Potom mi konečne dali devízak a mohol som sa asi po troch rokoch po prvej návšteve u nás vybrať pozrieť mojich priateľov. To už som robil v rozhlase. Tam sa museli za mňa zaručiť odbory a čo ja viem ešte kto, že nezdupkám za kopečky zvané Alpy.
Slovinsko malo a má hranicu s Rakúskom, kadiaľ dosť našich utieklo na Západ.
Ja som sa vybral do Juhošky, ako sme túto krajinu kontrastov i tlejúceho budúceho násilia volali, posledným letným rýchlikom špeciálom. Nastúpil som ráno v Bratislave o pol šiestej na osobák do Budapešti, tam z Kelety či Nugati Pú, či ako sa budapeštianske stanice po anglickom medvedíkovi volajú, odišiel balatónskym vraj expresom. Stál pri jazere na každej stanici, či kadibúdke a tak nečudo, že som dorazil na maďarsko - juhoslovanskú hranicu do Varaždína až podvečer. Zmeškal som prípoj do Mariboru, ďalší mi išiel až o štvrtej ráno.
Hotovosť, s ktorou ma okrem šekov vyzbrojila naša banka, som na štyri hlty minul v miestnej staničnej krčme a predo mnou bola noc. Ale mládenec Zemo sa nedal. Veď vyrazil do Mariboru s obrovským ruksakom a do každej ruky mal jednu cestovnú tašku. batožina bola plná ako sa na riadneho pašeráka patrí. Vliekol som vari tridsať pív, desať fliaš Spišskej borovičky (táto slovenská národná polievka tiež mojim bratom nevýslovne chutila, najradšej by ju chlípali veľkými žufaňami a doma im také nikto nevedel navariť), potom asi tri dvojkilové tehly údeného eidamu, tucty pareníc, vrece korbáčikov a domácich klobás. Hotový bača Ondro na cestách.
Hladom by som teda cez noc nemal zahynúť. Strávil som ju v čakárni, kde som sa postupne zoznámil s čudno-krásnou mozaikou ľudí. S miestnou sociálnou pracovníčkou, ktorej som poslal pre jej pasáka tri pivá a jedny Sparty, aby ju zase nestĺkol, že nemala toľko kunčaftov. S mladým vojakom, ktorý to mal za pár a išiel z dovolenky na posádku do Záhrebu. On mal domácu rakiju, ja borovičku. On ich Zlatorožsko pivo, ja som mu dal koštovať Budvárek. A tak v brataní sa s pitoresknými postavičkami, ktoré môžete stretnúť iba v noci na stanici, plynuli hodiny do odchodu môjho vlaku. Bolo mi príjemne, veselo z nových priateľstiev.
Zrazu som zaregistroval, že hlásia niečo o Maribore. Nahodil ruksak, do perí schytil lístok na vlak, aby som ho ľahšie našiel, lebo v rukách som mal trochu prázdnejšie, ale predsa len ťažké kabele. Vbehol som na poslednú chvíľku do vlaku. Ešte som sa pateticky obrátil vo dverách, reku vrhnem posledný nostalgicky zaslzený pohľad na miesto noci zázrakov, smutne som si vzdychol a následne vydýchol, že som stihol napriek plnej noci prázdny vlak. Lístok sa plavne vzniesol cez ešte otvorené dvere, pomaly klesal na perón. V tom momente urobilo niečo pšššš a dvere sa zatvorili.
Krvi by sa vo mne nedorezal. Ešte dobre, že som svojim príchodom vzbudil značnú pozornosť tých niekoľkých cestujúcich, ktorí driemali vo vagóne a hlavne sprievodcu, ktorý celú situáciu pobavene sledoval. Tak som sa do Mariboru dostal za jedny Sparty, ktoré som konduktorovi musel vnútiť.
V.
Ráno ma čakal na stanici Srečko. Dopredu vám poviem, že za celé tri týždne som sa k moru nedostal. Načo, už som tam bol, je furt slané a Maribor i jeho okolie sú nádherné. A priatelia z celého Slovinska chodili postupne za nami. Najväčším kulinárskym zážitkom bol Srečkov otec, ktorý ako bývalý námorník už bol na dôchodku. Jeho mama vtedy robila, otec mal od Srečka za úlohu každý deň ma na obed nachovať. Boli to neuveriteľné chvíle.
Polievka stále rovnaká - kokošia z vrecúška. Klasické jedlá ako dusené mäso, pečené kura, špagety, a cestoviny alebo ryža, taká tá naša bežná kuchyňa. Ale šaláty starý mornar kúzlil pre mňa prenáramné.
Teraz som už ako tak zbehlý kuchár, ale vtedy som nepoznal vínny červený ocot a hlavne „bučny“ olej. Teda z tekvicových jadierok. Kombinácia veľkých červených bôbov, zelených strúčikov fazuľky a paradajok bohato zaliatym tekvicovým olejom, čerstvou bazalkou a voňavým octíkom bola pre mňa rozprávková mana nebeská.
A raz mi šalátik Srečkov tatko dal aj k makovým slížom, ktoré sa tam nevaria, ale Srečko otcovi prezradil, že ich mám rád, a tak mak zomlel v mlynčeku na kávu a dal mi ich so šalátom. Nevadilo mi, po celé tri týždne som jedol iba tento šalát, stal som sa od neho závislý. Nemohol som sa ho dojesť.
Maribor je pri rakúskych hraniciach, miestni si hrdo vravia, že sú nie Slovinci, ale Štajerci. Aj hovoria štajerským dialektom. Aj starý námorník na mňa spustili prúd slov, s ktorých som nerozumel ani za zbla. Hemžilo sa to tam skomoleninami nemeckých slov, ale tomuto nárečiu by nerozumela ani Mária Terézia a aká to bola múdra teta. Inú reč starý mornar nepoznal. Keďže aj moji bratia Slovinci so mnou paradoxne hovorili, keď chceli mať istotu, že porozumiem, nie po slovinsky, ale po srbsko-chorvátsky, s oteckom Srečka sme sa bavili tie dlhé tri týždne ako dvaja dôchodcovia vo vlaku. Nezáleží, čo vraví ten druhý, dôležité je, aby som sa vyrozprával hlavne ja...
V.
Ešte jedna vec zostala po mne v Maribore. Naučil som ich, že mladé prašnice nie sú vôbec jedovaté, ako sa tam traduje po generácie.
Srečko ma zavolal na jednu chatu pár kilometrov od tohto hraničného mesta. Krásne zelené kopčeky ako maxi krtince, len porastené hustou trávou a vinicou. Na chate jeho vtedajšieho šéfa sa pravidelne raz za dva mesiace stretával celý ich pracovný kolektív. Popili, pojedli, boliestky z roboty pofúkali a vyriešili. Ja som sa nudil a tak som sa vybral na prechádzku.
Lúky boli doslova posiate malými bielymi guľôčkami. Von sa tlačili mladučké prašnice. Zobral som si na priedomí košík a za hodinu som ho mal plný maličkých voňavých húb. Zarazilo ma, že keď som ich priniesol a prejavil snahu ich pripraviť pre všetkých ako kulinárky pozdrav z bratského Slovenska, sa im pretiahli tváre v nefalšovanej hrôze. Srečko na mňa významne zakýval a odviedol si ma nabok.
Tam mi povedal, že síce šéfa veľmi nemusí a aj niektorí od nich mu lezú na nervy, ale keby som ich všetkých otrávil, stal by sa síce novým šéfom, no musel by si zvykať na nových ľudí a to veľmi nechce. Dušoval som sa, že sa nemusia báť, že mi týmito hubami už kŕmime namiesto materského mlieka dojčence, že huby sú tak jemné a neškodné, že sa aj v bezzubej papulienke rozpustia na jazyku.
Naveľa sa nechal prehovoriť, ale s tým, že ich najprv zjem ja a počkajú pár hodín, či prežijem, a potom možno ochutnajú aj oni. Prežil som, spravil som ich iba tak na cibuľke a oleji a po pár hodinách pozorného sledovania môjho zdravotného stavu, sa všetci v chate išli prežrať do nirvány.
O chvíľu sa začali vytrácať. Až som nakoniec zostal so Srečkom a fľaškami výborného trochu drsného vínka sám. Vyšli sme von. Po okolitých kopcov boli rozlezení jeho kolegovia a po štvornožky lovili maličké prašnice. Aby mali doma čím prekvapiť...
VI.
Potom som bol s bratmi aj pri mori, už sme boli starší, zažili sme toho tiež na poviedku, ale nič sa nevyrovnalo mojej prevej ceste do Juhoslávie. Hlavne keď som deň pred plánovaným príjazdom zavolal do Slovenského rozhlasu a chcel podšéfku, ktorá sa za mňa zaručila, že nezostanem ma hnusnom Západe a vrátim sa do náručia socialistickej vlasti.
Počul som zdesený krik: "Brigita, Zemo volá!"
Potom dlhé ticho.
Najprv šuchotavé kroky na smrť chorej starenky.
Potom pomaličké vŕzgavé zdvíhanie slúchadla.
Tichý vzdych a hlas odsúdenej na smrť: „Prosííííím...“
„Brigitka pokoj, ja si len chcem zobrať ešte štyri dni dovolenky, neboj, vrátim sa.“
„ Naóóózáááj?“
Presne o päť dní som vystúpil na ôsmom poschodí obrátenej pyramídy. Brigitka ma tak vystískala, že som sa cítil ako pomaranč. Koňak Cézar, ktorý sa z Juhošky patril priviesť, jej chutil z celej redakcie najviac a najspokojnejšie.
V tej vete sa spomínalo aj, že vyhrali halušky, to som pochopil, inotajne som naznačoval, že ma potešilo víťazstvo našich hokejistov nad Švédmi, preto "prehrali losy", ako ich národniarska zver, čo ju tam v Šakndinávii nežrebujú, ale behá im po lesoch a bulvároch a knedlíky? To že dostali na frak bratia naši neustáli a že sa porúčali a opustili olympiádu.
Ale čo znamená novotvar vytrsknuvší z mojej duše - ty PRCOVNIAK. Možno je to z podvedomia vylúpnutý ekvivalent pubertiackeho ty BRĎO, alebo ty KOKSO. Starší by sa nemali opičiť po mladých, tak som sa zahral na známu postavu z televízneho seriálu V.L. Věk, čo všetko počešťoval. Ja som si tiež vymyslel írečitô slovenskô slovô.
Však na našom ministerstve slivovičnej kultúry sú na vlas podobní ujkovia v glótových rukávach, ktorí sa rozprášili po celej budove bývalej Tartra Banky a vymýšľajú a dávajú do zákona podobné opičiny ako je slovo PRCOVNIAK. Tak toľko milé moje dve dámy na vysvetlenie, aby sa vám dnes ľahšie a bezstarosnejšie usínalo.