A vymyslel aj dovolenkové švédske stoly. Čiže neboli to Vikingovia a ich dlhá paluba. Na ňu si mali pred plienením veľmi narýchlo nahádzať, čo mali na lodiach pod zub. Postojačky friško frištukovali, lebo pevnina sa blížila. Džagali sa ako českí turisti pred koncom sveta. Igelitky neboli, tak tiež museli zjesť čo bolo na palube. keď si vytriasli bradiská, priistáli a a poď ho na zboj.
Skromnosť, ku ktorej nabáda cirkev, v stredoveku zostala za dverami vatikánskej kuchyne. Hlavne za Pavla II. v pätnástom storočí. V tom čase jeho kuchári spotrebovali denne pre pápežský dvor vyše 300 kilogramov mäsa. V najväčšej obľube mal bažantov, prepeličky a iné drobné vtáctvo. Čiže, je jasné, koľko vtáctva položilo život na oltár chutí vtedajšej cirkevnej špičky. Ďalším vtedajším hitom teľacie rezne na koriandre. Bodovali však aj cestoviny, začína sa objavovať kráľ syrov parmezán.
Pavla II. možno skutočne považovať za otca výnimočnej stredovekej kuchyne. I keď mal mať na Zemi iné poslanie, bolo pre neho prvoradým, aby jeho pluk kuchárov vymýšľal vždy nové a nové kulinárske prekvapenia.
Na miesto Kristovho námestníka si sadol v roku 1464. Miloval hostiny a verejné slávnosti, kde stoly praskali pod ťažobou všakovakých jedál. Okrem sklonu k prepapávaniu sa mal záľubu aj v inej márnivosti. Traduje sa, že namiesto plyšového medvedíka, ktorého ešte vtedy nevymysleli, si bral do postele ako spoločníkov drahé kamene. Hlavne zafíry a rubíny.
Tento šéf kráľovstva pozemského mal ešte jednu vášeň. Bol na melóny. Za necelý mesiac v roku 1465 ich naservírovali na pápežskom stole až 165. Historici však neuvádzajú, koľko z tohto množstva spucoval sám pápež. Vraj ho stala vášeň pre melóny dokonca aj život. I keď niektoré historické pramene uvádzajú, že po siedmich rokoch úradu a bakchanálií zomiera vo veku 54 rokov (1471) na mozgovú príhody, iné uvádzajú, že sa na smrť prejedol práve melónmi. Neviem, ak ich hltal celé, je to možné.
Na jeho obranu dávam do pľacu konštatovanie, že pokiaľ ide o jedlo, tak v stredoveku pre hlavu katolíckej cirkvi sa striedmosť nenosila. Pápežsky dvor sa na vlas podobal všetkým kráľovským a cisárskym z vtedajších čias. Tak aj vyzerali hostiny, ktoré pripravovali vo Vatikáne. Preložené do reči súčasnosti – hostiny boli in!
Papá Pavol II. si vzal pod ochranné krídla Maestra Martina. Tento pán bol najvýznamnejší gastro odborník svojej doby. Pre svoj nesmierne chuťovými pohárikmi presýtený jazýček ho prezývali Lucullus medzi kardinálmi. Prezývku dostal od Luciusa Liciniusa Lucullusa. (Onen rímsky mňamkovník, politik a vojvodca žil v prvom storočí pred n.l. Bol bohatý až hrôza a preslávil sa aj na ten čas obžerstva šokujúcimi hostinami. Podľa neho sa niečo podobné doteraz volá lukulskými hodmi.)
Martino je autorom Knihy o kuchárskom umení - Le libro de arte coquinaria. Hneď sa stala knižným hitom tých, čo vedeli vtedy čítať. Do knižky, ktorú písal na tie časy zaujímavým štýlom, zhrnul všetky svoje skúsenosti aj z pápežskej kuchyne. Ďalším z pánov, ktorý poodhrnul tajomstvo vatikánskej kuchyne Pavla II., bol istý Bartolemeo Sacchi. V jeho stati o správnych kulinárskych potešeniach majú miesto aj najslávnejšie recepty stredovekej kuchyne.
Prekvapujúci pre vás bude možno fakt, že pápež Pavol II., aj keď jedol len tak obyčajne, čiže nebola na programe žiadna hostina, nikdy nesedel pri stole sám. Ak však rátate s tým, že mu spoločnosť robili iba kardináli a iná cirkevná honorácia, chyba lávky. Obklopovala ho početná rodina. Jeho synovci, strýkovia, hostia a až potom kardináli.
Pápežský dvor Pavla II. sa preslávil kulinárskym majstrovstvom. Do Vatikánu sa snažila dostať a niečo pojesť honorácia z celého vtedy známeho civilizovaného sveta. Sadnúť si s pápežom pri jednom stole bolo snom každého labužníka. Vďaka vychýreným hostinám sa ušlo pozornosti a slávy aj kuchárom z Vatikánu. Výtvory majstrov varešky po prvý raz v stredoveku povýšili na umenie a kuchári získali významné spoločenské postavenie.
Na stole Pavla II. sa objavil aj predchodca výnimočnej pochúťky, ktorú poznáte, syra mozzarella. Ten spomína ako prvý v preslávenej knihe kuchár šiestich pápežov Bartolomeo Scappi zhruba o storočie neskôr. (Viď zážitok Varil pre šiestich božích námestníkov. Inak dodatočne by som názov zmenil na Kristových námestníkov, ale o tom to nie je. - pozn. aut.)
Predchodca slávneho syra bola už vtedy veľmi známa rímska špecialita z byvolieho mlieka. Syr sa volal najprv provatura. Neskôr dostal úplne iné meno - semenníky starca. Vzhľadom na pikantné meno si tieto syry pápež vždy objednával po pároch. Na jeho stôl smerovalo úctyhodné množstvo pochúťky. Za jeden mesiac až 400 párov. Dedkove vajíčka sa tvarom i chuťou vraj podobali na dnes preslávenú mozzarellu. (Inou špecialitou, dodnes známou, sú rímske fazule. Tie zase robia z pozostatkov, čo sa kohútom vyreže, aby sa stali kapúnmi. Keby ste nevedeli, čo sa im vyreže, tak ono sa to skutočne podobá na fazule...)
Na záver spomeniem najslávnejšiu hostinu z čias Pavla II. Fašiangové obdobie karnevalov pred nástupom pôstu boli aj pre dávnych nenažrancom rajom. Najväčší ohlas zaznamenala pápežská karnevalová hostina pre Palácom svätého Marka 3. februára 1466.
Ak máme veriť vtedajším kronikárom, pápež skutočne myslel na všetko. Dal vyrobiť špeciálne drevené a kovové misky. Hostia si do nich sami dávali jedlo a to koľko ho zvládli. Čiže vynálezcom povestných švédskych stolov je práve Pavol II.!
Pri tomto prvom bufete , ako ho poznáme z rôznych súčasných akcií, kde kto prv príde, ten aj prvý žerie to najlepšie a kto je slušný a neskoro chodí, žalúdku len škodí, spotrebovali vraj 8 570 vajec či takmer 1 500 kg parmezánu. Nesmela chýbať samozrejme pochúťka Svätého Otca – semenníky starého muža. Objednal ich až 242 párov a po všetkých sa len zaprášilo. Ďalej sa spotrebovalo 80 kg masla a bližšie neznáme množstvo mlieka. Podávali sa cestoviny, šišky, studené mäsko a množstvo sladkých zákuskov. Do nich boli Taliani už vtedy ako blázni.
Takže, už teraz viete, kto vymyslel švédske stoly a kto bol otcom myšlienky gastronomických festivalov. Pápež Pavol II. ako vizionár nebeských chutí už na zemi.
Diskusia k článku