Neviem, či niečo podobné na vareške už neexistuje, ale skúsim. Pri varení, zvlášť v začiatkoch sa nepodarí mnoho dobrých úmyslov. Ak nepočítam vykypené mlieko na sporáku a pripálenú praženicu, tak v začiatkoch som sa hrdo rozhodol urobiť škvarkovú nátierku. Pomlel škvarky, uvaril vajcia na tvrdo, pridal horčicu, nakrájal cibuľu, trochu bravčovej masti, štipľavej papriky,nadrobno pokrájal uhorky a pozháňal poháriky od detskej výživy. Natlačil a uzavrel. Zo 20 pohárikov vyšlo. Pivnica fajn teplučká, aj v košeli sa dalo posedieť. A po mesiaci mi nátierka tiekla po policiach. Krabica od čižmičiek do ruky a všetko vyhodiť, aj s pohármi. Skoro ma šlak trafil. A potom som si od mamy vypočul rozsudok. Čerstvá cibuľa začala kysnúť ako keby len kvôli tomu bola na svete. Kto na tomto svete mohol predpokladať, že cibuľu najprv treba opražiť aspoň do sklovita. Odvtedy sa ešte zopár prešľapov našlo, ale o tom radšej pomlčím.
@zareaguj
Samozrejme, že nie, veď vyzerali tak pekne. Odvtedy časované bomby nerobím.
Vajcia aj keď sú uvarené ? Možné je všetko.
To, že som pečeňové halušky zavarila do studenej polievky, to je nič. Ale tá polievka, keď ju pomiešate - to je pohľad ! Varila som vtedy pre návštevu. Ten trapas !
Aj ja som mala také veľmi intenzívne pnutie, byť tou gazdinkou, čo pre pierko aj plot preskočí. No, nepreskočila som. Lečo mi explodovalo, cákance po stenách som dva dni škrabala. Po roku mi explodovali a vykypeli dusené dubáky. Odvtedy lečo len na surovo a dubáky len do octu.
A čalamáda nikomu nechutila, zaváraný karfiól vraj smrdí, egreše sú chlpaté a malé, ríbezle kyslé, lekvár bez jadierok nanič, s jadierkami ide do zubov, malinová šťava sa premenila na víno, feferónky s hrozienkami aj lekvár z paradajok som jedla sama...... Strúhané jablká na koláč a slivky vo vlastnej šťave zhnedli od staroby, černice boli samé jadro, rezance sa mi lepili na dosku, na nôž aj na seba......majonéza sa mi permanentne zrážala, keď som už rozbíjala tretie vajce, aby som ju napravila, tak som si povedala - a dosť. Tej nezaplatenej práce, tých zaplatených surovín, elektriny, vody.....a ten účet za splachovanie, keď som tým kŕmila nakoniec rybičky. Ušetrila som za to pierko, ale čo stálo to ostatné, ani nepočítam. Teraz si robím len veci, ktoré sa doma oplatia urobiť a sú lepšie ako v obchode.
Mne brutálne zhorkla oškvarková pomazánka nezavarená. Cibuľu sme mleli v mlynčeku na mäso. Nech ušetríme robotu. Nedalo sa jesť.
To je tak keď popri varení ešte máme rozrobených kopec iných vecí...
V dome, kde som rástol suseda varievala fazuľu. Vynikajúcu. Nie struky, ale volali sme to bôb. Keď bola hotová, a my detiská sme lietali po dvore, zavolala ma na fazuľu, lebo vedela, že s radosťou sa napakujem do prasknutia. Skôr narodení si isto pamätajú maďarský tlakový hrniec, tuším kukta sa to volalo. Pekný 4 či 5 litrový. Pufkal, ku koncu syčal, no zážitok. Nakládla do neho skoro vrchom, vraj aj na tri dni. Fazuľa vo vnútri napučala, narástla a keď jej bolo tesno zmyslela si, že sa ide pozrieť von. Ten klobúk, čo slúžil ako ventil vystrelilo a vtedy som videl ako hrniec strieľa rozvarenú fazuľu cez ten malý odfukovací otvor až na strop. Kým mala silu, tak jej to šlo celkom slušne. Niečo sa prilepilo, niečo spadlo. Ja samozrejme veľký krik a rehot, lebo také niečo každý deň človek nevidí. Vyhnala ma metlou a ja na dvore tým nešťastníkom, ktorí to šťastie zhliadnuť podobný výkon nemali, som musel podrobne vyrozprávať ako dobre drží fazuľa na strope. Na fazuľu som aj tak nezanevrel.
Veľmi dobre poznám, ani ja som nepreskočila. Kedysi som chcela byť veeeeľmi dobrá gazdiná a robiť čo najviac vecí sama, ale často to skončilo ako u teba. Nejedlo sa, marhule sa stali tmavohnedými v akomsi želé, karfiol hnedo-sivý, zaváraný cesnak modrozelený, lečo kyslé ako ocot išlo do smetí a pod. Teraz už robím len to, čo sa osvedčilo a o čom viem, že sa aj zje. Aj tak je dosť čo robiť a v mojom veku sa mi už zdá, že som nejaká omnoho pomalšia a už toho toľko nestíham.
Na rozdiel od Grejsy si tiež myslím, že to cibuľa je na vine. Aj mňa tak mama učila, že cibuľa ľúbi skysnúť. Mne tak skyslo lečo, odvtedy ho zaváram bez cibule a bez tuku (ten zas ľúbi stuchnúť), len paprika a paradajky, soľ.
Podobně jsem vařila sóju. Nešla ven, ale bohatě stačila ta tekutina kolem. Lepkavá a v aerosolovém provedení byla všude. I na linu, to jsem zjistila, když jsem se přizemnila. No, veselo bylo veselo. Ale za určitou dobu jsem vaření sóji v papińáku přišla na kloub. Kdybych nebyla tvrdohlavá, umřela bych hloupá. To jsou takzvané nepřenositelné zkušenosti. A ještě jedna nepřenositelná - nikdy nevařit, když je člověk unavený. Opět papiňák a srdce na slanině. Na uhel bylo oboje - srdce i papiňák zevnitř. Tvrdošíjně jsem ho několik týdnů drhla. Svoji funkci ale už neplnil, protože jsem v závěru zjistila, že se v něm roztekla pojistka. Nová pojistka byla k nesehnání a tak zářivě vydrhnutý papiňák odešel do věčných lovišť s nablýskaným kabátem. Když se daří, tak se daří.
Keby si mala drevenú .... Ja len drevo, tak isto ako aj nohu ....:-)))
To byla asi jedina, je to davno, pouzivam drevene, i kvedlacku :-)
Není kumšt skrze dřevěnou vařečku zapálit digestoř. Moja mamka si dala na plný výkon hořák plynu - největší kolečko. Na to kastrol s nějakým jídlem, do toho větší vařečku. Někdo zazvonil. Maminka vyběhla k vratům. Byla to nejukecanější sousedka. Maminka zapomněla na kuchyň. Tatínek se vrátil domů dříve z práce. Ve vratech dvě ukecané dámy, chodba zalitá světlem. Nutně šel do sklepa, ale naštěstí "švenknul" okem do kuchyně. Hořela vařečka a od ní "blafla" digestoř. Otec zachoval chladnou hlavu. Kastrol s vařečkou hodil do dřezu, pustil vodu. Skočil ve vteřině ke gauči, popadl dvě deky. Hodil je na digestoř. Tak na sucho zahasil. Ukázalo se, že právě oheň "oblízl" elektrické dráty. Si vyber...
juj, aj ja tak. Od vtedy si dva krát pozriem, či ozaj cedím do kastróla :)
Mne sa podarilo, že chcela som dať do hovädzej polievky petržlenovú vňať a namiesto nej som dala zväzok kôpru/mrazený/. Urobila som z toho kôprovú omáčku, k tomu mäsko z vývaru, bolo to dobré, ale množstvom tej omáčky by som nakŕmila pol sídliska. Odvtedy mi vždy manžel prízvukuje pri varení kôprovky, aby som jej nevarila veľa. Vtedy ju jedol niekoľko dní/asi kým nebola zlá/. Nemala som skúsenosti, bola som mladá, dnes by som tú omáčku uvarila trebárs zo štvrtiny, zbytok by som dala do mraziaka, alebo zavarila by som v tom vývare rezance. Vtedy tie rezance nebolo k čomu podať, polievka sa nekonala a ja som sa dodnes nepriznala. Možno to urobím dnes večer.
Keď sme boli tie prvé razy po revolúcii v zahraničí a prvýkrát sme videli syr “babybell” tak sme si ho odbalili z papierika a nevedeli sme, že ešte máme ošúpať aj ten plastový obal. Zjedli sme to aj s tým a zalizovali sme sa až za ušami.
Doteraz sa na tom smejeme...:-))
Nehovor, že ste si nevšimli, že jete plast.
Práve dnes mi synovec rozprával, že robil škvarkovú nátierku. Až tak domácu, že kúpil slaninu, pokrájal, vytápal... Uvaril vajcia, nachystal cibuľu, horčicu, atď.... Oškvarky sa mu mleli akosi ťažšie. Pochopil, až keď mu synáčik tichúčko povedal: "Tatinko, keď si topil tie oškvarky, mne do nich spadol taký malý plastový panáčik".
No,nie je to plast,je to vosk a pripomenula si mi detstvo,keď mama kúpila eidam,ten bol obalený žltým voskom a ja som to olupovala . Jesť som to síce nejedla,ale žuvala som...mama sa hnevala a vymýšľala si,čo všetko sa mi môže stať :-).Prežila som :-)
Mala si kuchárovi ukradnúť ocot a vyliať do umývačky - prestala by peniť :-)
No vidíš, ty psího beránka a já rozdvojeného, propchaného špejlemi, aby držel při sobě. Pekla jsem každou půlku sólo... Když mě viděla moja babka, držela se za hlavu. Spojenými silami jsme ho zlepily aj marmeládou. Potřela jsem ho marmeládou i na povrchu, nijak mu to neprospělo. I posypala jsem ho, chudáka, kokosem... odmítla jsem dělat bílkový sníh nebo čokoládu. Nebožákovi ten kokos zrůžovel... Snědli jsme ho s čajem ke snídani, rozlepeného. Narozdíl od těch vysušených - výstavních, byl jedlý.