Prológ.
Bol rok 1980. Na prvom peróne bratislavskej hlavnej stanice zavadzala cestujúcim skupina mladých. Nad nimi viala bielo-modro-červená zástava s veľkou červenou päťcípou hviezdou v strede. Ako taký maják signalizovala: Pozor, toto je na chvíľu výsostné územie slnečnej Juhoslávie!
Chlapci a dievčatá z tejto krajiny sa držali okolo krku a spievali si. V ich kruhu stál menší mladík v okuliaroch. Všetci mu o dušu ziapali partizánsku pieseň :„Sivi sokole, prijateliu stari, daj mi krila sokole, da preletim planine.“ Túto pesničku sa učili deti už v juhoslovanských škôlkach. Oslavovala odboj Josipa B. Tita počas druhej svetovej vojny. Okolo mladých, nôtiacich oduševnene ako keby sami odchádzali strieľať Nemcov, pobehoval osožák (železničný verejnobezpečník, teraz železničný policajt) a zúfalo a neúspešne sa snažil skupinu umlčať a rozísť.
I.
Bolo to v časoch, kedy síce vodcu Juhoslávie Tita už u nás netitulovali „Krvavý pes“ ako za Gottwalda, ale priateľstvo našich oboch socialistických krajín bolo na úrovni zmrazených susedských vzťahov dvoch pohnevaných klebetníc.
Mladí boli zo Slovinska, už vtedy juhoslovanského Švajčiarska. Kompletne mali v paži celú socialistickú sústavu. I pobehujúceho železničného policajta, ktorého išiel šľak trafiť, že sa pred ním mládežníci netrasú a stále tomu v strede ich zovretého kruhu spievajú: „Široká je suteska, široki kaňon, na kaňonu Tito stojí, vojskám ručuje.“
Ten mladý muž v okuliaroch v strede ich roztatáreného kolieska som bol ja. Pieseň mi na rozlúčku od srdca spievali moji priatelia, ktorí odchádzali domov z brigády v Bratislave na Mladej Garde. Neviem, z nejakého dôvodu som sa do tohto partizánskeho popevku zamiloval. Tak ako oni do našej odrhovačky, kde sa neďaleko od Trenčína kúpala Katarína. Vycibrený vkus intelektuálov v konfrontácií s inou kultúrou si neraz oškrie kolená a ani o tom nevie.
Mal som s nimi vtedy, potom i dnes veľa aj kulinárskych zážitkov. Napríklad juhu od kokota, čiže kohútiu polievku a podobne. Idem vám o tom porozprávať.
II.
Mladých zo Slovinska som objavil raz v hlbokej letnej noci na internáte Mladá Garda. Robil som tam v rámci vtedajšej povinnej letnej aktivity v študentskom rádiu. Prišiel za mnou priateľ. Zemo, reku poď, to si ešte nevidel. Zaviedol ma do jedného z krídiel veľkého internátu. Už z diaľky sme počuli hluk, ktorý jednoznačne dokazoval, že niekde je napriek tomu, že boli tri hodiny v noci, riadne veselo. Prišli sme pred jednu z izieb. Za jej dverami to naozaj žilo.
Zaklopali a otvorili sme dvere. Skoro som z nôh spadol a už vtedy som niečo svoje zažil. V študentskej izbe o rozmeroch vari trikrát tri metre bol v strede stôl. Na ňom zhruba stovka plných a prázdnych pivových fliaš. Okolo stola v rôznych polohách a stave na posteliach, či len tak na zemi poukladaných, ako som neskôr zrátal, 23 Slovincov. Na toto číslo nezabudnem do smrti, lebo mi pripomínalo pokusy vpratať podobný počet ľudí do Trabanta.
Tak som sa so Slovincami zoznámil. Bývali v Maribore, Ljublane, prímorskom Portoroži a Izole. Posedel som s nimi až do ranného vysielania. V ňom som si na začiatku vysielania o šiestej neodpustil privítanie poslucháčov, ktoré riešili potom až na SÚV SZM. Teda u hlaváčov najhlavatovatejších vtedajšej mládežníckej organizácie. Mnohí z nich sú v terajšej politike alebo biznise. Súdruhovia z Pražskej, ktorí ste teraz v rôznych stranách a biznisoch, že mi potvrdíte, že vetu, ktorá v hlbokom normalizačnom stave zaznela v študentskom rozhlase na Pražskej ulici ste vtedy neprehltli a chceli ju riešiť čo najprísnejšie? Nepotvrdíte, lebo ste hrdinskí sraľovia ramenatí stále...
O šiestej ráno sa teda zo študentského cenzurovaného rádijka na Mladej Garde ozvalo to, čo ma cez noc naučili: „Bratia Slovinci, dižite se, gremo na fizkuturu!“ A dodal som po slovensky: “Pivo chutí po rozcvičke najlepšie!“ Členov štábu brigád, čiže tých hlavných donášačov na SÚV SZM, pri raňajkách vo veľkej jedálni, kde bolo počuť vysielanie cez štyri obrovské riadne vypeckované reproduktory, museli skoro kriesiť. Mládenec Zemo sa s nikým veľmi nepáral...
III.
Moje milované sestry a bratia zo Slovinska chodili potom na Slovensko veľmi často. A dodnes chodia, stále sa im to oplatí. Za socializmu chodili za lacným pivom, jedlom a lyžovačkou. Teraz nakupujú pre svoje deti, dokonca aj pre vnukov. Mám s nimi aj niekoľko kulinárskych perličiek.
Už pol roka po rozlúčke na stanici sa dovalilo tucet mladých zo Slovinska na lyžovačku. Boli sme na Chopku. Jediný ja a Srečko z Mariboru, môj najlepší kamarát doteraz, sme nelyžovali. Tak sme spoznávali krásy Slovenska chodiac i vezúc sa.
Raz sme zostali visieť na sedačkovej lanovke na Chopok. Vari pol hodiny v mraze nás nechali hompálať sa v búrlivom vetre ako takých kamikadze Eskimákov. Keď sme sa pohli, prvé kroky, ktoré pripomínali chôdzu tučniakov, lebo nám v kolenách zamrzlo mazivo, viedli k baru do reštaurácie, či kaviarne na vrchole. Hneď sme do seba šupli deci rumu, ale teplo neprichádzalo. Ani po druhom deci. Srečko vtedy povedal, že to chce horúcu juhu a že on ju objedná. Ja som utekal na WC.
Keď som sa vrátil, zbadal som nápadne červenú čašníčku a zarazené večne usmiate slniečko Srečka. Po chvíli sa priznal, že najprv objednával kokošiu juhu. Keď mu čašníčka nerozumela, a jedálny lístok bol len po slovensky, čomu zase nerozumel on, tak sa jej snažil pantomimicky vysvetliť, o čo ide. Buď bola slečna presne prihorená alebo Srečko zlý mím. Nakoniec to nevydržal a vybuchol, že to nemusí byť kokošia juha, môže byť aj juha od kokota.
Dámy, neprežehnávajú sa, prosím! Kokot je po srbsky i chorvátsky kohút. Kokošia juha je slepačia polievka. Bolo to v časoch socializmu, keď sme nechodili do Chorvátska ako na bežiacom páse a nerozumeli našim rečiam a názvom jedál ako teraz.
Po návrate z lyžovačky sa Srečko, Božo, Žarko, Vesna, Jasna a spol. zastavili u nás v Bratislave. Mama ich pozvala na obed. Ani si neviete predstaviť, aký rozruch vzbudil domáci zajac na smotane so žemľovou knedľou a skutočnou polievkou z kohúta s domácou mrveničkou. Moji priatelia takto pripraveného zajaca vôbec nepoznali. Mali grče za ušami, spievali chválospevy a matku vybozkávali za obed ako keby bola ich vlastná.
Korunu všetkému ale nasadil kamarát Boris. Je to Slovák, ktorý spolu so mnou sprevádzali priateľov z Juhoslávie na lyžovačke. Zamňaukal, moji drahí hostia sa zasekli, začali si bližšie všímať pre nich neznáme kostičky. Boris bol proste ako ja. Do narastajúceho zdesenia zahlásil, že teraz sa bude servírovať vyprážaný chvost, je to vraj naša národná špecialita. Ja som ho vtedy skoro zabil. Držali ma tri páry rúk, aby som ho nezaškrtil. Stihol som ho aspoň nakopnúť do holene. Ja mu dám našu národnú špecialitu Micin chvost!
Pokračovanie dole - kuknú prosím nižšie.
Diskusia k článku