Príbeh č. 1 - Prečo nekŕmiť kone cukrom
Keď sa dedko s babkou vzali, postavili dom a zaopatrili si dvor a gazdovstvo. Dedko pochádzal z gazdovskej rodiny, preto mal blízky vzťah k rôznym zverom, od sliepok, cez kozy až po kravy a kone. A extra blízky vzťah mal k jednému konkrétnemu koníkovi - bol to veľmi mladý kôň, takmer žriebä a od útleho veku všade chodil za dedkom.
No a dedko ho naučil chodiť za ním na verandu. Koník vošiel na verandu, kopýtkami klopkal do dlážky a tak si pýtal od dedka cukor. Dedka to bohvie prečo bavilo a tak ho tým kockovým cukrom kŕmil. Babka tvrdila, že za celý život nenapchala do koláčov toľko cukru, čo dedko za rok napchal do toho koňa. :-D Zakaždým na verandu dovliekol blata a bordelu a babka sa na to veľmi hnevala, ale dedko a koník boli jedna ruka ( a jedno kopyto ), tak to napokon vzdala.
Ako áno, ako nie, jedného dňa dedko odišiel kamsi do mesta a babka zostala doma sama. Vzala motyku a šla do záhrady voľačo okopávať. Okrem záhrady mali aj veľa poľa, ale záhrada bola hneď pri dome, nuž nezamykala, ani dvere nezatvárala. A vtedy sa to stalo.
Milý žrebček si zmyslel, že je čas na ďalšiu cukrovú dávku a vybral sa ako na istotu na verandu. Dvere boli otvorené dokorán, nuž vošiel. Hľadal na verande svojho cukrodarcu, ale ten bol preč. Koník si všimol pootvorené dvere do kuchyne, strčil dnu hlavu a zavetril. Zaiste zavoňal cukor, lebo bez váhania vošiel dnu, ako do svojho. Na stole stál hrnčisko so sladkým mliekom ( fakt netuším, čo s ním babka plánovala robiť a spýtať som sa jej to už nestihla ) a žrebček si to namieril rovno k nemu. Strčil hlavu do hrnca a už si pochutnával. A práve v tom okamihu vošla do kuchyne babka.
Kôň na verande je jedna vec, ale kôň v kuchyni, navyše s hlavou strčenou v hrnci na stole, to je už vec celkom iná. Milá babka neváhala, skríkla, zahnala sa a plesk! koňa po zadku!
- Nech teba tri aleluje ochraňujú, potvora!!!
Kôň sa zľakol, cúvol a zistil nemilú vec - hlava, ktorá vošla do hrnca celkom pohodovo, už z hrnca nechcela vyjsť. Spanikáril, začal sa vzpínať, curigať po kuchyni sem a tam a celý vydesený sa pokúšal zbaviť sa tej veci, ktorá mu zacláňala vo výhľade. A veľký kôň v malej kuchyni... to prevalil, tamto zlomil, hento porozbíjal... babka nelenila, neohrozene schmatla, čo mala prvé po ruke a poď ho hádzať do koníka:
- Pakuješ sa?!!!
Samozrejme, koník nechápal, čo od neho babka chce a tak sa len nešťastne motal po kuchyni a panikáril čoraz viac. A vtedy sa domov vrátil dedko. Okamžite sa rozosmial, až sa za brucho chytal... a babka, ktorej sa konečne podarilo vyhnať koňa z kuchyne, sa pustila aj do neho!
- Ty starý somár, opováž mi ešte vodiť kone na verandu!!! Ja ti ten cukor do studne nahádžem, počuješ?!
A hádzala po dedkovi všetko, čo koník porozbíjal. Napokon dedko veľmi múdro vzal nohy na plecia, kým sa babka neukľudní - ale určite ho na pár miestach pekne zasiahla, pretože to bolo naposledy, čo koníkovi dával cukor.
Príbeh č. 2 - Prečo požičiavať Nemcom bicykle
Bolo to tuším niekedy cez vojnu. V každom dome v dedine museli ubytovať zopár Nemcov, ale babka si ich chválila - vraj boli poväčšine slušní, kam ich domáci uložili, tam spali, zlotu nevystrájali, vraj nekradli a neznásilňovali, aspoň u nás. To Rusi, to bol presný opak, ale to je iný príbeh.
Nuž, domáce obyvateľstvo s Nemcami celkom dobre vychádzalo, hoci sa ich trochu bálo, pretože Nemci mali zbrane a krajinou kolovali historky o ich brutalite a že kto im nevyhovie, toho zastrelia...hoci sa tí "naši" takto nesprávali, predsa len boli ľudia opatrní.
Jedného večera jeden z Nemcov prišiel za babkou a čosi sa jej vypytoval. Babka vedela po nemecky akurát frištuk a firhanek a tak ho odkázala na dedka, ktorý sa celkom dobre dohovoril.
Tak Nemec išiel za dedkom a už mu vysvetľuje, že by on chcel vedieť, kde tu nájde nejaké povoľné/predajné devy.
Keď dedko pochopil, odmietavo pokrútil hlavou a rukami nohami vysvetlil Nemčúriskovi, že veru na dedine nie, lebo tu sú všetky dievky slušné a dbajú na svoju povesť. Že musí ísť 9 km do Nitry, tam nájde nevestinec.
Nemčúrisko sa ošíval, uvažoval a napokon sa mu rozjasnili oči, keď zbadal dedkov bicykel. A hneď na dedka, či mu ho nepožičia.
Nechcelo sa veľmi dedkovi vzácny bicykel požičiavať - veď v dedine boli vtedy vraj len tri, ale Nemec bol Nemec, na pleci samopal, nuž tak teda prikývol, že dobre, nech si bicykel požičia.
Nemec teda vysadol naň a odfičal preč.
Babka vyšla za dedkom, čo Nemčúr chcel, a keď jej povedal, súhlasila, že radšej požičať, ako vyfasovať guľku. Ale nezabudla zakuvikať: však ty už ten tvoj bicykel neuvidíš!!!
Prešla noc. Ráno vyšli dedko s babkou na cestu a pozerajú - od Nitry sa prach víri ( kdeže vtedy u nás asfalt! ), čo sa Nemčúr ženie späť. Zosadol z bicykla, oprel ho o stenu, kde aj bol, celý vysmiaty zakýval dedkovi a vošiel do chalupy. Podľa jeho výzoru dedko s babkou usúdili, že dobre obišiel a keďže aj bicykel bol bezpečne doma, spokojne šli po svojom.
O nejaký čas Nemci odišli, nahradili ich iní a po nich ďalší. A zrazu prišiel príkaz, že kto má viac ako jedného koňa, musí ostatné odovzdať pre vojsko. Zápis a odovzdávanie sa malo robiť v Hlohovci.
Dedko s babkou tri kone mali, nuž museli dať dva. A Nemci si rovno vybrali tie najlepšie, najmladšie - medzi nimi aj hrdinu z predchádzajúceho príbehu. S hlavou v smútku dedko viedol kone do Hlohovca. Tam dlhý rad ľudí i koní, na dvore stôl, na stole papiere a za stolom starý známy záletný Nemčúr.
Pozrel na dedka, ihneď ho spoznal a mávaním ho zavolal dopredu, pred tú šóru. Dedko šiel, Nemčúr vstal od stola, pokukal kone a prísnym hlasom vyhlásil:
- Na takýchto mrcinách nemecký soldat jazdiť nebude! Berte si ich domov!!! Schnell!
Celkom dopletený dedko teda otočil kone, ale spýtavo ešte kukal po Nemcovi, či ho predsa len nevráti, ale ten mu len mával, aby šiel preč. A keď ho nikto nevidel, usmial sa na dedka a žmurkol. Dedko pochopil, zobral kone domov a prekvapenej babke povedal:
- Žena moja, predsa len bolo dobre, že som tomu Nemcovi ten bicykel požičal!!!
krásne príbehy, obidva, bavila som sa prenáramne. :-)))
@rea , tak tak :-))))
ale pribehy su to krasne, podobne pocuvam z viacerych stran, a este davam do pozornosti utlu knizocku Vrchari-betari, na pobavenie pocas dlhych zimnych vecerov :-)
výborne sa čítaš..pohoda..
nuž-všetko je to o charaktere človeka..
môj dedko-šuster /opravár obuvi / spravoval partizánom-rusom- čižmy-hoci bývali naši na samote-neublížili..nepokradli nič...
nemci-ked už utekali-pred skončením vojny-zastavili voz ťahaný kravami s proviantom-a 2 chlapov obvinili-že vezú partizánom-oni viezli svojim,ktorí sa ukrývali na salaši-zobrali ich a hodili na stráni granát..to sú skúsenosti mojich predkov..a vo vedľašej dedine 20 chlapov nemci postrielali pre podozrenie so spolupráce s partizánmi..
ale v podstate s tebou @marianne súhlasím...
želám vám pohodový deň...:-)
Tiež som si pritom spomenula na moju babku z Modry, na prázdninách u nej tiež tých príbehov sme si vypočuli , aj zažili. Jeden krátky zážitok , ako babku bolelo koleno, každý večer mastila a fačovala koleno, a tu , ako sme si políhali do postele, zrazu babka v noci sa prebudí a vykríkne, jaj , veď som si pomastila a obviazala koleno čo ma nebolí, smiali sme a smiala sa aj ona. Bolo by toho viac, len ja sa neviem tak rozpísať ako ty, tiež boli Nemci a Rusi v Modre, čo nám babka spomínala, len je to na lovenie v pamäti, aby som to dala do zážitkov.