Foto: Milan Krupčík
Kamila Magálová je jedna z najlepších slovenských herečiek. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave, začínala v bratislavskom divadle Nová scéna a od roku 1982 je členkou Slovenského národného divadla. Zahrala si desiatky divadelných, televíznych a filmových rolí. Je zanietená kulinárka, miluje šport, tenis, jazdenie, golf a dobrý humor. Má dve deti a sedem vnúčat.
Vaša televízna relácia Tajomstvo mojej kuchyne bola jedenásť rokov veľmi úspešná, nakrútili ste 440 dielov, vydali 6 kuchárskych kníh. Prečo si podľa vás relácia získala takú veľkú popularitu?
Myslím si, že bola taká úspešná aj preto, že sme v nej pripravovali recepty, ktoré boli prístupné mladším aj starším. Mám rada recepty, ktoré sú rýchle, dobré aj vkusné. Ak máte totiž uvariť komplikované jedlo, na ktoré potrebujete zohnať suroviny z celého sveta, nikoho to nezaujme. Zamerali sme sa na recepty, ktoré si mohli diváci hneď po skončení relácie upiecť alebo uvariť, pretože všetky potrebné suroviny mali doma. Samozrejme, v relácii vždy účinkoval aj michelinský šéfkuchár Pavel Pospíšil, ktorý varil aj komplikovanejšie jedlá, ale aj tie skvelo vymyslel tak, že si ich mohol doma naozaj ktokoľvek pripraviť.
„Ak som recept ešte nepripravovala, pred nakrúcaním som ho vopred vyskúšala. Bez toho som sa nemohla postaviť pred kamery. “
Aj domáce gazdinky sa vďaka nemu mohli cítiť ako kuchárky v luxusnej reštaurácii.
Áno, samozrejme. Pavel je profesionál, veľa som sa od neho naučila a navyše sme si aj ako dvojica výborne rozumeli, aj preto sme na obrazovkách spolu vydržali 11 rokov. Zdravotne už na tom nebol veľmi dobre, a preto musel z relácie odísť, rok som nakrúcala sama, no už to bolo pre mňa veľmi náročné.
V čom to bolo najťažšie?
Na reláciu sa musíte vopred pripraviť, nie je to tak, že prídete do štúdia a navaríte. Najskôr je potrebné vymyslieť recept, to sme robili s režisérkou a asistentkami. Potom, ak som ho ešte nepripravovala, musela som ho vopred vyskúšať. Bez toho som sa nemohla postaviť pred kamery. Inšpiráciu som čerpala v časopisoch aj v kuchárskych knihách, ktorých mám doma veľmi veľa, a receptúry som inovovala. Bolo potrebné vyberať hostí, ak som ich nepoznala, musela som sa o nich niečo dozvedieť, aby som sa nepýtala na veci, ktoré už všetci vedia. No a potom prichádzali hostia, ktorí prvýkrát stáli pred kamerami, pociťovali trému aj stres, stávalo sa preto, že som vymyslela otázku a aj som si na ňu musela odpovedať.
Diskusia k článku