Maroš s manželkou Zuzanou.
Foto: Archív TV MARKÍZA
Prečo práve Michelangelo a táto jeho socha?
Lebo Michelangelo predbehol dobu o stovky rokov. Pretože z anatomického hľadiska je táto socha urobená spôsobom, na ktorý ľudia prichádzali o stovky rokov neskôr. To dielo je dokonalé a neexistuje lepšia socha, ktorá zaznamenáva človeka v pohybe. Toto by som sa chcel naučiť a začať znovu kresliť. Aj obidve deti kreslia, hoci syn má radšej abstraktné kresby. Dcéra aj abstraktné, ale aj portréty a ja som fanúšik exaktného kreslenia, teda zachytiť veci čo najpresnejšie, ako vyzerajú. Tým, že som študoval biológiu a milujem pohyb, viem, že kreslenie mi pomáha vedieť, ako ľudské telo funguje. A to, že dominantná a nedominantná hemisféra mi fungujú spolu, mi pomáha v mojej trénerskej profesii.
Ako?
Napríklad mi na um prichádzajú myšlienky, ktoré by mi, keby som nebol spojený aj s kreslením, v hlave neskrsli. Myslím si, že sa to v mojom živote prepája. To, že využívam jedno aj druhé, teda vedu aj umenie.
Po skončení vysokej školy ste sa hneď začali venovať trénerstvu?
Už vtedy som vedel, že chcem trénovať a venovať sa tomu stále intenzívnejšie. Išiel som však ďalej študovať – antropológiu, postgraduálne štúdium na prírodovedeckej fakulte. Do istej miery som to chcel, ale na 50 percent to bolo vtedy východisko z núdze. Už som bol ženatý, čakali sme syna a nemali sme kde bývať. Takže buď ja, alebo manželka sme museli ísť na postgraduálne štúdium, aby sme dostali manželský internát. Našťastie ma naň prijali, takže na internáte sme vychovávali syna, okrem postgraduálu som učil na vysokej škole a už vtedy som aj trénoval.
Nakoniec ste ale postgraduál vzdali.
Áno, moje smerovanie sa stále viac preklápalo k trénerstvu, takže po 4,5 roku som postgraduál nechal. Už som nestíhal aj pracovať, aj študovať. Všetky dizertačné skúšky som urobil, chýbala mi len záverečná dizertačná práca a skúška. Hovoril som si, že si to dorobím, samozrejme, že som si to nedorobil.
„Niekto môže vyzerať chudo, ale nemusí byť zdravší ako ten, kto je silnejší, ale má viac svalov.“
Ste ten typ, ktorý si povie, že veci, ktoré sa udiali, mali svoj zmysel a malo to tak byť?
Áno, nič by som nemenil. Raz sa ma niekto opýtal, čo by som poradil mladému Marošovi, keby práve končil vysokú školu. Povedal som mu, že nič by som mu neporadil, aby robil inak. Možno jedinú vec – uč sa ešte intenzívnejšie jazyky. Lebo ak by som mu poradil nejaké skratky, tak možno nie som teraz tam, kde som, a ten Maroš by bol niekde inde. Ale tým, že si človek musel všetko vydobyť postupne tvrdou prácou, prišiel na veľa vecí – napríklad, že bez tvrdej práce, entuziazmu, trpezlivosti a vytrvalosti nemôže dosiahnuť nijaký úspech. Preto som si dal na stenu v našich nových priestoroch heslo: Byť najlepší znamená odlišovať sa.
V čase, keď ste svoju kariéru začínali, na prelome tisícročí, veľa ľudí odchádzalo do zahraničia, nelákalo to aj vás?
Tiež sme so ženou rozmýšľali, že odídeme a budeme si tam budovať kariéru, napríklad v Kanade. Potom som si povedal, že chcem byť najlepší tréner tu. Chcem som byť taký dobrý, aby za mnou chodili športovci. A bol som preto ochotný urobiť všetko. Neporovnávať sa s inými, ale dať zo seba to najlepšie, čo som vedel, a toho sa snažím držať dodnes.
Každý má občas horšie chvíľky, mali ste ich niekedy aj vy?
Áno, ale keď som mal niekedy aj horšie chvíľky a pochybnosti, tak moja žena ma vždy vrátila naspäť. Nikdy som nebol prepracovaný ani vyhorený, ale stretlo ma v živote pár okamihov, keď som zapochyboval, či viem vôbec trénovať. Vždy to bolo večer a vždy ma veľmi podporila manželka. Spolu sme veci rozobrali a na druhý deň som bol, ako sa hovorí, naspäť, pozeral som sa na to z iného uhla.
Diskusia k článku