Zrazu sa hneď za kontajnerom objavila strapatá hlava, dlhé zamastené vlasy trčali spod storočnej baranici, akú nosieval môj dedko, keď vonku mrzlo . Od strachu som stratila na sekundu reč, aj keď som síce v tej chvíli nič nehovorila.
Spoznala som nášho miestneho bezdomovca, ktorého inak ani nevoláme ako "dvojnásobný inžinýr". A to nekecám!
Bezzubými ústami čosi práve koštoval, tentokrát mal šťastie,obsah kontajnera bol štedrý, našiel obložený rožok, pekne zabalený v bielej servítke.
Keď som sa vrátila do tepla nášho príbytku, povedala som môjmu dzedkovi:" Stretla som inižinierskeho, sedel na zamrznutej tráve v závetrí kontajnerov, práve obedoval..."
Keď som sa neskôr vrátila z obchodu, môj dzedko mi povedal:
"Vieš čo som spravil? Odniesol som mu klobásku a štvrtku z nášho chleba. Vzal som mu aj ten skladací nožík, ako keby som bol vedel, že ho potrebuje. Potešil sa, že včera jeden zrovna stratil."
Potom sme chvíľu obaja mlčali. Vonku fúkal ľadový vietor a obaja sme mysleli na to isté - ako je dobre, že sa máme kam vždy vrátiť - pod strechu a do tepla.
tvoj muž je dobrý človek keď vie tak nezištne pomôcť, bohužiaľ dnes je taká doba, že sa väčšinou bojíme niekomu preukázať láskavosť lebo nevieme či sa to neotočí proti nám...
k tým kontajnerom : ozaj už mnohí z nás už žijú nad pomery, odhodiť chleba- boží dar, vedˇto je hriech.,- tak nás to učili naši rodičia.,
nuž ako si nevieme vážiť prácu tých, ktorí robia , aby dopestovali zrno, mlynárov, ktorí pomelú zrno na múku, pekárov, ktorí nepoznajú , čo je to pracovať cez deň atĎ.
Srdce ma boli pri pohlade ked sa niekde v restauraciach, ale i v domacnostiech plytva potravinami. Niektori ludia si vobec nevedia predstavit, alebo neuvedomia namahu - drinu - kym sa vypestuje to, co oni s lahym srdcom, alebo bez rozmyslania vyhadzuju. Pochval toho tvojho sobaseneho za mna a posdravujem vas oboch tam daleko :-)))
/Všimnite si, ako to "pamäťové dží-pí-es dokáže človeka doviezť tam, kde chce :) /
V tom čase sme bývaii v staršom domčeku , na periférii mesta, ako sa zvyklo u nás hovoriť " za hradbami".Bola to dĺha ulica pozdĺž stredovekých hradieb, ktoré chránili naše slobodné kráľovské mesto v čias Oňúra a Šeherezády.
V tom čase sa týmto zvláštnym bytostiam, aké boli v tom čase pre mňa, hovorilo jednoducho "žobráci".
Každé mesto, alebo dedina mala toho svojho, ktorého poznalo celé mesto , a len málokto ich odohnal od svojich dverí.
Aj my sme mali zopár takých, ktorí sa občas objavili pred našou bránou.
Jedna z nich sa volala Serafka. Bola to staručká babička, celá v čiernom oblečení, tzv. dedinskom kroji , prepásaná čiernou zásterou.
Potichučky vošla do pitvora a zastala pred dverami do verandy. Jej maličké očká prosebne žmurkali, ale scvrknuté ústa sa usmievali. Nebola u nás prvýkrát. Vedela, že nemáme ani psa, ani v sebe nenávisti. Sami sme žili skromne - z rúk do úst.
Nepamätám si z toho až tak veľa, iba to, že keď ma hladila po hlave, sediac pod vysokým a hustým orgovánom pri múriku, prihovárala sa mi, nerozumela som jej ani slovo. Až neskôr som pochopila, že je vlastne nemá a tie zvuky, ktoré vydávalo jej hrdlo, mi spôsobovali strach, zneli ako plač.
Keď babka Serafka od nás odchádzala, mala plný batôžtek na chrbte. V každom dome jej niekto dačo dal, na oblečenie, ale aj jedlo. A v skrytom vrecku nariasenej babkovskej sukni jej štrngali drobné mince.
Tak, ako sa Serafka znenazdajky vytratila z môjho života, tak to boli aj ďalší naši žobráci z mesta. Dnes mi ich pripomína inžiniersky, tiež je akousi smutnou raritou našej časti mestečka, pohybuje sa neustále dokola, stále v blízkosti svojho bývalého domu, ktorý postavil a o ktorý prišiel jednak nešťastne, lebo skrachoval ako podnikateľ a zostali mu veľké dlhy a priklincované to všetko svojou pijatikou to zdvojnásobilo aj vzťahy v rodine.
Ale nikdy, za celé tie roky ho nikto nemôže obviniť, že je zlodej, alebo výtržník, poctivo si tlačú tú svoju káričku naloženú povrch všetkým možným, najlepšie nazbieraným železom.
"Prajem vám pekný a požehnaný deň..." , sprevádzajú nás celou cestou od stanoviska vozlíkov až do predajne.Je ich niekoľko mužov, pár žien stojí mimo , ako by k nim nepatrili. Majú svoju taktiku. Dostať sa po prístrešok pre vozík je umenie, nenápadne stoja pred každým radom, pripaľujú si tam ohorky, čosi hľadajú vo vreckách vetroviek, ... Akoby čakali, že im povieme: "dovolite?"
Ich tváre sú v tieto dni poznačené purpurovo-modrým odtieňom, opuchnuté oči, pery, nafúknuté líca -" bezdomovec veterán".
Cestou domov som v duchu premýšľala nad týmito osudmi. Iste - každý si je strojcom svojho osudu. Vo veľkej miere. Ale aj to viem, že kto sa v takej situácii neocitol, nevie posúdiť myslenie takého človeka, to sa nedá.
A rady tých, ktorí sa "prerecyklovali" až do "netriedeného odpadu" rastú,ja viem, h nusne pôsobia tieto slová, takéto prirovnanie, ale aj tak dodávam, že ešte majú nádej tí, ktorí sa dajú "triediť" - tam, či tam, aj keď z nich už nebude to, k čomu boli určení na začiatku, ale predsa - nič nenahradí strechu nad hlavou a teplé jedlo a práca...a dobrý pocit na duši, že ešte neskončia na smetisku...
A ešte malá spomienka: keď som ako dieťa chodievala na prázdniny k starým rodičom, raz som počula volanie- andika, dáte mi niečo? alebo podobne, boli tuším hody a zabíjačky, šla som sa podívať, medzitým aj stará mama vyšla a už niesla aj výslužku. Vedela, kto to kričí, bola to staršia cigánka, poznali ju a boli na ňu zvyknutí tam v okolí, vždy jej niečo dali najmä na sviatky. Mala so sebou aj konvičku, tam jej naliali ovar, a keď som sa pýtala, kde si dá ďalší, stará mama povadala, že ona si to všetko zlieva dokopy, veď je to pre ňu jedlo, tak či tak. Aj meno mala, už si nepamätám. A kašu zasa do rajnice, tiež spolu.
Aj okolo nás chodia bezdomovci, už ich z videnia poznám a jeden z nich, chodil do školy s mojou švagrinou, párkrát sa pri nás pristravil a " mudroval", občas si vypýtal cigaretu ( nie odo mňa, nefajčím). Švagrina mi o ňom vyprávala, ako ho súrodenci pripravili o dom, ale istú zásluhu, podľa mňa, mal na tom aj on. Keď ho dlhšie nevidím, myslím na neho, či ešte existuje.
A dnes? Viem, že dnes sa modlitba nenosí a ani ju od nikoho nečakám, ale nenosí sa ani morálka. Od takýchto ľudí sa najčastejšie dočkáme iba podozrievanie, oplzlosti a osočovanie.
Priznám sa, že i ja sama sa bojím, že by ma mohlo v živote niečo také postihnúť. Dnes je to nepredstaviteľné, ale vie niekto z nás, čo ho čaká? Nemusíme hovoriť zrovna o bezdomovcoch, predstavme si situáciu, že ochorieme tak, že ak chceme prežiť, musíme podstúpiť liečenie - operácie - rehabilitáciu , a bude to treba všetko platiť.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
A viete, čo? Radšej myslime na niečo pozitívnejšie.
Kto z nás začne?
trnava.sme.sk/c/5042024/bezdomovci-si-z-vchodov-do-di...
Z vlastnej skúsenosti viem že mnohým "bezdomovcom" ich spôsob života vyhovuje a nestoja o ponúknutú pomoc. A rozprávka o tom že pred rokom 89 tu neboli ..
trnava.sme.sk/diskusie/dpl/11011704/...
Potom prišli teplejšie dni a náš nový sused neustále pospával celý deň na slnku na brehu potoka , keď sa mu ľudia prihovárali, vždy sa usmial a povedal, že sa opaľuje.
Jeden deň pod mostom zostalo pusto. Reku, pán inžinýrko sa presťahoval, už je pekne, v noci sa tiež oteplilo, hádam sa zase presťahoval niekde inde.
Náhoda chcela, že sme sa dozvedeli kam. Keď ho videli ľudia na ulici pri našom rínku, ako sedí na lavičke a nepohne sa ďalej, zavolali políciu, že tento človek leží na lavičke a majú obavy, že skonal. O pár hodín sa ocitol v nemocnici s ťakými omrzlinami nôh. Včera som sa dozvedela, že o jednu noju prišiel, amputovali mu ju.
Nič prekvapujúce, dalo sa to očakávať.
Akosi sme si všetci, ktorí sme ho poznali, aj vydýchli, že konečne po mnohých rokoch je v opatere, na lôžku v teple, že je oňho postarané, hoci aj jkeď v nemocnici. Ale čo ďalej?
Nuž, do nášho mestečka sa už nevráti, keď sa zotaví po operácii, bude umiestnený do jedného domova pre bezdomovcov, ktorí sú podobne postihnutý ako on.
A hoci mu išlo o život, do poslednej chvíli sa bránil, nechcel opustiť ulicu, a museli ho dlho prehovárať. Dnes bremeno všetkých týchto nasledujúcich vecí, ktoré táto záležitosť vyžaduje, sa prenieslo na plecia jedného jemu blízkeho človeka, ktorý sa o to postaral, i napriek tomu, že po celé roky jeho pomoc inžinýrko odmietal. Táto správa sa postupne rozšírila mestečkom a všetci si tak trochu vydýchli, že hoci i na sklonku života sa dostal "medzi ľudí", a svoju zatrpknutosť voči vlastnému životu a všetkým blízkym pretrhol. Nuž, neviem, či to nie je prisilné slovo, ale natíska sa mi povedať, že "príbeh dospel k šťastnému koncu". Ak to náš "inžinýrko" prežije.