Zišiel som z kopca v novej časti Bergama priamo do mestskej tržnice. Hýrila vôňou jesene a z farieb plodov zeme sa mi zakrútila hlava. Plné pulty vitamínových pokladov. Bergamotové citróny, polkilové hrušky i jablká, strapce oskoruší, granátové jablká, čierna mrkva, gaštany, fialové paradajky, biely baklažán, tekvice od výmyslu sveta. Letné aj zimné. Hokaido, tekvica pižmová, muškátová, maslový „butternut“, delicata, tekvica turecká, štajerská.
Neodolal som. Iba za euro som si kúpil polkilovú tekvicu fajty Acorn. Bola zlatistej farby a mala pozdĺžne biele rebrovanie. Odporučili mi piecť ju so šupou a naplnenú mletou baraninou. Neurobil som to tak...
Prišiel som domov, tekvicu ošúpal a okoštoval. Bola chutná aj v surovom stave. Nakrájal som ju na malé kocky, pridal do nej opraženú cibuľku, dva strúčiky cesnaku, soľ, štipku oregana, čierne korenie a za hrsť pokrájanej mozzarelly. Zakúpené lístkové cesto som rozložil na plech a rozmiestnil po ňom tekvicovú zmes. Cesto som zvinul a potrel ho rozšľahaným vajíčkom. Štrúdľu som potom piekol dozlata pri teplote 160–170 °C dobrú polhodinu.
Keď som vytiahol z rúry moje majstrovské dielo, voňala celá kuchyňa. Štrúdľa chladla pomaly. Mal som teda dosť času porozmýšľať, čo k nej. Bolo by hriechom vo vinárskej famílii neponúknuť k nej čosi tohtoročné. Zbehol som do pivnice a do skleneného džbánka som načapoval už čistiace sa Silvánske zelené z modranského honu Staré hory. Bola to predobrá kombinácia. Taká jesenná tekvicovo-vínna rozprávka
Diskusia k článku