Máte ojedinelých viac ako 60 rokov vinohradníckej a vinárskej praxe. Nachádzate paralelu pre obdobie, ktoré priniesla pandémia COVID-19?
Slovenské vinohradníctvo a vinárstvo nemalo ani v minulosti na ružiach ustlané, obdobia vzostupu striedali roky pádov. Generácia môjho otca, ktorá zažila medzivojnové Československo, čelila podobne ako my dovozom lacnejších vín zo zahraničia. Každá kríza dramaticky vystupňovala zápas o spravodlivú cenu vína. Konzumenti v minulosti nemali z toho výhodu, lebo aj menej kvalitné víno sa predávalo draho. Dnes obchod stláča ceny, ale neraz pochybujem, či ľudia dostávajú pri niektorých dovozových vínach skutočne hodnotu za peniaze. Skôr je to páka, ako "priviesť k rozumu slovenských vinárov“.
Ukázalo sa, že firmy, ktoré stáli jednou nohou v obchodných sieťach a druhou v HORECA segmente, sú na tom oveľa lepšie ako tie, čo boli napojené na reštaurácie, ochutnávky, jednoducho kontaktné vínne podujatia. Dalo sa to vôbec predvídať?
Z podstaty profesie by mal byť vinohradník predvídavý človek, pamätať na všetky možné zvraty, ktoré počas roka prinesie príroda. Lenže nestačí víno dorobiť, ešte ho treba aj predať a súčasný trh nie je iba súťažou kvalitného vína, ale aj rozdielnych podmienok, za akých naň vinári vstupujú.
Nemám teraz na mysli len dotácie bohatších vinárskych štátov, ako je Slovensko, ktoré deformujú trh s vínom, ale aj mätež v mysli slovenského spotrebiteľa. Aby sme si ho získali, musíme sa mu sústavne pripomínať, jednak v bežnej obchodnej sieti, jednak v hoteloch a reštauráciách. Zdôrazňovať ľuďom, že naše vína patria k viac než dobrému európskemu štandardu.
Súčasne akcentovať, že vína odzrkadľujú našu chuť, ktorá sa vyvíjala po celé generácie a podobne ako víno aj ju formovalo prostredie. Víno šlo k spotrebiteľovi vždy cez dva prúdy, jeden boli obchodné siete a druhý reštaurácie, hotely. Pandémia najviac zasiahla tých, ktorí spojili svoju existenciu najmä s gastroslužbami a ochutnávkami. Tie z bezpečnostných dôvodov dostali od štátu stop.
Mysleli ste pri profilácii podniku na to, že čím viac kanálov odbytu, tým väčšia ekonomická stabilita?
Starého vinára sa raz pýtali, ktoré víno je najlepšie. Odvetil, že predané, teda to, ktoré neblokuje v pivnici nádoby, sudy, lebo rok čo rok do nich prúdi mušt z novej úrody, aby sa premenil na víno. Samozrejme, žiaden vinár nemá záujem predávať víno pod cenu, pretože potrebuje investovať do obnovy vinohradov a pivníc. Slovenský trh sa za posledných 30 rokov veľmi zmenil, tón maloobchodu udávajú reťazce, ale z druhej strany prestíž vinárstva dvíha, ak je vaše víno v hoteloch, alebo ak prenikne na vládne stoly. Ekonomika a imidž idú dovedna.
Takže vy predávate v sieťach aj v hoteloch?
Od začiatku sme sa usilovali byť na oboch brehoch obchodu s vínom. Račianske víno malo vždy cveng, ale udržať sa v sieťach nie je jednoduché. Musíte inovovať sortiment, triafať sa do chute spotrebiteľa, prinášať mu odrodové vína, ktoré letia, teda nielen povestnú Frankovku modrú v rôznych variáciách. My ju ponúkame ako klasické červené víno, ale aj ružové, nehovoriac o ľadovom víne. Potom sú tu biele klasiky tramíny či rizlingy, no nielen ony, ale povedzme aj Pálava či iné novinky. No a druhým kanálom, ktorý sme cieľavedome pestovali prostredníctvom značky Palugyay, bola HORECA. Palugyay bol príkladom úspešného vinárskeho biznismena na prelome 19. a 20. storočia. Dostal slovenské víno nielen do celého Uhorska, ale do Európy, podávalo sa aj na Titanicu. Je pre nás mimoriadne inšpiratívny.
Hovorí sa, že život po pandémii bude iný. V čom predovšetkým? Zmenil spotrebiteľa širšou ponukou vín – z domova i cudziny, ktoré sa ponúkajú permanentne v akciách?
Žiadne obdobie netrvá večne. Pamätám si, že reakciou na veľkú hospodársku krízu bolo založenie Slovenského vinohradníckeho družstva. Jednou z jeho filiálok bola Rača. A všetko odrazu padlo, lebo prišla kolektivizácia, s ňou zakladanie družstiev, ale už iného typu, vinárske závody sa budovali v réžii štátu. Ďalšia radikálna zmena nastala po roku 1989. Pandémia je však niečo výnimočné, možno zrovnateľné s fyloxérou na konci 19. storočia. Totálne mení prostredie tak pre výrobcov vína, ako aj pre spotrebiteľov. Na Slovensko sa teraz valí záplava zahraničných vín, ktorá dezorientuje ľudí a bude mať devastačné účinky na domácu produkciu. Žiadala by sa aktívnejšia podpora zo strany vlády, ale tá má starosti sama so sebou, aj preto jej unikajú zo zreteľa podstatné veci.
Obávate sa o budúcnosť slovenského vína?
A kto by sa neobával? Hovoríme o ozelenení krajiny, ale že cestou k nemu by mohla byť obnova vinohradov, ochrana najlepších vinohradníckych polôh v Malých Karpatoch, zachovanie vinohradníckeho rázu Bratislavy, Rače a ďalších malokarpatských obcí, som nepočul. Zato ideme budovať zelené strechy. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, je to hlboké nepochopenie toho, čo Slovensko a jeho poľnohospodárstvo, ozdobou ktorého bolo vždy vinohradníctvo a vinárstvo, potrebuje. Počúvame reči, ubezpečenia, ale skutočný plán revitalizácie agroodvetvia vrátane vinohradníctva a vinárstva chýba. Žijeme z podstaty, z práce predchádzajúcej generácie výskumníkov a šľachtiteľov. Skutočná štátna pomoc sektoru vína chýba.
Na Urbana sa má otvoriť MVC – najstaršia slovenská vínna cesta. Nebojíte sa otvoriť brány svojho vinárstva? Ako budete na hostí pripravení? A prídu?
Som presvedčený, že prídu. Víno miluje spoločnosť, kto im rozpovie jeho príbeh lepšie ako jeho tvorca? Malokarpatská vínna cesta bude určitým indikátorom správania spotrebiteľa, ale aj ponuky jednotlivých firiem z hľadiska spektra rôznych druhov vín. Na sv. Urbana otvoríme podnikovú predajňu Salón vín.
Čo vás k tomu vedie?
Rača mala vždy osobitné postavenie v hierarchii slovenského vinárstva. Už to dávno nie je vinohradnícka obec, patrí tisícom nových Bratislavčanov, z vinohradov veľa ukrojili nové rezidenčné štvrte. Najviac v povedomí ľudí rezonujú oberačkové slávnosti, ale boli by sme radi, aby ľudia boli v užšom kontakte s prostredím, kde sa rodí víno. Nákupy sa presťahovali do veľkých obchodných centier, Salón vín chce ponúknuť alternatívu, iný pohľad na svet vína.
Vždy o takomto čase ste sa pýšili úspechmi z rôznych domácich aj medzinárodných súťaží. Prečo je dôležité chodiť s vinárskou kožou na trh?
Celý ľudský život je jednou veľkou súťažou. Ak sa presadíte v domácich či zahraničných súťažiach, podávate dôkaz o tom, že obstojíte v konkurencii. My obsadzujeme tak slovenské, ako aj veľké medzinárodné podujatia od Prahy cez Paríž a Madrid až po Tokio, kde sa koná ojedinelá súťaž Sakura. Víno na nej hodnotia ženy, nový silný spotrebiteľský prúd. Máme medaily aj šampiónov zo všetkých týchto grandióznych svetových súťaží. Za rok 2020 sme získali 86 zlatých medailí, šesť šampiónov. Na Slovensku 33 zlatých. Za rok 2021, ktorý je oklieštený pandémiou, je naša bilancia 12 zlatých a osem strieborných medailí.
Víno je nápoj, v ktorom sa zbieha kultúra i kultúrnosť, ekonomický rozvoj i úpadok, nezabudnuteľne formuje panorámu krajiny. Veľa hovorí o vládnutí, o úcte k práci predkov. O čom vypovedá slovenské víno?
Naozaj o tom, kto v akom období našej krajine vládne, a najmä ako vládne, aké podmienky na rozvoj vinohradníctva a vinárstva utvára. Rača je jednou z najstarších vinohradníckych obcí, lenže z jej vinohradov rovnako ako bratislavských zostalo torzo. Neďaleká Viedeň si úzkostlivo stráži svoje vinohradnícke dedičstvo, to naše sa scvrkáva ako šagrénová koža v slávnej Balzacovej poviedke. Vinohrady vznikali prácou mnohých generácií, ktoré odhalili, kde sa čo oplatí pestovať.
V Rači sa rodí ikonická Frankovka modrá, víno s veľkým príbehom, veď si ju žiadala samotná panovníčka Mária Terézia. Výskum ukázal, že ho pila kvôli pôžitku a jeho ozdravným účinkom. Račianska frankovka je víno plné antioxidantov, obsahuje cenný resveratrol. Je to dar územia, mimoriadneho terroiru. Keď Francúzi vychvaľujú ten či onen vinohrad z Burgundska alebo Bordeaux, uznanlivo pokyvujeme hlavou. Pritom doma máme poklady, ktoré sú svojou hodnotou porovnateľné. Hrdosť na krajinu je súčasťou sebaúcty. Bolo by zlé, keby sme na to prišli, až keď stratíme to, čo onú hrdosť vytvára.
V živote ste prežili lepšie aj horšie časy. Neľutujete, že ste svoj život spojili s vínom? Veríte na lepšie časy račianskeho, malokarpatského a slovenského vína?
Život je nepretržitou reťazou najrozmanitejších skúšok. Ďalej idú tí, ktorí odolajú náporu nepohody, ktorí majú pozitívny program. Nepoznám nič lepšie, ako byť jedným z tých, ktorí všednou prácou posúvajú ďalej nekonečný príbeh vína. Má aj svoju slovenskú kapitolu a v jej rámci malokarpatskú, račiansku. Víno nás usádza do priestoru, pripomína nám svoju dočasnosť, ale aj nekonečnosť, pretože rok čo rok sa spolu s prírodou obnovuje. Čakáme na jeho podobu, na odpoveď, ako sme zvládli svoju úlohu. Preto verím, že Malokarpatská vínna cesta pritiahne ľudí na pohár čerstvého vína aj do Villa Vino Rača. Kto iný ako ono nám pripomenie chuť života.
Diskusia k článku