S manželom a s dcérou.
Foto: Archív Evy Pavlíkovej
Vy ste energická, optimistická žena, ale známa ste sa stali cez mnohé dramatické až tragické postavy. Ako sa vám do nich „vteľuje“?
To je to herecké majstrovstvo. Mnoho ľudí si myslí, že som v postavách sama sebou, ale tak to nie je. K výsledku človek dospeje procesom – musím o tom veľa rozmýšľať, hľadať farby a odtiene, aby negatívne nebolo len negatívne, lebo aj v najnegatívnejšom človeku je niečo dobré. V dobrom by zase malo byť niečo negatívne. Aby tie postavy boli z mäsa a kostí a neboli vytrhnuté z reality. Aby sa ľudia v tom našli, aby spoznali niekoho známeho a stotožnili sa s tými charaktermi. Osobne hrám také postavy veľmi rada.
Máte pri všetkej práci dostatok času aj na svoje koníčky?
Ale áno. Keď mám čas, venujem sa aj koníčkom, a keď nemám, tak sa venujem len práci. Vždy sa to však dá skĺbiť. Aj mladým kolegom hovorím, že by mali mať rodinu, koníčky, lebo keď sa venujete len herectvu od rána do večera, zničí vás to. Je to veľmi namáhavé a treba si niekde dobíjať baterky. Tiež im hovorím, aby nenasadli na vlak zarábania peňazí, lebo to je tiež nebezpečné. Vždy som sa snažila vyberať si, napríklad nikdy som nerobila reklamy, hoci to bolo finančne výhodné. Zdalo sa mi, že keď si ma ľudia spájajú s nejakou postavou, bolo by divné, ak ma zrazu uvidia, ako propagujem čistiaci prostriedok... Ale je to každého osobná vec a nikoho, kto to robí, za to neodsudzujem.
Je pre vás relax aj varenie? Máte vypestovaný vzťah k dobrému jedlu, či už k jeho príprave, alebo ako gurmán napríklad z domu?
Mala som babičku Maďarku, bola z Budapešti a u nás sa preto varila maďarská kuchyňa. Aj moja mama varila veľmi dobre a aj svokra bola výnimočná kuchárka. Piekla „nenormálne“ koláče. Ja som sa k tomu dostala postupne, lebo keď nemusíte, tak to nerobíte. V internáte sme mali jednu kuchyňu na celé poschodie, tam sme si prihrievali všetko možné. Keď si to teraz predstavím, až sa chytám za hlavu, ako sme sa nezdravo stravovali.
Kedy sa vo vás „prebudil“ vzťah k vareniu?
Vydávala som sa 26-ročná a mama mi vždy prízvukovala, že láska ide cez žalúdok. Takže nasledovali telefonáty domov do Košíc, ako sa robí to či ono. Raz som manželovi upiekla do práce kysnuté moravské koláče či niečo podobné, na ktoré mi mama dala telefonicky recept. Manžel bol vtedy vedúci nočného baru v hoteli Nitra a jeho kuchár mu na ne povedal „fú, to je dobrá gazdinka, keď dokáže urobiť kysnuté cesto“. Odvtedy som ich možno už nerobila, ale vtedy som sa veľmi snažila. V súčasnosti som skôr kuchárka takých tých obyčajných jedál.
Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Neviem urobiť jedlo, ktoré vyzerá ako umelecké dielo na tanieri, ale idú mi normálne jedlá, ako je segedínsky guláš, vývar, pečené kurča, plnky.
A čo sa týka pečenia?
Najradšej pečiem šatôčky z lístkového cesta so slivkovým lekvárom a s orechom, tie majú najväčší úspech. Priznám sa, že neviem zdobiť také tie krásne torty. Ale robievam Pavlovovej tortu. Pečiem ju, keď má manžel meniny alebo narodeniny. Tiež hrnčekové koláče, to je moje. Ale na nejaké fajnové krémy nie som, a najmä neviem to nazdobiť tak, aby to ohúrilo. Fascinuje ma, ako vedia niektoré pekárky a cukrárky koláčiky zdobiť. Na to nemám trpezlivosť. Chcem mať všetko hotové, raz, dva, tri... Ale keď bol covid a bolo viac času, piekla som aj cmarový chlieb s orechmi a so semiačkami.
Platí u vás, že kto má rád dobré jedlo, aj dobre varí?
Môj muž hovorí, že kto ľúbi jesť, musí aj vedieť variť. Myslím, že varím dobre, viem jedlá dochutiť od oka, kyslé polievky, pečenú zeleninu, spomínaný segedínsky guláš či perkelt.
Diskusia k článku