Prečo nekŕmiť kone cukrom + Prečo požičiavať Nemcom bicykle

martina0812 - fotkamartina0812, 5. decembra 2013
Tieto príbehy mám od mojej nebohej babky, ktorú som veľmi ľúbila. Tých príbehov mala v zásobe požehnane a ja som jej pri každom visela na perách. S jedlom ako tak síce súvisí len ten prvý, ale snáď vás pobavia oba.

Príbeh č. 1 - Prečo nekŕmiť kone cukrom

Keď sa dedko s babkou vzali, postavili dom a zaopatrili si dvor a gazdovstvo. Dedko pochádzal z gazdovskej rodiny, preto mal blízky vzťah k rôznym zverom, od sliepok, cez kozy až po kravy a kone. A extra blízky vzťah mal k jednému konkrétnemu koníkovi - bol to veľmi mladý kôň, takmer žriebä a od útleho veku všade chodil za dedkom.

No a dedko ho naučil chodiť za ním na verandu. Koník vošiel na verandu, kopýtkami klopkal do dlážky a tak si pýtal od dedka cukor. Dedka to bohvie prečo bavilo a tak ho tým kockovým cukrom kŕmil. Babka tvrdila, že za celý život nenapchala do koláčov toľko cukru, čo dedko za rok napchal do toho koňa. :-D Zakaždým na verandu dovliekol blata a bordelu a babka sa na to veľmi hnevala, ale dedko a koník boli jedna ruka ( a jedno kopyto ), tak to napokon vzdala.

Ako áno, ako nie, jedného dňa dedko odišiel kamsi do mesta a babka zostala doma sama. Vzala motyku a šla do záhrady voľačo okopávať. Okrem záhrady mali aj veľa poľa, ale záhrada bola hneď pri dome, nuž nezamykala, ani dvere nezatvárala. A vtedy sa to stalo.

Milý žrebček si zmyslel, že je čas na ďalšiu cukrovú dávku a vybral sa ako na istotu na verandu. Dvere boli otvorené dokorán, nuž vošiel. Hľadal na verande svojho cukrodarcu, ale ten bol preč. Koník si všimol pootvorené dvere do kuchyne, strčil dnu hlavu a zavetril. Zaiste zavoňal cukor, lebo bez váhania vošiel dnu, ako do svojho. Na stole stál hrnčisko so sladkým mliekom ( fakt netuším, čo s ním babka plánovala robiť a spýtať som sa jej to už nestihla ) a žrebček si to namieril rovno k nemu. Strčil hlavu do hrnca a už si pochutnával. A práve v tom okamihu vošla do kuchyne babka.

Kôň na verande je jedna vec, ale kôň v kuchyni, navyše s hlavou strčenou v hrnci na stole, to je už vec celkom iná. Milá babka neváhala, skríkla, zahnala sa a plesk! koňa po zadku!
- Nech teba tri aleluje ochraňujú, potvora!!!

Kôň sa zľakol, cúvol a zistil nemilú vec - hlava, ktorá vošla do hrnca celkom pohodovo, už z hrnca nechcela vyjsť. Spanikáril, začal sa vzpínať, curigať po kuchyni sem a tam a celý vydesený sa pokúšal zbaviť sa tej veci, ktorá mu zacláňala vo výhľade. A veľký kôň v malej kuchyni... to prevalil, tamto zlomil, hento porozbíjal... babka nelenila, neohrozene schmatla, čo mala prvé po ruke a poď ho hádzať do koníka:
- Pakuješ sa?!!!

Samozrejme, koník nechápal, čo od neho babka chce a tak sa len nešťastne motal po kuchyni a panikáril čoraz viac. A vtedy sa domov vrátil dedko. Okamžite sa rozosmial, až sa za brucho chytal... a babka, ktorej sa konečne podarilo vyhnať koňa z kuchyne, sa pustila aj do neho!
- Ty starý somár, opováž mi ešte vodiť kone na verandu!!! Ja ti ten cukor do studne nahádžem, počuješ?!
A hádzala po dedkovi všetko, čo koník porozbíjal. Napokon dedko veľmi múdro vzal nohy na plecia, kým sa babka neukľudní - ale určite ho na pár miestach pekne zasiahla, pretože to bolo naposledy, čo koníkovi dával cukor.

Príbeh č. 2 - Prečo požičiavať Nemcom bicykle

Bolo to tuším niekedy cez vojnu. V každom dome v dedine museli ubytovať zopár Nemcov, ale babka si ich chválila - vraj boli poväčšine slušní, kam ich domáci uložili, tam spali, zlotu nevystrájali, vraj nekradli a neznásilňovali, aspoň u nás. To Rusi, to bol presný opak, ale to je iný príbeh.

Nuž, domáce obyvateľstvo s Nemcami celkom dobre vychádzalo, hoci sa ich trochu bálo, pretože Nemci mali zbrane a krajinou kolovali historky o ich brutalite a že kto im nevyhovie, toho zastrelia...hoci sa tí "naši" takto nesprávali, predsa len boli ľudia opatrní.

Jedného večera jeden z Nemcov prišiel za babkou a čosi sa jej vypytoval. Babka vedela po nemecky akurát frištuk a firhanek a tak ho odkázala na dedka, ktorý sa celkom dobre dohovoril.
Tak Nemec išiel za dedkom a už mu vysvetľuje, že by on chcel vedieť, kde tu nájde nejaké povoľné/predajné devy.

Keď dedko pochopil, odmietavo pokrútil hlavou a rukami nohami vysvetlil Nemčúriskovi, že veru na dedine nie, lebo tu sú všetky dievky slušné a dbajú na svoju povesť. Že musí ísť 9 km do Nitry, tam nájde nevestinec.

Nemčúrisko sa ošíval, uvažoval a napokon sa mu rozjasnili oči, keď zbadal dedkov bicykel. A hneď na dedka, či mu ho nepožičia.

Nechcelo sa veľmi dedkovi vzácny bicykel požičiavať - veď v dedine boli vtedy vraj len tri, ale Nemec bol Nemec, na pleci samopal, nuž tak teda prikývol, že dobre, nech si bicykel požičia.
Nemec teda vysadol naň a odfičal preč.

Babka vyšla za dedkom, čo Nemčúr chcel, a keď jej povedal, súhlasila, že radšej požičať, ako vyfasovať guľku. Ale nezabudla zakuvikať: však ty už ten tvoj bicykel neuvidíš!!!

Prešla noc. Ráno vyšli dedko s babkou na cestu a pozerajú - od Nitry sa prach víri ( kdeže vtedy u nás asfalt! ), čo sa Nemčúr ženie späť. Zosadol z bicykla, oprel ho o stenu, kde aj bol, celý vysmiaty zakýval dedkovi a vošiel do chalupy. Podľa jeho výzoru dedko s babkou usúdili, že dobre obišiel a keďže aj bicykel bol bezpečne doma, spokojne šli po svojom.

O nejaký čas Nemci odišli, nahradili ich iní a po nich ďalší. A zrazu prišiel príkaz, že kto má viac ako jedného koňa, musí ostatné odovzdať pre vojsko. Zápis a odovzdávanie sa malo robiť v Hlohovci.

Dedko s babkou tri kone mali, nuž museli dať dva. A Nemci si rovno vybrali tie najlepšie, najmladšie - medzi nimi aj hrdinu z predchádzajúceho príbehu. S hlavou v smútku dedko viedol kone do Hlohovca. Tam dlhý rad ľudí i koní, na dvore stôl, na stole papiere a za stolom starý známy záletný Nemčúr.

Pozrel na dedka, ihneď ho spoznal a mávaním ho zavolal dopredu, pred tú šóru. Dedko šiel, Nemčúr vstal od stola, pokukal kone a prísnym hlasom vyhlásil:
- Na takýchto mrcinách nemecký soldat jazdiť nebude! Berte si ich domov!!! Schnell!
Celkom dopletený dedko teda otočil kone, ale spýtavo ešte kukal po Nemcovi, či ho predsa len nevráti, ale ten mu len mával, aby šiel preč. A keď ho nikto nevidel, usmial sa na dedka a žmurkol. Dedko pochopil, zobral kone domov a prekvapenej babke povedal:
- Žena moja, predsa len bolo dobre, že som tomu Nemcovi ten bicykel požičal!!!
@zareaguj


Diskusia k článku

marianne
ten o Nemcuriskovi sa mi pacil viac:-))) ale obidva su skveleeee!!
martina0812
Babkine príbehy boli skvelé všetky! Niektoré súviseli s jedlom, možno časom zasa niečo pridám. Nemčúrisko patril k mojim obľúbeným, to je pravda, ale milovala som, ako vedela babka rozprávať o koníkovi v kuchyni, ona to vedela tak skvelo podať, človek sa šúľal od smiechu!
rea1
nuž, nie žeby som chcela byť sprostá, nebodaj vulgárna, to by ma ani vo sne nenapadlo, ale napadlo ma takéto: aha, čo to spraví s chlapom, keď sa zbavi zbytočných hormónov. :-)
krásne príbehy, obidva, bavila som sa prenáramne. :-)))
smejkad
:-))))
@rea , tak tak :-))))
ale pribehy su to krasne, podobne pocuvam z viacerych stran, a este davam do pozornosti utlu knizocku Vrchari-betari, na pobavenie pocas dlhych zimnych vecerov :-)
elixir
Martina, ked citam Tvoje pribehy, vzdy sa skerim od ucha k uchu :)
janealli
Príjemné čítanie, čitateľovi vylúdi úsmev na tvári, máš talent, nech sa ti aj naďalej dobre darí.
marianne
Inak presne toto si mi potvrdila,co som pocuvala o Nemcuriskach od mojej mamy aj babky tiez.Zazili to. Z maminej strany boli styri dievcata a chlapec.A ked spominali na vojnove casy,tak rozpravali,ze ked Nemcuriska prisli,vedeli sa chovat.Pozdravili,odzdravili,slusne si vypytali jedlo a dievcata boli v bezbeci.A ked starka povedala,ze nema,ma vela deti,ledvo svoje nakrmi,odisli. Ale ked prisli Rusi,zachran sa,kto mozes.Dievcata poschovavane po pivniciach,spajze vyrabovane,sa klepali este tyzden...
radost
@martina0812
výborne sa čítaš..pohoda..
nuž-všetko je to o charaktere človeka..
môj dedko-šuster /opravár obuvi / spravoval partizánom-rusom- čižmy-hoci bývali naši na samote-neublížili..nepokradli nič...
nemci-ked už utekali-pred skončením vojny-zastavili voz ťahaný kravami s proviantom-a 2 chlapov obvinili-že vezú partizánom-oni viezli svojim,ktorí sa ukrývali na salaši-zobrali ich a hodili na stráni granát..to sú skúsenosti mojich predkov..a vo vedľašej dedine 20 chlapov nemci postrielali pre podozrenie so spolupráce s partizánmi..
ale v podstate s tebou @marianne súhlasím...
marianne
@radost tu ani tak nejde o to,ze ci Ti alebo Tamti,ale ze aj medzi oboma sa najdu vselijaki....:-))) medzi mnou a rodicmi je skoro dvojgeneracny rozdiel a o vojme mi usi pilili od decka.Hlavne ked som jest nechcela a preberala som.:-)To spustili,ake ja mam vobec stastie,ze mozem to alebo ono....to boli historky take,ze az no....
martina0812
Baby, ono sa to zrejme líšilo od vojaka k vojakovi, ale možno to bolo viacero faktorov - či v tej oblasti boli partizáni, alebo nie, či dotyčného slováka potrebovali, alebo nie ( napríklad, keby zastrelili šustera, chodili by bosí ) :-D, a mnoho iného. Moja babka hovorila, že to bolo najmä o tom, že Nemeckí vojaci boli civilizovaní, cvičení, prísne dodržiavali vojenské stanovy ( ktoré rabovanie a znásilňovanie že vraj zakazovali ), kým ruská armáda okrem dôstojníkov pozostávala hlavne zo sedliakov, ktorých zobrali kdesi v stepi, v živote nevideli pušku, len motyku a vidly, alebo splašili niekde na Sibíri, proste, boli to ľudia, ktorí žili v nedostatku, bez vzdelania, babka tvrdila, že mnohí ani nevedeli, pre čo vlastne bojujú, či proti komu. Rusi vraj nabehli, pobrali do vreca, čo sa dalo a keď odchádzali, v jednom z tých vriec začal zvoniť ukradnutý budík. Rus hodil vrece na zem a dal sa na útek s hlasným: ký čjort tam?!
radost
jasné , dievčence..život je pestrý..ja som moju poznámku dala zo svojho spomienkova nie ako oponenciu..celý náš život je o =človeku=o šťastí-koho nám ponúkne do cesty..
želám vám pohodový deň...:-)
gabriele
toto je pre mna ziva voda...Tvoje pribehy mi dobijaju baterky :)...perfektne to vies podat... tesim sa na pokracovanie :)
jakamaka
Tá Tvoja babka bola asi generačne ako moja babka.. oni tiež spomínali, že ked mali ísť Nemci, ktosi im poradil, že aby sa u nich neubytovali, / lebo bývali na kraji dediny /aby si do domu nanosili neporiadok.. a tak si tam babka dali dnu husi, kačky.... a že Nemci ked prišli, tak pokrutili hlavou a išli ďalej... Tiež som sa napočuvala o vojne v detstve celkom dosť...len nemám ten dar to tak kvetnato opísať :):):):)
jerica
Pohladila si mi moju dušičku spomienkou na tvoju babku a dedka s ich zážitkami.
Tiež som si pritom spomenula na moju babku z Modry, na prázdninách u nej tiež tých príbehov sme si vypočuli , aj zažili. Jeden krátky zážitok , ako babku bolelo koleno, každý večer mastila a fačovala koleno, a tu , ako sme si políhali do postele, zrazu babka v noci sa prebudí a vykríkne, jaj , veď som si pomastila a obviazala koleno čo ma nebolí, smiali sme a smiala sa aj ona. Bolo by toho viac, len ja sa neviem tak rozpísať ako ty, tiež boli Nemci a Rusi v Modre, čo nám babka spomínala, len je to na lovenie v pamäti, aby som to dala do zážitkov.
aroooo
dobré príbehy, páčil sa mi hlavne s tým koníkom, ktorý mi pripomenul môj dávny zážitok. Mali sme psa - coliu - zlatú, volal sa Aro. Bola jar a mama musela ísť na operáciu. Bol najvyšší čas zasiať zeleninu, aby bolo na celý rok, tak sme sa so sestrou na to dali. Ara sme nechali na dvore a až nás uši boleli od jeho štekania, čo sa mu nepáčilo, že sme ho nezobrali so sebou. My sme pekne-krásne zasiali mrkvu,petržlen podľa dosky, aby to bolo rovné, cibuľu sadzačku, trvalo nám to dosť dlho a nakoniec aby sa Aro načisto neurazil, sme ho pustili po chodníčku pozrieť, čo sme to bez neho robili. No to sme nemali, ten od radosti, že je s nami sa dal do takého behania a vyskakovania rovno na zasadených hriadkach, a keď sme ho chceli chytiť, myslel si, že sa chceme hrať tak ešte rýchlejšie, robil rôzne zákruty a brzdil rovno v hriadkach zeleniny. Keď sme ho horko-ťažko chytili a vyviedli na dvor, znovu sme popichali do zeme cibuľku, ktorú brzdením vyhádzal zo zeme a na rovnosť riadkov a hlavne u mrkvy a petržlenu sa radšej nepýtajte, bolo to úžasné okopávať.
andrea2005
super napísané, som sa zasmiala ... toho koňa v kuchyni si viem živo predstaviť. Podobné príbehy z vojny rozprávali aj naší starkí, Nemcov chválili a Rusov nechceli ani spomínať, starká sa hneď prežehnala ... Keď sme ako deti rozprávali príbehy z vojny z nášho povinného čítania, tak nám hneď opravili mienku, že tak za vojny nebolo (ale s prísnym napomenutím, aby sme to v škole nehovorili, lebo by nás nevzali na strednú)... čo už taká bola doba
hannah22
dobre napísané, pekné spomienky.... život je už taký.... aj dobrý a zlý..... dedinu mojej babky Nemci vypálili, pre pomoc partizánom.... čo už doba bola taká, ale čas pomáha zabudnút...
hubata
Pekný príbeh o koníkovi, tiež sme mali plno hydiny a preto sme mali také dvere do kuchyne, čo spodná polovica bola zavretá a vrch otvorený a tadiaľ nakúkali do kuchyne tiež všelijaké zvery: koza, teliatko ....., ale koňa sme nemali. Škoda.



 



TOPlist