Rôzne

Kto si pamätá na klasické šumienky v kockatom papierovom košíčku... hmmm?

hubata - fotkahubata, 8. januára 2011

Pamätáte si ešte na staré šumienky, ktoré neboli v balíčku ale v malom kockatom papierovom košíčku?
Boli balené po dve: jedna bez druhej nebola nič, museli byť dve!!! Jedna kocka bola balená s ovocnou príchuťou a jedna bola biela - to bola tá bez ktorej to nešumelo. Bolo to kyslé, až sa jazyk zvíjal, tak sa raz lízlo do jednej kocky a druhý raz do druhej kocky. Vtedajší bontón dovoľoval na to aj napľuť, aby to dobre penilo. Aj do vody v horčičáku (pohár od horčice) sa museli dať obidve kocky, zašumelo to, zamiešalo sa to a vypilo na dúšok. Grgalo sa z toho, ale si už nepamätám či pálila z toho záha, možno aj áno, ale nám to bolo jedno. Jazyk nám hral všetkými farbami, bol celý odretý a štípal od tej bielej potvory - ale kto nemal takúto šumienku, tak nevie čo je to sranda. Ak sa nesprávne lízalo a z tej bielej štipľavej zostalo, tak sa musela kúpiť nová kompletná šumienka, lebo to sa nedalo samé bez tej ochutenej dolízať. Stálo to cca O,20 halierov (ani neviem ako to preložiť do €).
Až oveľa neskôr sa balili šumienky do vreciek. Ale aj tie sa dali vysypať na ruku, lebo to bolo v kryštalizovanej forme a lízalo sa tiež. Neviem prečo ich dnes nekupujem...... musím mrknúť či ich dostanem aspoň v tom vrecúšku, možno omladnem.

@zareaguj


Diskusia k téme

67 komentáre k článku
Ja si pamätám šumienky guľaté také tabletkové :-) jedna bola tá kyslá a druhá nebola ovocná ale taká divná biela sa olízla a trením o tú hnedastú sa vytvárala grgacia pena :-D
Jasné, že si pamätám. Volali sme ich TIKI a stáli 25 halierov. 20 halierov stála šumienka v prášku, mala pekný žltý obal, na ktorom bol nakreslený štíhly pohár s bublinkovou tekutinou, ale tú sme kupovali neradi, zlízala sa príliš rýchlo. Zato TIKI , aj keď bola balená v nezaujímavej bielej krabičke z tvrdého papiera, ste mohli lízať aj pol hodinu a naozaj nevadil ani ten zodratý jazyk. Jazyk sa zodral preto, že tá biela bola síce hladká, ale strašne kyslá, tak tú sme len naslinili a potom sme ňou šúchali o tú farebnú drsnú, aby sa spenila a z tej sme penu zlizovali a drali si o ňu jazyk.
Veru tak , pamätám, keď som šla mame do obchodu na nákup, ako odmenu som si mohla kúpiť mejdlíčko (zemiakový cukor), alebo šumák , a ten jazyk bolel ako fras ale aj tak sme to radi kupovali, každá generácia má svoje spomienky, moje dcéry spomínajú na lentilky(každá mala rada inú farbu) alebo žuvačky PEDRO , ale pre nás boli TIKI nezabudnuteľné, mám pusu plnú sliniek.... :))
no já slintám jak bernardín! Odkiaľ to ty, Hubatá, vieš, že sme ich toť na sviatky spomínali?Boli sme s maminou v obchode a na poličke leží zemiakový cukor. Reku, mama, pamätáš? Že nie.Tak si to pripomenieme. Vzala som dva balíčky, za 8O centov. Doma som to rozbalila a začali sme žužlať. Spomenula si:"Totok je zemákový cuker? Ale ic... ten náš bol lepší, toto je len odvar hruškový prociva temu, čo sme žužlávali kedysi...A kolko si za to zaplacila? Ale jeho svet, tolko penez? Šak vám stačili halýrky na celý kus...ee... nescem to,voláko mi to nehucí..." A bolo po spomínaní. Ale predsa len, spomenuli sme si na tie šumienky, aj na vážený pelendrek a aj na tie malilinké kocky s pelendreku - silne mentolové, čo predávali v lekárni v kovovej malej škatuľke, a používali sa na fajnovejší luft v hube a proti kašľu. Potom sa zvrtla reč na náš starý obchod na predmestí, volalo sa to "U Ronca", tam som sa učila nakupovať už ako 4-ročná. Reku mama, to boli obchodníčky - stačil kus namotaného papiera a jedna tintová ceruzka. A predavačka "nahadzovala" sumy na papier:" liter mlieka - korunu tricet, jeden chleba - petosemdesát, deset roškú - tri koruny, kvasnyce - dvacat haléru...to máme, to máááme , desettricet....dzekujem a dóndzite zase".
Keď takto z hlavy počítala pekne nahlas, malo to aj svoj význam - tríbila si mozog , držala ho stále v pozore, jaký len to účinný prostriedok proti alzheimeru!A keď to porovnáš s dnešnými modernými pokladnicami - nedajbože vypnúť prúd, a kupujúci si naloží tovar do košíka, potom ho vlečie cez predajňu k pokladni, tam ho zase vyloží na dlhý pás, všetko to musí pokladníčka zdvihnúť, poposunúť a zase tovar nakladáme do košíka a zase ho vlečieme von z obchodu, prinajlepšom k autu, tam ho zase vykladáme do kufra, odvezieme domov a tam ho zase vykladáme z kufra, vláčime domov a hurááá konečná - tovar máme doma a vo vrecku dlhý zoznam rozsiahleho zoznamu s podrobnými informáciami a konečnou sumou. Darmo, svet sa mení a naše chute tiež.
ano aj ja si spominam ako sme olizovali a treli o seba a zas olizovali tak sa vlastne spojili tie chute.-))boooooooooze ale to bolo daaaaaaaaaaaavno........a este nejake cukriky krajane gumove ale nie natahovacie krasne sa odhryzali mnamky a veru dnes nie su takke....skoda
elisticka, tie gumaky boli take stvorcove, jemne sfarbene a posypane jemnym praskovym cukrom a mali fantasticku chut- zalezalo na farbe. nedavno som ich kupila v deli, ze originalita grekov (nuz nech si ich drzia-nicmoc) ; a veru aj ja som lizala kockove sumienky s vami...
Arašidka, ty by si mala písať prinajmenšom humorné poviedky alebo aj knihy, ja by som to stále čítala a bavila sa , vieš to tak dobre podať. iste si mala zo slohu jednotky.Jednoduchú vec vieš zaujímavo podať, mala by si písať viac príbehov, aj do Zážitkov. A tie Tiki šumienky si dobre pamätám.Tuším ich poznajú všetky naše ročníky a ešte veľa vecí, ktoré vymizli. A tie kocky boli skôr želatínové ako gumové, predávali sa v krabiciach prekryté tenkým papierom. Nedávno, v rámci istých dní ich mali v Lidli.
nezabudla som ani ja, aj na vonu v nasom obchodiku, kde bola kada s rybami kyslymi ci slanymi? A predavacka obcas podarovala nejaky ten cukrik. Len som az na stare kolena prisla na to, ze POTRAVINY-ELLELMIt...ani si to nepamatam, ale MASO-HUS, ci Holic-Borbely, ze to neboli mena majitelov ci inso volaco, ale madarsky napis. Potom sa to vytratilo a ja som uplne zabudla, az neskor som prisla na to, ze v Kosiciach to bolo uplne normalne a nikomu to nevadilo... a dnes sa na tom zas Slovensko "zabava". Tuna vsetko sa pise aj spanielsky, pre jazykovu mensinu, a robia to z vlastnej vole, bez donutenia zo zakona. Ale to uz som odbocila od nasich spomienok. Ale mrzi ma to!!!
Ej, stará mama... nože no.... jááá viem, máme nejaké tie rôčky už za sebou, pamätáme si toho hodne, ale že "staré kolená" - juj, veďže buďme optimistickejšie!! Ja si vravím, ešte nie som taká stará, ešte mám mamu - 85-ročnú, na jedno oko nevidí, druhým pozerá na svet a vyšíva "rišelijé!, pára svetre z vlny a potom, keď vlnu vyperie, namotá,vysuší, pletie z nej prenádherné deky, ktoré ručne podšíva flanelom, či inou fajnou látkou , a tieto deky sú naj naj najpríjemnejším kusom v mojej domácnosti. A na jeseň mi dala "fleka", boli sme zbierať šípky v našom krásnom chotári a to, čo vidíš na avatare, to je moja mama, ako sa štverá do kopca, ktorý by som aj ja s mojím kolenom zvysoka "ignorovala". Skoro som skamenela, keď som za jedným kríkom radostne zbierala nádherné bobule, ktoré sa tento rok urodili a zrazu počujem hlasné :Ančííííí, dze si...pot sem... Skoro som si koleno vylágrovala, tak som letela za jej hlasom, reku, mamo, čo sa stalo? A ona ti na mňa:"Pomož mi, kukny sa na henten krík na tem kopci, to tu neneháme, hybaj, dočahuj " a drevenou obyčajnou palicou, ktorá nám zostala na pamiatku po dedovi - maminom otcovi, dočahovala najbližší krík. NO a odomňa chcela, aby som ju trošku"istila", než sa z kroka na krok vyšplhá hore. Já som skoro dostala mladé! Presne tak, ako pred čosi piatimi rokmi, keď sme na našej záhrade oberali čerešne. Ani neviem kedy, ani neviem ako - a mama na mňa ujúka z košatého stromu, že já už mám púl košíka!!!!Nemá každý také šťastie, mať svoju mamu za kamarátku, ale ono to tak je - Babinka, iste to uznláš aj ty - pozri sa - všetko, čo nám život mhol priniesť a čo sme museli zažiť ako ženy - máme za sebou, ona síce vedie , ja som zatiaľ iba babka, ale ona už prababka. Ja mám ešte na šťastie, manžela, ona ho stratila vo svojích pätdesiatich rokoch života a druhého už viac nechcela a keď sme jej hovorili, že jej nejakého toho dedka nájdeme, so smiechom ale i so slzami v očiach vždy opakovala:Dzeci moje, mala som najlepšého muža na svece, a na staré kolená bych si mala zvykat na nejakého horšého? Dzekujem pekne, račik budem cestuvat po svece". A tak bolo - ako krajčírka si povedala: a fčul budem pilno robit, lebo scem ít do Juhošky", bola, vrátila sa a krásne opálená povedala_ a fčul budem pilno robit, lebo na rok pójdem do Grécka" a bola, a keď sa vrátila, tak nám oznámila :" a fčul budem pilno robiť, lebo scem íst na rok do Španielska..." bohužial, tam sa nedostala, ale si zaľúbila chorvátske more a tam sa niekoľkokrát vracala. Keby som vedela, že by to zvládla v lete, vzali by sme ju k moru, ale sú okolnosti, ktoré by to viac-menej nedovolili.
Evička, znovu ti ďakujem za tvoje slová, ak chceš, nahoď si :navraty.blogspot.com , a uvidíš, že tam sa ledva "vykecám". A budem rada, keď mi tam napíšeš pár slov, alebo si zaspomínaš.
P.S. keď už spomíname, tak vám ešte poviem, že mám originál zabalenú žuvačku zn. PEDRO , pekne odloženú na pamiatku, nie je to síce ešte muzeálny kus, ale nejaké tie rôčky už má - je ešte predrevolučná!
@hubata tie šumienky v sačikoch ešte majú, ja ich mám doma,ale moje vnúčata to nechcú oni iba tie coly a energetické nápoje ,lenže nevedia o čo prichadzajú.Keď som chodila do školy tak sme si kupovali tie šumienky kockaté a jazyky sme mali vydraté ale boli sme šťastní,keďsme mali zopár halierov hneď sme bežali do sklepu a kupili si šumák,alebo zemiakový cukor .U nás sa to volal bandurkový cuker ,jedna kocka stála 20 halierov.Minule som tiež zbadala v obchode ,že ho majú tak som ho kúpila,lenže tento mi chutil ako mydlo.Bola by som rada,keby som mohla ešte raz ochutnať pravý Bandurkový cuker,alebo tie kockaté šumienky.Ďakujem ti @HUBATA ,že si mi pripomenula moje mladi.
S tým krumplicukrom, ako sme ho volali my, je to zvláštne. aj ja som ochutnala ten novodobý a tiež nič moc. Tak rozmýšľam, je to tým, že ho dovážame z Maďarska a tam sa vyrába inak? Alebo nám kedysi chutil preto, že bol relatívne dostupný a boli sme radi, že máme maškrtu? Alebo sme už zmlsané kvalitnejšími cukrovinkami a preto nám nechutí? Aj ten rahat lokum,tie želatínové kocky, poprášené škrobom už nie sú čo bývali, hoci som na dovolenkách chutnala turecké aj grécke a už vymakané, s orechami, pistáciami a pod. Aj tak pre mňa neboli takým potešením ako kedysi.
@arasidka , závidím ti (v dobrom) tvoju mamu. Musí to byť úžasná žena, presne podľa môjho gusta, pre ňu je vek len číslom a chová sa podľa toho ako sa cíti. Veľmi dúfam, že sa to podarí aj mne. Mnoho z nás už len spomína a ty si ešte užívaš a vlastne stále ostávaš trochu dieťaťom. Naozaj, keď odídu rodičia, človek sa cíti sirotou a nezáleží na tom, koľko má rokov.
Aj mne sa ihned vynorili spomienky na malicku drevenu zelenu predajnu budku v parku pri popradskej stanici, kde okrem inych zaujimavych veci mali aj tie kockate sumienky - jazykom navlhcit, posuchat o seba a tu bajecnu penu sliznut. I na zemiakovy cukor si pamätam a hned s mi vybavuje ako jeden moj kamarat - rovesnik raz povedal :zemiakovy cukor mam najradsej . Ten sa mi pekne ulozi pomedzi zuby a ked v noci dostanem chut, tak si ho odtial vysparam... Ha, ha, ha. Ake zvlastne su tie spomienky - zostanu v mysli take - quasi -nepodstatne, smiesne veci....
hubata/ preco napadli tie sumienky Teba ? A prave teraz po sviatkoch ?
Sovka, to máš ako s jogurtom, kedysi sme mali suprový jogurt v sklenom pohári s červeným lekvárovým golierikom navrchu. Bol perfektnej chuti, dnes ho už taký naneájdeš, ajkeby si ako hľadala. To máš aj s tým zemiakovým cukrom, dnes je robený jemnejší, kedysi bol tvrdý jak palica, a vynikajúco sa na ňom dali vyklať hýbajúce sa mliečne zuby. Kurň a, jedna tablička za 2O halierov a koľko sa dala cuclať, než sa roztopila v puse, zatiaľ skončila aj hodina písania, či čítania v prvej triede. Jednoducho si ju zasunul za zuby a len si sŕkal a hltal. Niekedy ani učka na to neprišla.
tak som sa dobre zasmiala:-) aj ja si spominam na TIKI a - hned ma zacal stipat jazyk :-) myslim , ze aj teraz sa mnoho veci robi podobnou technologiou - len nase chute sa zmenili . Pamatam si na tie cierne pelendrekove hady co sa predavali na kusy - jazyk aj zuby sme mali cierne este aj na druhy den a pri vecernom umyvani zubov sme si museli pomahat sparadlom a hrubou nitou aby sme to dostali "z pysku" a mama bola pri vecernej kontrole hyginy spokojna :-)))))
@arasidka , dobrý nápad a dobre sa to číta a dobre spomína a čo sa chutí týka bolo mi vysvetlené že mi chuťové bunky odumierajú a preto tá zmena chutí, no čo už, ale bandurkový cukor a TIKI,a naše mamy boli naj.... :))
"Decká", h e h e , tak sme sa donedávna v robote oslovovali!!! Nuž tak, decká, počúvajte, spomínajme , píšme o čase minulom.... Tu sa to dobre číta,tu je na to ten správny kúsočok z celej plejády ponúk na internete, rozhodne táto téma bude v popredí a môžeme písať o čom chceme, o tom, ako to bolo, z čoho sme varili, čo nás starí rodičia naučili... a možno z tých prastarých receptov, ktoré už nepozná nikto, a možno len málokto, možno z tých receptov niektoré oživíme. Ja ich mám tiež niekoľko v zásobe:))))
i len jedno pamätajme - nespomínajme pred tými našími deťmi dokola to isté :)))))))))))))))))), dzifčence moje, já sem o bombardovány bratyslafskej Apolky čula uš tolkokrát, že normálne cícim pach dymu od Bratyslavy, ket to mama začne odznova....:))))
A akosi mi palce na nohách samovoľne dvihne, keď mama oči prižmúri, potiahne si z cigaretky / bo ona ciginku neopustí!/ a zahľadí sa "do blba":"Očúvaj, Anči, uš sem ci vyprávala, jako to bolo...." A čo je najkomickejšie, aj keď jej odpoviem, že jáááj, to už vieme všetci naspamäť..., aj tak začne : Z bodu A - do bodu B, málokedy sa stane, že si protirečí s tým, čo hovorila pred mesiacom, pred rokom... Vyzerá to veru vierohodne.
Ďakujem za návrat do detských liet, už som zacítila tie šumivé bublinky na jazyku.Hneď by som si znova zalízala tú šumienku, mávali sme červené a žlté a plnú pusu peny.Vďaka.
Ale čo bolo najzaujímavejšie, tak biela kocka bola hnusná-štipľavá a tá hnedá kocka bola ešte hnusnejšia, a keď sa tie dve hnusné kocky šmirgľovali o seba, až potom z toho vzniklo to dobré, čo mi ešte teraz tvorí sliny v hube.
Dobre si pamätám na tie malé čierne kocočky v plechovej krabičke, mama ich mávala vždy v kostolenej kabelke, my sme ich nesmeli, že vraj to bolo len pre dospelých. Keďže sme ich mali zakázané, tak jasne že sme ich potajomky jedli, ale moc mi nechutili, bolo to len kúzlo zakázaného :) ... a tuším sa Dorette volali, my sme im hovorili "doritky" :D
cinkla, tú búdku volali u zeleného Antona. Veru mali tam dobre veci, keď sme boli na prechádzke v parku, tak nam mama vždy kúpila nejkú tú sladkosť tam. A boli dobré šumienky kockaté aj okrúhle v papierovej krabičke, gumené hady, pelendreky s ktorými sa dobre bilo po zadku, po našom grulový cukor, kander cukor na špagátiku, medové cukríky, ľadovky, a maggy v kocke atď. Všetko pamätáme. Ale cukráreň voňala ináč tak cukrovo, fajnovo.
No, bolo to dávno.
Šumienky aj krumplový cukor mám pri týchto spomienkach na jazyku a tiež som ochutnala aj ten dnešný, ale je fakt, že to neni ono. Tie gumové kocky by som si dala hneď, mala som ich veľmi rada, myslím že boli z morských rias, ale dnes už tak nechutia ani tie bulharské, či turecké aj keď sú to ich špeciality. Super téma, takto sa vrátiť do detstva a do mladosti aspoň spomienkami.
:-)))) a ešte aj turecký med, ktorý sekali a predávali na váhu, my sme si zuby na ňom lámali, tie pelendrekovo-mätové cukríky aj moja mamina vždy mala v kabelke, no a Pedro žuviny nemali chybu :-)))
Žienky, vidím, že v tejto diskusii sme jedna krvná - aj veková skupina. Keď som si prečítala nadpis, v tom momente sa mi vybavila na jazyku tá odporne- krásna chuť tých dvoch kociek šumienky. A vaše texty ma tiež dobre pobavili a pospomínala som si aj na " gruľový" cukor, aj na pelendreky čierne ako noc, aj na...
Som rada, že moje vnučky veľmi rady počúvajú moje spomienky na "naše mladé roky". Všetkým nám prajem veľa optimizmu a krásnych spomienok do nového roku !!!
@arasidka , precitala som si tvoj humorny prispevok a zarazila som sa - si napisala evicka a pisala si aj mne (skutocne som eva) a tak si vravim, pozname sa? Inak tie spomienky radsej tu, ako neustale pripominat vnuckam, co bolo za nasich cias. Ich to nebavi pocut, lebo v tom nie su DVD, CD, Ipod a ine veci. Dokonca aj "pisanie" do travy som ich na slovensku ucila, lebo tuna take volaco nemoze byt. Este nase deti maju nejake dobre spomienky na mladost - hladali sme akukolvek vzdialenu rodinu, ktora byvala na dedine, aby sme tam mohli na chvilu prist a deti zazili smykanie sa na slamovom ci senovom kopceku, skakanie do sena, ostriekanie priamo z kravskeho vemena, ci skryvacku v druzstevnej kukurici :-)). A verte, spominaju na to velmi radi.
:))) To bola naozaj náhoda! S tým menom Eva. Dnes končia dlhé zimné prázdniny, a skutočne boli dosť dlhé, a za tie dni sviatkov až po dnešný deň som si toho užila toľko, že vychutnávam ticho mojej izby a vôbec mi nevadí, že nie je všetko upratané, že sa dokonca nahromadilo trochu prachu na telke, na nábytku, ignorujem ho zvysoka - dnes odpočívam - dnes večer mám prázdniny JA! S upratovaním budem pokračovať zajtra!Krásne slovo " maňána" - zajtra...Po dlhej dobe som vzala do ruky knihu , a zrovna o živote Edith Piaf, je to už dávno, keď som ju ako mladá mamička čítala a môžem povedať, že jej rozumiem viac až teraz. Ale som si ju vychutnávala a jedným očkom som sa dívala dolu na skrinku - za jej dvierkami netrpezlivo čakajú výdušky - a teraz sa do nich pustím - veď Veľká noc je za chvíľočku tu. Keď sa vnučky znovu ukážu v mojej izbe, budeme spolu maľovať, treba ich to učiť už za mlada - a oni všetky milujú farbičky. A pri tejto krásnej činnosti, ktorej ja hovorím - psychologická poradňa zadarmo - sa bude spievať , bude sa spomínať a teším sa, keď príde aj môj najstarší vnuk - l8-ročný, s ktorým môžeme už hovoriť otvorenejšie a aj jeho otázky sú iné, aké dostávam od mojích štyroch dievčat. A bude u mňa aj moja mama, to jej spomínanie oni ešte nepoznajú, tak nech si ho vypočujú.
arasidka, ved to su malovane umelecke diela!! Vajicka mi nikdy velmi neisli, skusala som najradsej lepit na ne kvietky ci listocky, to sa mi najviac pacilo. Tento rok spekulujem urobit cokoladove plnene vajicka (alebo pernikove vajicka) z bielej i tmavej cokolady a dovnutra dat oriesok ci gumoveho medvedika, len najst si na to priestor , aby vnucky velmi "nepomahali", lebo to by viac kusov nebolo...ale uz sa na to tesim, vyspekulovane to mam :))
To je fajn, že sme tu aj postaršie, ktoré si pamätáme na šumienky, alebo zemiakový cukor. My sme to volali "KOČIE MYDLO". Už sa mi podarilo viackrát kúpiť tieto kocky ale tú chuť, ktorú malo vtedy, už asi nikdy neokúsim.Stálo to 50 halierov a boli to 2 alebo tri farby. Najradšej mám, keď doma s deckami spomíname, aké sme mali v dectve cukríky a čokoládky. Teraz je toho všetkého veľmi veľa, ale samá umelina. Postupne prestávam piť všetky tieto sladké a chemizované vody a radšej sa napíjem čistej pramenitej vody,alebo nesladeného čaju. Kde sú tie časy?. A pamätáte ešte na ten kalsický pelendrek v malej plechovej krabičke. Tie terajšie sú iba imitácia, alebo čokoládové sušienky.Ale už dosť,lebo sa mi zbiehajú slinky.
Enss, tak toto mne akosi neprichádza na rozum, všelijaké trubičky áno, ale zrovna tieto hořické - ani ň. No ale také šenkvické hody u babky a u dedka, tak to bolo čosi. Už len to, že sme išli celá rodinka na stanicu,si spomínam na tú radosť. Vlak sa dovalil smerom od Bratislavy, zafučal, zadymil a z niektorého okna vagónu už mával strýko Gusto a okolo neho jeho rodina. V Šenkviciach sme vystúpili a tam nás už čakal ujo Jožo s rodinou, práve vystúpil z autobusu z Modry a pomaly sme tiahli cez celé -vtedy Veľké Čaníkovce do časti Malé Čaníkovce, a po ceste sme sa jeden po druho podozvedali čo a ako bolo za celý ten čas, čo sme sa nevideli.A že sú Senkvice dlhé jak šľak, k babke a dedkovi sme prišli takí unavení a nádherne hladní, že hrnčisko domácej drobkovej polievky s domácimi rezancami od tety Marišky ,zmizol len taká radosť. A bodaj by nie, veď nás bolo ako maku, lebo u babky už sedela teta Milka s rodinou, ktorí docestovali z druhej strany - od Nitry. Milovala som tento sviatok, nie preto, že na stole bola husacina z domácej vykŕmenej husi, lokše a iné pochúťky, ale preto, že sme mohli všetci bratranci a sesternice ísť na kolotoč a hneď za uličkou vedľa rybníka hrala dedinská kapela a bolo tam veselo Keď sme sa vrátili späť, boli sme dolepení od cukrovej vaty tak, že nás matere na dvore museli vydrhnúť v studenej vode. A odvtedy mi zostala jedna nepríjemná spomienka - odvtedy nenávidím cukríky s pomarančovou kôrou v čokoláde. Na jedných hodoch som sa ich prejedla tak, že dosť je na celý život.
Babinka Evča, mohla by si tú techniku čokoládových vajíčok opísať, nikdy som také nerobila, no a tieto, čo som si tu vycapila, tak to je moja srdcovka - venujem sa tomu od detstva. No ale iba "posledných "- há ha tridsať rokov sa tomu venujem tak, že vzniklo z too to, čo vidíš -je to maľované a zároveň doškrabované a potom ešte zafixované.,
Dievčence, toto sa všetko kupovalo, ale dakedy veru doma nebolo... a dosť často, lebo sladkosti boli vzácne...takže keď sme boli ako decká moc maškrtné, tak nám mama jednoducho pofŕkala chlieb vodou a posypala kryštálovým cukrom, alebo sme si von na dvor robili kornútky z papiera a doň zmiešaný kryšt. cukor s kakaom, a tak lízali...alebo sme si uchmatli vajíčko /vtedy ešte bez ohrozenia salmonely/ a vymiešali žĺtko s cukrom, neskôr sme si vylepšili aj o kakao, muselo sa miešať dlho, aby sa spenilo...alebo BB puding, len tak lyžica do pusy, sa nám z nej prášilo :D...boli sme 3 sestry a brat, tak sme sa veru navymýšľali :)
Zdenuška, iste, i tieto kuchárske špeciality poznám, u nás boli cukríky za odmenu, na víkend, alebo ak sme boli choré, tak na rozveselenie, aby sme zabudli, že nás niečo bolí. Pre nás bola ohromná maškrta,keď mama spravila pálený cukor, ešte skôr, než naň nasypala nastrúhanú čerstvú kapustu na kapustné fliačky, zamiešala a potom nám dala kúsok z kastróla , túto maškrtu si ešte i dnes pripomeniem, keď robím sladké kapustné fliačky. Boli sme síce len dve sestry, ale otec bol tak vážne chorý, že nemohol pracovať, za to sa naučil piecť a variť a mama chodila do práce. Než sa vrátila zo Vzorodevu, už sme obe so sestrou umyli riad, pozametali kuchyňu, vyniesli smetie a niekedy nás privítala vôňa čerstvo ožehlenej bielizne. V obyváku po gauči a stole boli rozložené mamine damaškové návlečky, plachty , uteráky a otec nám povedal:"Rýchlo, baby, než príde mama domov, poskladať a schovať, mama má dnes veľa roboty, bude "pilno šiť" !"
Pilno robiť - pilno šiť - aké známe heslá v našej rodine. A predsa sme núdzu netreli - teda ako deti si nepamätáme, že by nebolo čo do hrnca, alebo sme mrzli zimou. Mama ušila všetko od hlavy po päty, a otec jej pomáhal. Sedel vedľa "mašiny", "začiščoval, prišíval zips, obaľoval šumne gombíky, rozžehľoval, stehoval,páral... veľa razy mlčali, a predsa si rozumeli - pri robote, aj v živote. Keď boli šaty hotové, mama mne ako staršej zavelila:"Anči, hybaj, odnesieš šaty tete Agneše, peniašky nestrať , hneď príď domov, treba nám ísť do obchodu, už nemáme skoro židny chlieb, ani maslo..." A ja som cupitala, dlhonohé , vyziable a pehavé dievčatisko, teta Agneša sa potešila, dala mi 7O,- korún ČS a jednu korunu tringelt a do vrecka dve jabĺčka - bože - jonatánky. Také jabká sme len na Vianoce mali na stole. A už som letela domov, šťastná, že mama ma pochváli. Niekedy som dostala cukríky, alebo žuviny, ale nikdy som ich neotvorila, vždy som ich položila na stôl a mama delila. A my dve sme nikdy nezabudli dať zo svojej čiastky aj mame, aj tatovi. A tak som to učila aj moje deti.... hm, zabralo to, horšie je to s vnúčatami.... iná doba....
arasika, veľmi pekne si to napísala, za srdiečko ma chytilo.
Aj u nás bol otec chorý, ale mama bola "domáca", boli sme 4 deti, rok po roku od seba.. dodnes nechápem, ako sme vyžili z otcovho ID :)
Zdenka, boli sme len dve ,ja a o 5 rokov mladšia sestra. Mama prišla o dve deti, syn sa narodil predčasne - mŕtvy, sestrička Danuška žila 3 dni a z neznámych príčin zomrela ešte v pôrodnici. Bola by som i tak najstaršia. A náš život v rodinke? Toje to , čo sa snažím postupne napísať v mojom blogu: navraty.blogspot.com
kde chce zachytiť všetko to, čo si ešte pamätám. Bolo to krásne, ale dnes už viem, že i svojím spôsobom smutné detstvo , otcova choroba ho menila podľa jeho zdravotného stavu.
Ja si pamätám na tabletové šumienky, jazyk bol dobre vyštipaný od tej bielej tablety. No a zemiakový cukor nemal chybu. Pred pár rokmi sa mi podarilo ho kupiť v Tesku, bol maďarskej výroby a nebolo to ono. Bol tvrdý a nechutil ako za mladi. No a turecky med, ten už tezaz taky dobrý nedostať. Ešte že princezky a kávenky sa akosi nemenia, tie sa mi zdajú, že su stále rovnaké.
budem sa tešiť. A na dobrú noc úsmevná príhoda s mojou malou vnučkou Dankou. Boli aj s Kristinkou u mňa niekoľko dní, lebo boli prázdniny. A Danula mala nad perou malý fliačik. Pýtam sa jej:"Danuška, to čo máš na pusine?" "Herpes, babi..." "Ale nehovor,a od čoho to máš?" "Od rodičov!"
Večer som im uvarila čajík a Dandula mi zase hovorí:"Babi, já neviem prečo, ale tento rok vôbec nemám chuť na čaj..." Mala by som si tieto poznámky niekde písať, lebo časom na tie hlášky zabudneme. No a výsledok niekoľkodňového varovania? Náš Alan - "rídžbek", afričanko 52-kilový, chodil po chalupe so stiahnutým chvostom a keď sa ráno otvorila izba a on nakukol dnu, hneď ako začul piskľavé hlasy oboch vnučiek:"Alááááááááánkoooo..." , v momente sa otočil a prchal....No a potom aká bola zničená babka - teda ja!
ešte že máme avatary, tak som ich sem nalepila, boli sme Alana venčiť a vybrali sme sa lúkou za domom, kde je šípkový háj, a napriek decembru, šípky boli ako maľované, trošku primrznuté, obrali sme ich asi kilo a keď sme sa vrátili, uvarila som z nich čaj. Bol fantastický.
Jé, aké pekné čítanie na pokračovanie nám tu vyrábate, milo sa to číta :) @arasidka , ty si tuším to rozprávačské pnutie zdedila práve po mamicke :) Ja som vyrastala s babkou a veľ príhod, najmä z vojny, som počula stokrát, niekedy som ju aj potešila a opýtala sa na niečo, aby mohla začať rozprávať. Keď ma už niektorá časť "série"nebavila, len som hmkala a babka bola spokojná, že ako nám je spolu dobre :)
Julica, a teraz si predstav, že ja som prežívala spomínanie mojej babky v rokoch osemdesiatych, keď babina po smrti dedka vždy poobede prchala zo svojho domečka na noc preč, každý deň cupitala ulicou ku mne , v ruke čierna kabela s nočnou košeľou a v konvičke niečo, čo navarila. Bola som v tom čase na materskej dovolenke s najmladším synom. A ten vyrástol na jej kolene, spolu jedávali, spolu spávali poobede a ja som počúvala do nekonečna všetko, čo kedy zažila, aké to bolo ťažké a ako sa snažili všetku tú biedu prežiť. Akoby to bolo dnes - dívam sa na moju mamu a žasnem - tá úžasná podoba, tie isté mimiky, ten istý slabnúci hlas, tá istá odovzdanosť , vďačnosť za všetko, a príbehy? Mnohé známe, len vyslovované dávno pred ňou, doplnené svojími zážitkami ... Len na nič nezabudnúť, vypustiť tie spomienky zo seba, aby neboli na srdci, a potom znova a znova...A ja sa učím. Učím sa starnúť, tak dôstojne ako starne moja mama a jej mama.....
hej, je to kus života prežitého, dedíme to pekne za sebou, každá generácia,hrdí na to, že v našej rodine sa dosiaľ neumieralo pred osemdesiatkou! Tí, čo tieto rekordy dosahovali, sú síce už na pravde božej, zostala mi iba mama, ako posledná mohykánka z tých, na ktorých si pamätáme. Ale je to zároveň taký povzbudzujúci moment - pre nás, ktorí sme prišli na svet po nich:"Nás nič len tak ľahko na kolená nezrazí, my sme z dobrých koreňov..." Uf, kiež by sme to nezakríkli.
tak a teraz otázka: pomaličky mi pribúdajú priatelia, mejlíky mi to oznamujú, možno som dnes nejaká mimo, ale ako mám ja prihlásiť priateľa, to teda v tomto okamihu neviem :))))
Hmmm... arašidka má hubu zaviazanú a ja som toľko gúúglila po internete až som si našla tento avatar. Trafila som sa, vystihuje ma?
z nás skôr narodených si pamätáme na ne všetci. Bol som vtedyškolák a viem, že tieto šumienky nikdy nestihli prísť do pohára s vodou.
z nás skôr narodených si pamätáme na ne všetci. Bol som vtedy školák a viem, že tieto šumienky nikdy nestihli prísť do pohára s vodou.
Ako dobre ,ze som hladala recept a natrafila na Vas. To mate ale zabavu a tie spomienky. Ja uz musim byt prehistoricka lebo ja pamatam sumienky, ze to bola jedna mala kocka ako co su kocky Magy na varenie a to bud sa rospustilo v ustach alebo vo vode a osviezilo to. Tie co spominate, ze dve a asi ta biela bola kyselina citronova tak aj stipala ale co ja pamatam tak to bolo v jednej kocke a sumelo to na jazyku ci vo vode. Chcem sa opytat na ten bandurkovy ci zemiakovy Cukor ake ingredience sa nanho potrebuju az niekto vie. Tu u nas nieco take nedostat a co som na internete nasal z Madarska tak ked mi poslali to sa ani nedalo jest. Ja som sa tak chvalila tunajsim priateom a take sklamanie. Ked by som mala recept tak by som im sama urobila. Az niekto vie prosim napiste mi na vrtacik@hotmail.com a ja Vam dam recept na tunajsie pampusiky ktore sa jedia prekrojene a a potrete roznym lekvarom ci zavaraninou a slahanou smotanou. Miera je na hrnceky fo 250 ml
3 hrnceky specialna muka ( tka co ma uz prasok do peciva )
1 hrncek smotana
1 hrncek lemonade alebo soda voda ked nemate lemonade
Preosejte muku a urobte jamku v prostriedku kde vlejete smotanu a lemonade. Miesajte nozom alebo spatulou, aby sa to spojilo v cesto. Preneste na pomucenu dosku a spracujte na hladke cesto ktore roztiahnete a formickou alebo poharom vykrajujete kruzky a tieto kladiete na pomasteny plech. Peciete na 220 C asi tak 10-15 minut.
Dobru chut.
Nuž zemiakový cukor by si doma už asi neurobil...... A ten recept na pampušiky som si dala do kuchárskej knihy, vyzerá zaujímavo akurát u nás nie je dosťať múku spolu s práškom do pečiva, ale to by nemal byť problém. Niekedy vyskúšam, ešte by som hádam dala do cesta štipku soli, aj troška cukru pre lepšiu chuť. Vďaka za recept a príspevok

Pridaj komentár do diskusie: