Posedenie v závetrí

ej @arasidka akú smutnú si načala... a mňa pred chvíľou pri čítaní inej debaty tu na Vareche napadlo koľko toho doma mám, plnú komoru, chladničku, mrazák... keby som nešla do obchodu aj dva týždne nič by sa nestalo a hladný by sme neboli... no čo už, veď na druhej strane sme si na to poctivo zarobili :-)
tvoj muž je dobrý človek keď vie tak nezištne pomôcť, bohužiaľ dnes je taká doba, že sa väčšinou bojíme niekomu preukázať láskavosť lebo nevieme či sa to neotočí proti nám...

milá arašidka, Tvoj dzedko ozaj praktizuje " miluj bližného svého ako sebe samého".,
k tým kontajnerom : ozaj už mnohí z nás už žijú nad pomery, odhodiť chleba- boží dar, vedˇto je hriech.,- tak nás to učili naši rodičia.,
nuž ako si nevieme vážiť prácu tých, ktorí robia , aby dopestovali zrno, mlynárov, ktorí pomelú zrno na múku, pekárov, ktorí nepoznajú , čo je to pracovať cez deň atĎ.

@arasidka , mam zarosene oci od dojatia. Nie vela ludi je tak sucitnych ako tvoj dzedko, ovela viacej je tych co ten sucit a pomoc potrebuju.
Srdce ma boli pri pohlade ked sa niekde v restauraciach, ale i v domacnostiech plytva potravinami. Niektori ludia si vobec nevedia predstavit, alebo neuvedomia namahu - drinu - kym sa vypestuje to, co oni s lahym srdcom, alebo bez rozmyslania vyhadzuju. Pochval toho tvojho sobaseneho za mna a posdravujem vas oboch tam daleko :-)))

Máte pravdu. Mnohí z nás si ani neuvedomujeme, že v dnešnej dobe sme len na krok od podobného osudu. Len škoda, že mnohí bezdomovci si viac vážia fľašu čuča, ako chlebík s klobáskou.

tu na severe je to bežné :-( ....zlá doba sa odzrkadlila aj na zložení kontajnerových odpadkov,sú prázdne,čiže títo chudáci už otvárajú konvy spred rodinných domov,kde potravu nenájdu ....minule dosť silný zážitok,na stanici vychlipkával jeden chudák zbytky kávy z automatu,čo zahodili cestujúci v plastikovom pohári,bo šoféri zakazujú vstup do busu s jedlom......

Pamätám si, ešte za čias , keď sa z miest a ulíc postupne strácali stopy po druhej vojne, iba v parku pribudol hneď za plotom nový pomníček padlých hrdinov nášho mesta, a krátko pred tým skončil "lístkový systém" a ja som už sama trafila do maličkého obchodíka na rohu ulice... ako tam krásne voňalo.
/Všimnite si, ako to "pamäťové dží-pí-es dokáže človeka doviezť tam, kde chce :) /
V tom čase sme bývaii v staršom domčeku , na periférii mesta, ako sa zvyklo u nás hovoriť " za hradbami".Bola to dĺha ulica pozdĺž stredovekých hradieb, ktoré chránili naše slobodné kráľovské mesto v čias Oňúra a Šeherezády.
V tom čase sa týmto zvláštnym bytostiam, aké boli v tom čase pre mňa, hovorilo jednoducho "žobráci".
Každé mesto, alebo dedina mala toho svojho, ktorého poznalo celé mesto , a len málokto ich odohnal od svojich dverí.
Aj my sme mali zopár takých, ktorí sa občas objavili pred našou bránou.
Jedna z nich sa volala Serafka. Bola to staručká babička, celá v čiernom oblečení, tzv. dedinskom kroji , prepásaná čiernou zásterou.
Potichučky vošla do pitvora a zastala pred dverami do verandy. Jej maličké očká prosebne žmurkali, ale scvrknuté ústa sa usmievali. Nebola u nás prvýkrát. Vedela, že nemáme ani psa, ani v sebe nenávisti. Sami sme žili skromne - z rúk do úst.
Nepamätám si z toho až tak veľa, iba to, že keď ma hladila po hlave, sediac pod vysokým a hustým orgovánom pri múriku, prihovárala sa mi, nerozumela som jej ani slovo. Až neskôr som pochopila, že je vlastne nemá a tie zvuky, ktoré vydávalo jej hrdlo, mi spôsobovali strach, zneli ako plač.
Keď babka Serafka od nás odchádzala, mala plný batôžtek na chrbte. V každom dome jej niekto dačo dal, na oblečenie, ale aj jedlo. A v skrytom vrecku nariasenej babkovskej sukni jej štrngali drobné mince.
Tak, ako sa Serafka znenazdajky vytratila z môjho života, tak to boli aj ďalší naši žobráci z mesta. Dnes mi ich pripomína inžiniersky, tiež je akousi smutnou raritou našej časti mestečka, pohybuje sa neustále dokola, stále v blízkosti svojho bývalého domu, ktorý postavil a o ktorý prišiel jednak nešťastne, lebo skrachoval ako podnikateľ a zostali mu veľké dlhy a priklincované to všetko svojou pijatikou to zdvojnásobilo aj vzťahy v rodine.
Ale nikdy, za celé tie roky ho nikto nemôže obviniť, že je zlodej, alebo výtržník, poctivo si tlačú tú svoju káričku naloženú povrch všetkým možným, najlepšie nazbieraným železom.

Tak by som ho vystískala, toho tvojho dzedka, @arasidka (byť tebou). Niekedy ma premôže smútok nad tým, akí vieme byť necitliví voči okoliu, nevidíme, nepočujeme, potom sa vyspovedáme a odznova... Ľudi avypisujú petície, aby nemali detský domov v meste, cigánčiatka raz-dva šupnú do osobitnej školy, lebo tam za ne dostanú viac peňazí, rodičov do domovov dôchodcov, lebo veď my doma pracujeme, nemáme čas... Pred sebou samými sa vieme vyhovoriť. No, pekne urobil ten tvoj manžel.

Niekedy aj lutujem tych bezdomovcov ze maju taky osud .Bohuzial , zvacsa si ho zavinili oni sami a nenajdu v sebe tu silu , ktora by im pomohla vyhrabat sa z tej priepasti . V nasom meste ich je tiez niekolko a vacsinu z nich poznam .Su to muzi co si doslova prepili mozog ,rodinu aj majetok . Rodina to uz vzdala a nechala ich tak alebo si takyto sposob zivota vybrali sami . Ako mi jeden z nich povedal/moj byvaly spoluziak/ : robim co chcem , nikto ma nenahana, nemusim nikoho pocuvat a tolko na jedlo si vzdy vydrankam od znamych . Akurat keby zima nebola.....

Stačí ísť na nákup do Kauflandu v Rači. Všetku radosť z "výletu" mi pokazí pohľad na postávajúce bytosti , karikatúry človeka.
"Prajem vám pekný a požehnaný deň..." , sprevádzajú nás celou cestou od stanoviska vozlíkov až do predajne.Je ich niekoľko mužov, pár žien stojí mimo , ako by k nim nepatrili. Majú svoju taktiku. Dostať sa po prístrešok pre vozík je umenie, nenápadne stoja pred každým radom, pripaľujú si tam ohorky, čosi hľadajú vo vreckách vetroviek, ... Akoby čakali, že im povieme: "dovolite?"
Ich tváre sú v tieto dni poznačené purpurovo-modrým odtieňom, opuchnuté oči, pery, nafúknuté líca -" bezdomovec veterán".
Cestou domov som v duchu premýšľala nad týmito osudmi. Iste - každý si je strojcom svojho osudu. Vo veľkej miere. Ale aj to viem, že kto sa v takej situácii neocitol, nevie posúdiť myslenie takého človeka, to sa nedá.
A rady tých, ktorí sa "prerecyklovali" až do "netriedeného odpadu" rastú,ja viem, h nusne pôsobia tieto slová, takéto prirovnanie, ale aj tak dodávam, že ešte majú nádej tí, ktorí sa dajú "triediť" - tam, či tam, aj keď z nich už nebude to, k čomu boli určení na začiatku, ale predsa - nič nenahradí strechu nad hlavou a teplé jedlo a práca...a dobrý pocit na duši, že ešte neskončia na smetisku...

stretávala som jednu ženu,ktorá bývala neďaleko môjho zdroja kvalitného mliečka.Vždy bola čisto upravená ak šla do mesta ( bývala na samote,s partnerom chovali 2 kozičky,skromný príbytok) ak bolo mokro ,vsunula nohavice do pestrožltých vysokých gumákov,vždy ma niečo na nej upútalo...raz šperk,raz pletená vesta.....farby,materiály ....dedukovala som,že jej svet nie je šedivý.No,teraz nedávno som zostala zhrozená.Špinavá,s najväčšími čučármi v partii :-( zlomená,závislá....kým bola činorodá,aj psychika fungovala ináč,prišlo obdobie krátkych dní,dlhej tmy bez práce v prírode ....možno sa vzťah rozbil,neviem....smutnééééé

Mne je ľúto, keď vidím nejakú babičku nakupovať, taký "mininákup", a keď otvorí pred pokladňou peňaženku a vytiahne pár centíkov, vidieť, že viac tam nemá, je mi do plaču a mám nutkanie je niečo pridať. Aj to tak je, že chudobný pomôže chudobnejšiemu, ale bohatý málokedy (aj keď viem, že sa nájdu "dobrí" medzi milionármi),, lebo nechce prísť o peniaze len tak , bez zisku.
A ešte malá spomienka: keď som ako dieťa chodievala na prázdniny k starým rodičom, raz som počula volanie- andika, dáte mi niečo? alebo podobne, boli tuším hody a zabíjačky, šla som sa podívať, medzitým aj stará mama vyšla a už niesla aj výslužku. Vedela, kto to kričí, bola to staršia cigánka, poznali ju a boli na ňu zvyknutí tam v okolí, vždy jej niečo dali najmä na sviatky. Mala so sebou aj konvičku, tam jej naliali ovar, a keď som sa pýtala, kde si dá ďalší, stará mama povadala, že ona si to všetko zlieva dokopy, veď je to pre ňu jedlo, tak či tak. Aj meno mala, už si nepamätám. A kašu zasa do rajnice, tiež spolu.
Aj okolo nás chodia bezdomovci, už ich z videnia poznám a jeden z nich, chodil do školy s mojou švagrinou, párkrát sa pri nás pristravil a " mudroval", občas si vypýtal cigaretu ( nie odo mňa, nefajčím). Švagrina mi o ňom vyprávala, ako ho súrodenci pripravili o dom, ale istú zásluhu, podľa mňa, mal na tom aj on. Keď ho dlhšie nevidím, myslím na neho, či ešte existuje.

Keď som bola malá, často, keď sme odišli do poľa, stará mama zamkla dvere a niekedy veru ostal kľúč i vo dverách. Keď sme sa vrátili, na podstienke sedel žobrák, modlil sa ruženec a čakal. Vždy dostal niečo na zajedenie i so sebou.
A dnes? Viem, že dnes sa modlitba nenosí a ani ju od nikoho nečakám, ale nenosí sa ani morálka. Od takýchto ľudí sa najčastejšie dočkáme iba podozrievanie, oplzlosti a osočovanie.

@arasidka , nahodila si vaznu temu. V prvom rade vsetka cest tomu tvojmu dedkovi. Stretla som viacerych, ktori by povedali, ze tak im treba bezdomovcom, ved su si sami na vine. Myslim si ale, ze je to naozaj velmi opovazlive takto posudzovat. To ze my mnohi sme boli schopni sa so zivotom popasovat a trosku nieco dosiahnut neznamena, ze kazdy ma tu psychicku silu tak urobit. Tiez mi je vzdy velmi luto takychto ludi. Uz len to, ze si nevedia rozkazat a peniaze s podpory minu hned na alkohol. Ked som bola minule leto v Nitre casto som vidavala jednu babicku stat na chodniku modlit sa ruzenec a prosit o peniaze. Vzdy sme sa s dcerou snazili jej nieco dat. Mozno naozaj bola na tom tak zle, ktovie. No vzdy som sa lepsie citila, ked som jej nieco dala. Urcite by som mala vycitky keby som bola okolo nej len tak presla. Ktovie co je s nou teraz. Obycajne stavala na chodniku oproti starej polikliniky.

Ak sa človek dostane do finančnej krízy, úpadku, ťažkej choroby , je na pokraji priepasti. Netreba o tom veľa hovoriť, jasné, že keď má zázemie - rodinu a funguje tam nejaká spolupatričnosť, vždy pomoc nájde. Samozrejme, ak to ten človek chce.
Priznám sa, že i ja sama sa bojím, že by ma mohlo v živote niečo také postihnúť. Dnes je to nepredstaviteľné, ale vie niekto z nás, čo ho čaká? Nemusíme hovoriť zrovna o bezdomovcoch, predstavme si situáciu, že ochorieme tak, že ak chceme prežiť, musíme podstúpiť liečenie - operácie - rehabilitáciu , a bude to treba všetko platiť.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

A viete, čo? Radšej myslime na niečo pozitívnejšie.
Kto z nás začne?

Tešme sa z každého dňa.Ak príde problém,budeme ho riešiť a nestrachujme sa,že čo, ak.......a nazaťažujme sa minulosťou.Kde sa dá,pomáhajme.Netrápme sa tým,čo nie je v našej moci riešiť.Viem,ľahko sa to hovorí,ťažko vyhnať myšlienky,tiež mám občas nespavé noci.....Ale predsa každý z nás má ako @babidka tajný šuflík prvej pomoci,či krásne spomienky na niečo,niekoho ak treba preladiť a myslieť pozitívne,každý z nás sa o niekoho stará,pomáha (deti,rodina,babka, dzetko,psík,andulka,mica ...) a pomaly,ale isto sa blíži jar...máj...leto...vychádzky do prírody,výlety,aj bezdomovcom bude ľahšie :-) a ktovie čo pekné nás čaká? Tak sa vytešujme z každého dňa,aj keď ráno ma bolia kríže,klby...,no keby neboleli,myslela by som,že som už v nebi ? Ale zajtra chcem fajnú hovädziu polievku s rezancamia, varené mäso v chrenovej omáčke a v nebi asi nejedia?

TAk, zajtra bude hovädzia roštenka s ryžou, a extra hovädzia polievka a kopec zeleninky v nej.A dnes ma náhodou nič nebolelo!A pozerám Profesionálov - sa rehocem, Króner je jednička!

@ara šidka nahodila si ozaj jednu nepríjemnú tému, ktorá však je súčasťou tejto doby. Ja si pamätám ako decko tiež žobráka v zelenom hubertuse, už ani neviem ako sme ho nazývali. Nebol dôvod sa ho báť a ako sme sa potom dozvedeli, že nebol na tom tak zle aby musel chodiť po pýtaní. Títo ale teraz bezdomovci, žiaľ mnohých dohnala táto doba k tomuto životu. Poznala som taký prípad, že prišiel o robotu a zrazu nemal na nájom a tak prišiel o byt(pretože mnohí špekulanty doslova vyhľadávali po tzv. nežnej tieto prípady a bohatli na tom). Medzi týmito bezdomovcami našiel súdržnosť ale žiaľ podmienky (hlavne v zime zima ich dohnali k pitiu, tak sa zahreješ) a tak sa to potom zosype. Našu spoločnosť títo ľudia nezaujímajú. Oni neprepadávajú nikoho, nekradnú (poväčšine) chcú mať tiež pokoj, už si zvykli, ale čo je najhoršie a hnevá ma to, že mnohí majú za sebou odrobených nemálo rokov a teraz sú bez podpory, bez sociálky, pretože nie sú nikde prihlásení a evidovaní. To že si kúpia to čučo(aj to im teraz zdraželi) to si kúpia iba za vyžobrané. Takže našu spoločnosť dá sa povedať nič nestoja, ale ono to nie je také jednoznačné, pretože mnohé ochorenia (napr. tuberkulóza a pod.) nepostihnú iba ich, ale sú hrozbou pre nás všetkých. Jediné čo mi na tejto skupine vadí sú mladí ľudia, ktorí majú ešte šancu, ktorí sa dostali do tohto marazmu cez drogy a dopĺňajú rady tých, čo skutočne niekedy pracovali, ale žiaľ osud sa s nimi kruto zahral. Kde je cirkev (jediný čo niečo pre nich urobil je napr.kňaz v Huncovciach), kde sú rôzne charity a mimovládky.???, ktoré majú plné huby ľudských práv. Tie sa starajú iba o našu neprispôsobivú menšinu (vieme o kom píšem, že), pretože jej z toho ide tok peňazí z rôznych projektov, ktoré nič neriešia, iba nalepujú na seba príživníkov. Viem o čom píšem a skutočne prví bezdomovci po r.1989 boli ľudia, ktorí dovtedy mali zamestnanie, ale žiaľ prišli oň a nik vás v takých končinách ako napr. na východe už pre dôchodkom nezamestnal. Aj tam štát ušetril, lebo nemusí dávať dôchodky tým čo sú bez evidencie a nie sú nikde prihlásení. Ak sa mýlim tak ma vyveďte z omylu, ale som presvedčená že v mnohých prípadoch je to tak.

@ela77 ak by si šla napríklad do divadla, tak pozor aby si nešliapla do .....
 trnava.sme.sk/c/5042024/bezdomovci-si-z-vchodov-do-di...

Z vlastnej skúsenosti viem že mnohým "bezdomovcom" ich spôsob života vyhovuje a nestoja o ponúknutú pomoc. A rozprávka o tom že pred rokom 89 tu neboli ..
 trnava.sme.sk/diskusie/dpl/11011704/...

Je to velmi komlikovana tema, minuly tyzden som bol so zakaznikom a jeho manzelka je socialna pracovnicka , isli sme cez predmestie a hovori 50 % domacnosti ( babka , otec, deti nikdy nerobili )a mame nezamestnanost momentalne 5.2 % .Pritom tato krajina kde zijem je bohata a bezdomovci maju vsetko zadarmo plus dostavaju podporu do aleluja bez obmedzenia 393.40 € dvojtyzdenne ( bezdetny ) a je ich vsade plno a tak isto vykradaciek...

@eraserhead , reagoval si na mňa akoby som sa ich zastávala, prečítaj si to ešte raz, naozaj nás nestoja čo sa týka soc. dávok nič a nie je to zanedbateľná čiastka, tak z toho sa dá urobiť aj riešenie. Ale to túto spoločnosť nezaujíma, veď včera v TV hovorili aj o tom, že sa budú rušiť a domovy dôchodcov. No dnes zase ukazovali práve Trnavu , kde domov dôchodcov práve že idú robiť, či opravovať???Ja som ale také skúsenosti na východe Slovenska s nimi nemala, ako tu na západe, kde je aj viac prac. príležitostí.

Včera som si prečítala na Topkách, že jedna francúzska politička sa prihovorila svojmu ľudu a kládla im na srdce, aby sa vystríhali pred mrazmi, aby chorí,deti a pozor - bezdomovci - radšej nevychádzali z domovov. Nuž, len veľmi ťažko vysvetľovala, čo povedala.

Zima sa skončila a s ňou i príbeh o našom miestnom bezdomovcovi, dvojnásobnom pánovi inžinýrkovi. Aspoň pre nás . Jeho osobný príbeh však pokračuje za hranicami nášho mesta. Keď silné mrazy vrcholili, náš bezdomovec sa ubytoval pod náprotivným mostom cez potok. Celé dni, keď slnko hrialo breh potoka, sa vyhrieval, ležiac pod mostom pod veľkou ťažkou perinou, zabalený po uši. Okolo obeda vyliezal na breh a na betónovom pražci sedával obrátený tvárou k slnku.ˇˇLavú nohu mal silne omotanú starým posteľným plátnom, a hneď pod mostom na začiatku mu na veľkom kameni stáli vedľa seba v rade nájdené topánky z kontajnerov. Ešte niekoľko dní za pomoci francúzskych barlí prešiel ulicou a povyberal kontajnery. Usadol v závetrí domov pod uličnú lampu a zjedol všetko, čo našiel. Niekoľkokrát môj muž zišiel dolu za ním a priniesol mu čerstvú strvu v umelom vedierku od kyslej kapusty. Na otázku, čo má s nohou, odpovedal vždy stroho: Mám dnu.
Potom prišli teplejšie dni a náš nový sused neustále pospával celý deň na slnku na brehu potoka , keď sa mu ľudia prihovárali, vždy sa usmial a povedal, že sa opaľuje.
Jeden deň pod mostom zostalo pusto. Reku, pán inžinýrko sa presťahoval, už je pekne, v noci sa tiež oteplilo, hádam sa zase presťahoval niekde inde.
Náhoda chcela, že sme sa dozvedeli kam. Keď ho videli ľudia na ulici pri našom rínku, ako sedí na lavičke a nepohne sa ďalej, zavolali políciu, že tento človek leží na lavičke a majú obavy, že skonal. O pár hodín sa ocitol v nemocnici s ťakými omrzlinami nôh. Včera som sa dozvedela, že o jednu noju prišiel, amputovali mu ju.
Nič prekvapujúce, dalo sa to očakávať.
Akosi sme si všetci, ktorí sme ho poznali, aj vydýchli, že konečne po mnohých rokoch je v opatere, na lôžku v teple, že je oňho postarané, hoci aj jkeď v nemocnici. Ale čo ďalej?
Nuž, do nášho mestečka sa už nevráti, keď sa zotaví po operácii, bude umiestnený do jedného domova pre bezdomovcov, ktorí sú podobne postihnutý ako on.
A hoci mu išlo o život, do poslednej chvíli sa bránil, nechcel opustiť ulicu, a museli ho dlho prehovárať. Dnes bremeno všetkých týchto nasledujúcich vecí, ktoré táto záležitosť vyžaduje, sa prenieslo na plecia jedného jemu blízkeho človeka, ktorý sa o to postaral, i napriek tomu, že po celé roky jeho pomoc inžinýrko odmietal. Táto správa sa postupne rozšírila mestečkom a všetci si tak trochu vydýchli, že hoci i na sklonku života sa dostal "medzi ľudí", a svoju zatrpknutosť voči vlastnému životu a všetkým blízkym pretrhol. Nuž, neviem, či to nie je prisilné slovo, ale natíska sa mi povedať, že "príbeh dospel k šťastnému koncu". Ak to náš "inžinýrko" prežije.

P.S. a jejej - vidím si tam nejaké hrúbky, haňba, ti Haňa!

Vraciam sa na túto stránku, pretože viem, ako príbeh tohoto nešťastníka pokračuje. Po tom všetkom, čo som napísala, bolo chvíľu ticho. Občas sme si naňho spomenuli. Len ti v jedno teplé ráno asi pred mesiacom môj dzedko zbadá, vychudnutého človiečika, ako sa opier o dve drevené barle, na chrbáte má ruksak a pomaly, bolestivo skacká na jednej nohe po náprotivnom chodníku. A bol to náš "inžinýrko"!! Odvtedy ho vidno občas na našej ulici, a najčastejšie pri náprotivnej krčmičke, ako sedí na nízkom múriku, barle má opreté o stenu a niečo žužle, alebo si tmolí z nazbieraných nedopalkov novú cigaretu. Vraj odišiel, z vlastnej vôli, vraj "nebolo mi tam zle, aj mi najesť dali, aj som v posteli spal.... aaaaaale, to neni pre mňa". A tak naša divná postavička nezmizla z nášho sídliska. Teraz je mu ešte dobre, je teplo, ale leto netrvá večne.