľovanie darčekov a na záver zákusky, koláče a Vianočný čaj už pod stromčekom}. A pre mňa najchutnejšie bobaľky vždy boli, sú i budú na druhý deň, pred raňajkami. Zo studenej komory. Priamo z weindlingu. Veľkou lyžicou, po Dedkovi Ferkovi_Tatušovi z Vachtarňi na Šarišu. Mám ju podnes aj tu za veľkou mlákou a na niekoľkých titulných fotografiách mojich receptov ste ju už mali možnosť vidieť! Vždy robievam –double- dupľovanú dávku, Maťased, lebo sa nemusím –plašiť- na Silvestra, kedy sú bobaľky opäť súčasťou večere posledného dňa roka.
Zaujímalo by ma, a veľmi, aké iné pomenovanie na Slovensku majú opekance. Ja ich poznám iba ako bobaľky (na Vihodze), opekance (na Štredku) okolo Banskej Bystrice a pupáky (na Zapadze) zo Senca. Jedol som ich v rôznej úprave; s tvarohom, so sladkou na masti a masle praženou kapustou i s kyslou sudovou kapustou na Zemplíne, s orechami na Hornom Šariši, ako sladkú trhancovú kašu s makom v Biacovciach pod Spišským hradom, dokonca s bryndzou na Liptove (ako aj Haston v Heľpe), ale najviac mi chutia tie moje –naše- s makom a naviac v mojej inovovanej –novosvetskej- réžii (keď mohol Antonín Dvořák skomponovať svoju symfóniu ako novosvetskú, prečo by nemohol Šrácz zmajstrovať svoju receptúru na novosvetské bobaľky)! Jedol som aj ich náhradu, teda pokrájané a prispôsobené staré rohlíky. Ja som ich volal –LG_éčky-; tak ako moja Lady Ann volala na porcelánovom tanieri naukladané vanilkové a kakaové venčeky, miňonky a pokrájané Tatranky, Horalky a inšó, lebo bola –lenivá- piecť a pritom bola veľmajstrom varešky i rozvaľky! V žiadnom prípade, v bársakej úprave, s akoukoľvek lahôdkou, však nikdy a –nijakovsky- nenahradia klasiku, b o b a ľ k y !!!

Jediný človek na svete, ktorý pochválil moju lenivosť je naša Sovka62, citujem: ... a čo sa týka lenivosti - už dávnejšie som založila diskusiu na tému: „Lenivý človek - záruka pokroku”, takže Ťa za Tvoju lenivosť chválim! … k. c. Múdre slová, veľmi si ich ctím a vážim! Som pyšný sám na seba, za zúročenie mojich poznatkov a vedomostí z optimalizácie pracovných postupov a procesov (pozri moja dizertačná práca), ktoré som úspešne uplatnil aj v gastronomickej praxi a zároveň inšpiroval i naše žubrienky štebotavé - Demola 07ltd, Honestka, Zitar, Hannah22, Coldbery, Jeka, Laurax, … ! Skúsenosti, vedúce k výmene názorov i k rečníckym otázkam (Marienka44, Evanaaa, Aja1616) o možnostiach prevencie lepivosti cesta a variantoch jej riešenia.

Osobitné čaro, pre nás deti, mali Vianoce na Šariši vo vachtárni Dedka Tatuša. Mohol by som o nich napísať samostatnú knihu, teda aspoň poviedku. Vachtáreň bola veľmi malá, určite sa ešte vždy nájdu pamätníci. Z jedinej izby (súčasťou vachtárne bol ešte prikľec, kuchyňa, pivnica, povala a komora, v ktorej mal Tatuš svoju obuvnícku a čižmársku dielňu) sa vyniesol všetok nábytok (!VŠETOK!); na podlahu sa nanosila cepami vymlátená slama, prikryla sa –dreľichovimi- (zrebnými) plachtami a prikrývalo sa všetkým, čo bolo, od páperových duchien s husacím perím, cez –plachciny- až po koňské hune. My, drobizg, džumigáre a krpatá háveď, sme spali (najradšej) na povale so senom, kde zo strešných priečnikov viseli babičkine bylinky a zelinky (raz aj na tieto spomienky príde rada). Raz sme s bratom –vykvárili- zopár fondantových saloniek zo stromčeka a vymenili sme ich kockami surových -gruľoch- (zemiaky). Okolo polnoci sme počuli: čam, čam, mľask, tfuj, ... ci Ježšiša smarkatého! To Tatuš išiel –džoľic, kvaric- lúpiť, ako my s Čiňum a -zamaškrtil- si na základe zemiakového liehu. Dodnes spomíname na naše detské Vianoce s hrejivou nostalgiou, s láskou a s úsmevom!

P. S.: tak práve pre tieto pocity, spomienky a inšpirácie milujem Varechu a neľutujem, hodiny, dni ani noci strávené s klávesnicou a monitorom PC. Cítim sa, aj v tejto chvíli, ako u nás doma, na našom Slovensku, dokonca u každého z Vás, vo Vašom najužšom rodinnom kruhu. Naša Varecha spája, stmeľuje a zušľachťuje nás všetkých na ceste za spoločným cieľom – nebíčko v papuľke, v srdci i na duši! Bez rozdielu veku, pohlavia, titulov, či stupňa vzdelanosti, alebo na spoločenskom rebríčku. Varecha svojimi iniciatívami, ktoré my podporujeme svojou aktivitou, modeluje, inšpiruje a napomáha polemizovať. Aj tu a nie iba v ortodoxnej vedeckej praxi sa to iba tak hemží posudkami oponentov i recenzentov, koreferátmi i kritickými a faktickými pripomienkami. Každý, kto chce, si tu dokáže uplatniť svoje schopnosti a záujmy. Varecha totiž poskytuje široké pole pôsobnosti. A aj ja, čím som zrelší (nechcem povedať múdrejší a slovo starší sa mi nepáči), čím mám viac striebra vo vlasoch, tým viac si vážim prírodné zákony našej mamky Zeme, tak ako aj tradície, zvyky a nápady, vyplývajúce z ľudských skúseností, ako aj z dobroty človečiny!