Boli sme práve na dovolenke so zájazdom v Juhoslávii, celá rodina (tzn. 3ks). Zájazd sa pomaly končil, keďže sme boli v stanovom kempe a varili sme si sami, aj zásoby sa nám pomaly končili a jedného rána ktorýsi ranostaj začal pobehovať medzi "našimi" stanmi a kričal: prišli k nám tanky, rusi nás obsadili. No jasné, každý, kto mal tranzistor, ho pustil tzv. "na plné gule" vonku pred stanom a všetci počúvali. Bolo po kúpaní i dovolenkovaní, nikto nič nevedel a všetci mali strach. Medzi dva stromy niekto natiahol motúz a priviazal naň československú zástavu – vôbec mi nie je jasné, odkiaľ sa tam vzala. Mám fotografiu, nakrátko ostrihané rozježené dievčisko v námorníckom pásikavom tričku a nad ním vlaje zástava. Stále tú fotku mám. To som teda mala super meniny a otec narodeniny, len čo je pravda. Zájazd to bol podnikový a fungoval tak, že autobus doviezol dovolenkárov, vyložil ich v kempe, tých, ktorí si tam už svoje oddovolenkovali naložil a odviezol domov. A o tri týždne sa to zopakovalo zas s ďalším turnusom – veď si isto pamätáte. Lenže my sme boli posledný turnus, pre nás mal prísť prázdny autobus, zbaliť nás i stany, odviezť nás domov, do milovanej Bratislavy a vysadiť na Gorkého pred bankou. Lebo to bol bankársky zájazd, z práce mojich rodičov. Dovolenka skončila, posledné konzervy i cestoviny sa pojedli, peniaze minuli a žiadny autobus nechodil. V kempe vládol chaos, nikto nič nevedel. A vtedy sa o nás začali starať ostatní dovolenkári – cudzí ľudia, Nemci, Francúzi. Vedenie kempu nám povedalo, že tam môžeme zadarmo bývať až kým pre nás neprídu, okolobývajúci táborníci i domáce obyvateľstvo nám pomáhali, stravovali nás a keďže sa už aj ochladilo, nafasovali sme deky, svetre a všeličo potrebné. A to nás bolo nejakých 35 – 40 ľudí! Z pohľadu dneška sa mi to zdá byť úplne neuveriteľné. Niekomu sa podarilo odkiaľsi dotelefonovať do Bratislavy k zamestnávateľovi a priniesol pozitívnu správu: len čo sa bude dať, prídeme pre vás, vojna nie je, je to všelijaké ale nebojte sa. Autobus príde. Fajn rada, veď sa neboj, nevieš, čo sa deje, jesť nemáš čo a chlad sa plížil. Ale nebojte sa. Tak sme sa „nebáli“. Tábor sa pomaly vyprázdňoval, len my sme tam sedeli ako pečiatky. Niektorí sa zbalili a odišli iným smerom ako domov, jedna rodina tam bola taká, že dve deti mali so sebou a tretie bolo doma u babky, tak ten pán sa vybral stopom na Slovensko vyzdvihnúť dieťa a cestou domov zvyšok rodiny vystúpil vo Viedni a ... a. Môj otec bol uznávaný odborník v stavebníctve, volali ho Francúzi, že aby sme išli s nimi, že sa postarajú – a také tie reči. Ale mama ani za svet. Počúvala som v noci cez plátno stanu ako otcovi vysvetľovala: keď tak veľmi chceš, tak choď, aj do riti choď ale ja sa s Janou vrátim domov, nech sa deje čo chce, tam máme zázemie, naši tam sú (akože jej rodičia), čo ich nechám samotných? Už by sme sa nikdy nemohli vrátiť. Choď, keď si hrdina, utekaj, my sa vrátime, my patríme tam. Nikdy som netušila, že moja útla, drobná mama má v sebe toľko sily.
Koniec, skrátená verzia: autobus prišiel. Po troch týždňoch. Každý z nás, ktorí sme tam ostali už mal nervy na totálku. Ale išli sme domov. Aj otec, bolo by smiešne myslieť si, že on by bez tej svojej Helenky niekam odišiel. A tak sme prišli domov, na hraniciach tanky, nejaký besnastý colník začal štekať ako to, že až tak neskoro, mali sme byť už dávno doma, tak ho jeho vlastný kolega priam pred nami v autobuse poslal do zadnice s tým, že veď keby chceli, tak sú už dávno preč, tak im daj pokoj. A doma nás vítala uplakaná babka a veru aj dedo mal akési zahmlené oči a červený nos, čo pri jeho dvojmetrovej postave vyzeralo prinajmenšom, no, neobvykle. Doma špajza prázdna, chladnička vypnutá, veď kto si narobí zásoby, keď odchádza na tri týždne z domu. A vypukol obyčajný neobyčajný život s frontami na múku, na cukor, na obyčajný chleba. Bolo to zvláštne a pre mňa je to stále akési nepochopiteľné, keď viem, že časť rodiny behala a behá kade tade po svete a my sme sa dobrovoľne vrátili a boli sme radi, že sme doma. Ja si aj teraz nie raz pofrflem, aká bola mama hlúpa, že sa chcela vrátiť a aká som ja bola hlúpa, že som napriek mnohým príležitostiam vždy cúvla a ostala doma. Ale nech je ako chce a nech sa deje, čo chce, som rada, že som tu. A hoci som pomerne rusofilná, čo nijak netajím, tým „rusom“ nikdy nezabudnem, ako mi dodžubali meniny.
neviem co napisat, je to take kompletne, ze kazde dalsie slovo je nadbytocne :-)
ale chyta to za srdce :-)
toto su tie veci, ktore sa dnes tazsie hladaju, bez opytania ponuknut pomoc a nic za to necakat
akoby sme v dnesnom zhone zabudali na podstatu clovecenstva
nastastie vzdy sa najde kvapka v mori a ani nam nic nebrani zacat od seba :-)
Spomínam si, šli sme z Balatonu. 20.augusta podvečer. Vojakov pri hraniciach ako nasr.. . Rusi a Maďari. Šofér našej krásnej Š 706 LUX vraví kolegovi : A títo čo tu takto v poli sa zabávajú. Nezabávali. Ráno boli tu.
Pekne, dakujem.