Túlali sme sa v absolútnom centre Mníchova, samý zastupiteľský úrad, prípadne banka. Bolo okolo jedenástej dopoludnia. V jednej úzkej uličke sme zbadali otvorené dvere, no dvere..., ako keby ste naraz zdvihli tri garážové brány. Pol metra od chodníka stáli vysoké stolíky, pri ktorých sa jedáva postojačky a nad bránou trónil nápis Mníchovské polievky. Tak sme sa pristavili a naozaj. Mladí i starší páni, oblečení ako smútiaci pozostalí v tmavých oblekoch a bielych košeliach stáli okolo stolíkov, pred nim polievková miska a lyžice pendlovali do misky, do úst atď.
Vyzerali, že im chutí tak sme vošli a rozhliadli sa. Priestor neveľký, tých stolíkov tam bolo zo šesť, okrem nich kratší pult, kde sa objednávalo a kde za sklom bolo vyložených pár obložených bagiet, ale pokiaľ sme videli, tie nejedol nikto. Polievok bolo v ponuke hádam desať, vybrali sme si vývar s pečeňovými knedličkami.
Keď nám tie misky podali, stratili sme reč. V miske pečeňová knedľa, skoro taká veľká ako miska, jej vrch bolo zarovno s okrajom misky. Vývaru pár lyžíc, kam by ho aj boli dali, miesta nezvýšilo.
Knedľa bola výborná, vývar tiež, aj keď ho bolo len toľko, aby sa po ňom knedľa šmykla dolu hrdlom. Zaplatili sme akýsi úplne smiešny peniaz a boli sme takí najedení, že sme jedli až večer.
Dlllllho som sa pohrávala s myšlienkou otvoriť v Trnave podobný podnik, ponuku by som doplnila o domáce slané i sladké koláče, to mi k polievke akosi pasuje. Odradilo ma, že síce variť a piecť viem, ale s reštauračných podnikaním mám skúsenosti len z opačnej strany bariéry.
U nás robíme malé pečeňové knedličky, prípadne halušky, v Maďarsku som zažila, že namiesto knedličiek som v polievke mala plátky nejakej veľkej podlhovastej pečeňovej knedle, bolo ich tam viac a veru som tiež bola najedená. Keď priniesli druhý chod, tú ich tradične veľkú porciu, nezvládla som ani tretinu a to mi hostitelia ešte ponúkali ako dezert ešte Gundel palacinky, ale to som musela zdvorilo, ale rázne odmietnuť.
Ak by si to v Mníchove chcela nájsť, bolo to neďaleko múzea Ľudovíta II. Habsburgského (a to by si si v Mníchove iste nedala ujsť.) Z múzea sme prešli kúsok k divadlu, a potom sme odbočili doprava. Tak akosi sme sa tam primotali.
oprava : do polievky zeme - guľu :-)
Ale nielen jedlom je človek živý. Bývali sme v Grainau. Môj prvý dojem bol, že pred našou návštevou všetky domy čerstvo vymaľovali, všetky ulice vyzametali a umyli a kvety rozmiestnili úplne všade. Rovnako to bolo v Garmisch Partenkirchene, kam sme to mali pár kilometrov a chodlili sme tam skoro denne.
Bavorsko má svoje čaro, mňa úplne dostalo....
Tiež by som sa tam rada ešte raz pozrela.