Je to len 46 r. dozadu,keď sme sa vracali 20.-ého augusta v podvečer z krásnej dovolenky v Maďarsku.Boli sme aj v Miškolci a navštívili ich známe a pohostinné vinice a pivničky,ktoré sa tiahli jedna vedľa druhej a domáci sa pretekali v pozývaní ku koštovke ich skvelého moku.Váhali sme,ku ktorému vinárovi zabočiť,napokon zvíťazil ten,ktorý vyhrával čardáš na husliah a úslužne nás pozýval ku vchodu.Neľutovali sme,víno skvelé,pozval nás do pivnice k degustácii bieleho,červeného.....aby sme si vybrali ku konzumácii,lebo sme mali čas pred odchodom vlaku domov,bol to posledný deň dovolenky.Lenže taká degustácia je nebezpečná,lebo 1/2 deci takého bieleho,potom červené,najprv také,potom onaké .....chutilo,boli sme hladné a smädné a v pivnici v tej horúčave bolo príjemne chladno.Napokon sme sa kolektívne šesť hlasne zhodli na výbere červeného,domáci nalial do krčahu a premiestnili sme sa od veľkých sudov do inej miestnosti,kde nás štedro pohostil škvarkovníkmi,lokšami,chlebom s husacou masťou,cibuľou..... a pri vínku,debatách a družnom speve rôznych medzinárodných piesní, čas skoro ubiehal.Debata sa zvrhla aj na politiku a domáci veľmi chválili Dubčeka,že nám ho závidia.Lenže nastal čas odchodu,lúčenia,ak sme nechceli zmeškať odchod domov.Takže z príjemného chladu sme vyšli na horúce slnko a pobrali sa cestou späť.Lenže mne oťaželi nohy a so smiechom som si sadla na kraj chodníka,že veru,mne sa nechce domov.Najprv to brali ako žart,až ma vlastná sestra prekukla,vraj veď ona sa nám opila! Jasné,že som so smiechom oponovala,mne je len veselo a neviem vstať......nebola som zvyknutá piť.Pohár studenej vody a podpora z oboch strán ma postavili na nohy a už som kráčala sama.Ale prechod z príjemného chladu na slnko som si zapamätala.Nastúpili sme do vlaku a na stanici nás prekvapili vlaky plné bratských vojakov a ich okupáciu sme pochopili až na druhý deň.A to len potom prišlo riadne vytriezvenie z bratskej lásky. A tak mi dnes spieva Robo Grigorov: Ach ,Bože,odpusť,odpusť básnikom......a Karel Kryl :Bratříčku,zavírej vrátka.....,Veličenstvo kat......a najmä krásna pieseň Děkuji.......,lebo táto sa hodí na každý deň a pre každého.Škoda,že neviem pridať,akosi stagnujem pri práci s laptopom,ale až prídu dlhé zimné večery sľubujem,že sa posnažím rozšíriť vedomosti.Mnohých vyhnal starý režim z domova ako Kryla a mnohí mladí ani nevedia,ako nás,celú republiku dátum 21.8.1968 spojil.Lebo takú súdržnosť medzi celým národom sme nepoznali.Hoci sa ešte raz zopakovala r.1989,keď sme hromadne štrngali kľúčami a to sú zážitky na celý život.Ale to už je o inom.....No a hoci som sa ešte párkrát dostala do pivníc s veľkými sudmi vína,už som si dala pozor pri degustácii a výber nechala na tých,čo viac znesú. Tak želám všetkým pekný deň :-)
@zareaguj
ale vsetky tie piesne poznam a uz vyse stvrtstorocie milujem :-)
tak nejak podvedome clovek citi, o com to je, aj ked slovami to nie vzdy dokaze vyjadrit :-)
Inak Poctu Majakovskemu od Grigorova som pocula prvy raz, ked este nebola vydana
bol na besede u nas na intraku v KE, ani som netusila, kto to je, nahnali nas tam povinne,hundrala som ako stare pivo :-)
debatu riesit nebudem, ale ked zaspieval tuto piesen, nastalo hrobove ticho
riaditel potom bleskovo besedu ukoncil, nas vyhnali do izieb
no a po kratkom case sa to spustilo :-)
Mamicka mu neverila ...ale ked prislo rano a pocula rozhlas - ihned zareagovala .Tak svojsky , zensky , ako gazdina :-) Dostali sme kazdy nakupnu tasku , peniaze a listok s nakupnym zoznamom . Vsade v obchodoch uz zacinaly stat rady ale my sme si vsade slusne odstali a nanosili sme domov zakladne veci :muku, cukor , olej , mydlo , zubne pasty , toaletny papier a zapalky :-) Mamicka dokonca nakupila v metrovom textile postelne plachty ,anginet /starsi vedia co to je/ na periny a damaskove a lanove platno na postelne oblecenie - sestre a mne do vybavy :-) Vraj preto , ze sa sama vydavala pocas vojny a mama jej nemohla kupit nic do vybavy - tak aby sme aspon my so sestrou neostali v hanbe ...:-)Z jej pohladu sme tak uz boli pripraveni na nevyhnutne ...ostavalo sa nam iba modlit , aby neprepukla vojna .
21. augusta som si privstala. Pustila som rádio, aby som počula hlásenie o presnom čase (na siedmu som musela byť v robote) a pustila som do práce. Vyzliecť posteľné prádlo, lôžkoviny vyložiť na balkón vetrať, prádlo namočiť do vane (automatickú práčku na Slovensku asi ešte nikto nevidel), ranná hygiena, namaľovať na ksicht akú takú tvár, natiahnuť plachty a čisté posteľné prádlo a v podvedomí som stále počúvala rádio a nemohla so dočkať hlásenia presného času. Vyhrávala akási pohrebná hudba, do toho moderátor čosi trepal o vojskách a tankoch.... Bola som rozzúrená, nechápala som aký chmuľo pustil do vysielania divadelnú hru z vojny, namiesto bežného programu. Spoľahla som sa na budík, vyštartovala na autobus a až na zastávke som si všimla, že je niečo inak, ľudia sa len pozdravili a mlčali Inokedy sa hneď ráno rozbiehala debata, teraz každý zachmúrený. Až keď nás odviezol k električke na Račiansku, zistila som, že pozdĺž ulice stoja nákladiaky plné ruských vojakov, miestami tanky a v električke sa už hovorilo o tom, že nás napadli Rusi. Hlava mi to nebrala, ale keď sme vystúpili pri Dimitrovke (na jej pôde sídlil náš výskumný ústav), bolo jasné, že ide do tuhého. Bola to strategická fabrika, takže k vrátnici sme išli špalierov nákladiakov sprava, zľava a keďže nás z električky vystúpil veľa naraz, vojaci povstávali, namierili na nás samopaly a otáčali ich za nami aj keď sme už prechádzali vrátnicou. Z roboty nás okolo deviatej poslali domov. Pred obchodmi rady na pár hodín, to som rovno vzdala, išla som rovno domov prať. Keď som vešala, chlapi vlečúci nákup z obchodu, na mňa pokrikovali: "Mladá pani, na čo periete? Veď je vojna!" Nuž, chlapská logika.
A viete aký je človek sebecký? Nie tanky, najviac ma trápilo, či sa ženích na tú svadbu dostane. A veru meškal tri dni, už som si myslela, že zostanem slobodná, nakoniec ich predsa len pustili cez hranice a svadba bola načas v plnej paráde.
S tou "ochutnavkou" vina mam podobnu skusenost ako ty , @frezia :-) Zo zamestnania sme raz sli do Madarska "na nakupy" a bolo to spojene aj s navstevou mestecka Tokaj . Tam je tych vinnych pivniciek tiez ako maku . Tak sme ochutnavali , putovali z jednej pivnicky do druhej , miesali rozne druhy od samorodneho po 5/putnove ...az sme sa naozaj pripili :-) Najprv sme v autobuse po Trebisov spievali , po Michalovce to uz pomaly tichlo ....Potom uz zasiahla priroda - co malo ist von , tak skoncilo niekde medzi Michalovcami a Humennym...Domov sme prisli sice s bolenim hlavy a roztrasenym zaludkom - ale uz triezvi :-)
ako tak sedeli zavreti v tankoch niekolko dni a otacali vezami pred Funusom mali cinske muky pivo tieklo potok a klobasy sa piekli, sorry nie som rusovil .
prispevok.
"vdaka" za tu navstevu spriatelenych krajin v Ceskoslovensku som sa tiez ocitla tam, kde som ani byt nikdy nechcela.
otec poodhrnul záclony na oknách na III. poschodí a vyhodil celý kartón cigariet tým vojačikom. mňa to rozčúlilo a on mi vysvetlil, že tí chlapci za nič nemôžu, oni museli počúvnuť rozkaz,však sú to ešte len deti a doma majú takisto matku, sestru, manželku, svoje dievča, lenže - lenže sa už k nim nikdy nevrátia, lebo videli lepší svet, odvelia ich niekde na Sibír...
zažila som akademickú pôdu na fakulte, na univerzite, streľbu, nevinné obete, dokonca stanné právo a veľa iného...a čo ešte len potom nasledovalo.
musím však konštatovať, že som nikdy odvtedy nezažila takú súdržnosť, spolupatričnosť, disciplinovanosť, inteligenciu na vysokej úrovni a rozumné jednanie celého národa, akou čelil okupácii spoločne, čo nám závidel celý svet bez rozdielu.
či a ako bolo vyhlasované a vykonávané stanné právo v celej vtedajšej ČSSR, ti presne povedať neviem, ale bolo aj inde a najhorúcejšie to bolo práve v Bratislave.
ešte pre zaujímavosť I. tajomník KS Sovietskeho zväzu a prezident sojuzu, Leonid Iľjič Brežnev týždeň pre inváziou vojsk krajín RVHP vyhlásil: "Eto vaše delo" - To je Vaša vec, čo bolo zverejnené v bratislavskom Večerníku.
nevinnými obeťami na životoch boli predovšetkým študenti a žurnalisti.
www.rozhlas.cz/historie/1968/_zprava/zpravy-rakouskeho...
toto je z Čiech:
m.rozhlas.cz/historie/1968/_zprava/okupace-den-za-dn...
mne to rozprávala osobne pani Bieliková a písalo sa to aj v novinách.
laco bielik zahynul v roku 1984 v Budapešti počas automobilových pretekov pri výkone svojho povolania cs.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Bielik...
len ma prekvapuje, ako málo informácií je z tohoto obdobia a o Bratislave vôbec .
spomenula som si, stanné právo platilo v Bratislave od 22. augusta do 31. augusta 1968 vrátane, od 22,OO hodiny večer do 06,00 hodiny ráno.
aj ja tebe prajem krásny víkend.
pridám ešte jednu spomienku z 21. augusta 1968. Moja drahá dobrá stará mama bola vtedy hospitalizovaná pre ťažkú chorobu v Bratislave, otec ma 22. augusta ráno poslal pre ňu, podpísala som v nemocnici reverz a prepustili ju.Cesta autobusom MHD k nám k Zimnému štadionu bola v pohode a pohodlná. Stará mama sa u nás doma pekne porozprávala s otcom, mali sa veľmi radi, ale okolo obeda sa rozhodla, že pôjde pozrieť do práce moju mamu. my dvaja sme jej o vážnosti situácie nič neprezradili. Otec sa díval za nami z okna a neskôr i vravel, že som si ju viedla ako najdrahší poklad na svete, že takú lásku medzi vnučkou a starou mamou v živote nevidel.
Išli sme po Vajnorskej ulici peši na staré Centrálne trhovisko do práce za mamou, stará mama sa zastavila pred každým výkladom obchodu po ceste a čulo komentovala fotografie a politické dianie, o okupácii nevedela. Na trhu politizovali muži, počúvali tranzistorové rádiá vo veľkých hlúčkoch, tých si nevšímala, chcela vidieť svoju milovanú dcéru a prehodiť s ňou pár slov i podarilo sa. Porozprávala sa aj s kofami, ktoré veselo predávali, akoby sa nechumelilo a ženy vo veľkom nakupovali, čo bolo na Centrálnom vždy, takže si zase nič nevšimla a bolo tam živo.
Po obede som ju vzala na autobus na Avione, situácia boka už vážna, ľudia sa v panike húfne hrnuli domov, šofér autobusu mi dovolil s touto útlou starou ženou nastúpiť už pred nástupišťom za štátnou nemocnicou na Radlinského ulici, aby ju dav neušľapal. Celou cestou som jej šikovne zakrývala výhľad na okolie mesta, ktoré bolo zaplnené tankami a vojakmi, odvádzala som jej pozornosť živým rozhovorom, však mala oči plné lásky len pre mňa a radosti, že ide domov.
Prišli sme k nej domov bez akejkoľvek ujmy, nikdy nezabudnem, ako povedala gagotajúcim husiam na dvore, že vítajú svoju gazdinú doma.
V podvečer o 16,30 hodine som vrúcne pobozkala moju drahú starú mamu na líce a nasledujúcim autobusom som spokojne odcestovala do Bratislavy, kde som bola o 17,30 hodine, domov som išla od Avionu na Tehelné pole peši, šťastná, že všetko prebehlo hladko, mama už bola doma z práce a po prvýkrát sme si spolu s otcom a mamou troška vydýchli po ťažkom dni.
Smutná som však ešte aj dnes, lebo to bolo naposledy, čo som videla moju milovanú starú mamu ešte živú, na Silvestra zomrela. :-(
aj takýto bol august 1968 v Bratislave.