Moje prechádzky po prázdnom moste sprevádzala nevysvetliteľná záhada. Najmä v mrazivé dni bez snehu alebo v sychravú jeseň. Moje kroky po prázdnom moste v hmle nezvyčajne zneli. Ony vám chrumkali! Často som sa zastavil, opatrne sa obzrel, či za mnou niekto nejde alebo sa pozrel pod nohy, či tam niekto nerozsypal chrumkavé chrumky alebo niečo, čo chrumká nielen v zuboch, ale aj pod podrážkami. Nič! A nikoho som tiež nevidel. Keď som sa pohol, most sa mi pod nohami rozchrumkal. V mystickej a magickej Prahe bolo aj za socializmu všetko možné. Ale aby most pod nohami chrumkal? Trvalo dlhšie, ale na záhadu som prišiel. Má spoločné s varechou viac ako si viete len predstaviť!
Za staviteľa dlhý čas považovali Petra Parléřa zo švábského Gmündu. V roku 2007 sa objavila hypotéza, že projektantom a prvým staviteľom mosta bol kamennár a pražský mešťan Oto, ktorého tiež volali Otlin. Stavbu pod záštitou Otca vlasti Karla IV. začali v roku 1357.
Podľa legendy do malty pri stavbe pridávali vajíčka. Pred dvomi rokmi urobili rozbor pôvodnej malty. Ten dokázal, že legenda nie je legendou, ale pravdou pravdúcou. Na začiatku tohto roka však vedci z Vysokej školy chemicko-technologickej oznámili svetu, že sliepky a ich nenarodené deti sa na stavbe nijakovsky nepodieľali. Neskorší výskum mal dokázať, že maltu zalievali iba mliekom a vínom. Dokonca sa do nej pridalo pár povestných smradľavých syrečkov a tvarôžkov. Vraj tam spadli nechtiac. (Historici sa ale nevedia zhodnúť, či voňavú dobrôtku z kyslého a tvarohu ručne vyrábali na Hanej už v 15. storočí alebo až o storočie neskôr. Už v stredoveku však boli bežným jedlom, takže do malty mohli spadnúť hocikomu. Teda, ak beriem za bernú mincu, že do 15. storočia právom patria aj tri roky do 1402, kedy most dokončili. A nie všetky tie dlhé roky 14. storočia, kedy most naozaj staval a kúsok v nasleujúcom storočí sa iba odstraňovali nedostatky a pucovali sochy svätých na zábradlí. Dejiny sú proste jedna veľká sranda!)
Aká bola skutočne pravda? Šokujúca! V českom kráľovstve sa podarilo netradične skĺbiť kuchyňu a stavebníctvo. Karol IV. bol síce uznávaný panovník, ale ako každá dobre pomazaná hlava mal svoje slabôstky. Celý svoj dvor dovádzal roky do zúrivosti slovami, ktoré si v určitom období obľúbil a neustále ich používal aj tam, kde nebolo treba. Počas výstavby mostu mal takzvané chrumkavé obdobie. Všetko čo bolo dobré a pekné, bolo chrumkavé. Chrumkavé dámy na jeho dvore, chrumkavé kone v jeho stajni i chrumkavý meč, ktorý dostal ako dar od pražských mešťanov.
Preto sa nemožno čudovať, že počas pravidelných kontrolných dní na stavbe mostu neustále opakoval, že most musí byť chrumkavý ako žiaden iný most. Márne si stavitelia lámali hlavy v kolese šťastia (zariadenie svojpomocných mučiarní nazvané tak preto, lebo človek mal šťastie, ak ho v kolese iba na smrť dolámali a neskúšali na ňom liatie vriaceho olova do telesných otvorov). Nemohli prísť na spôsob výstavby, aby most bol dokázateľne chrumkavý.
Ako sa o chrumkavosti presvedčiť? Dať panovníkovi ochutnať z jednotlivých mostných pilierov alebo nožičky alebo prstôčky zo sôch svätcov? Pomohla náhoda.
Prvý výskum vedcov spred dvoch rokov tvrdil, že do malty sa v stredoveku skutočne pridávali vajcia. Do začatie stavby Karlovho mostu tam išli zásadne bez škrupín. Existovala už zabudnutá profesia vajcošov, teda pomocných robotníkov, ktorí nerobili nič iné, len kľačiac pri veľkých košoch s čerstvými vajcami ich zručnými pohybmi rozbíjali o okraje drevených kadí, v ktorých sa zarábala malta. Počas výstavby mostu však zlyhali pokusy o PPP projekt, ktorý mal financovať markgróf Oto Braniborský s poľským kráľom Kazimírom a uhorským kráľom Ľudovítom I., ktorí sa radšej aby most platili dali cisárom Karlom IV. do ruvačky. Muselo sa na stavbe šetriť a ako prvých samozrejme prepustili nekvalifikovaných vajcošov.
Na stavbe Karlovho mosta pripadla nevďačná a náročná úloha vajcia rozbíjať a od škrupiny oddeľovať majstrovi cateringu celej stavby Ondřejovi Palířovi z Hrozenkova. (Pozor, nepliesť si ho z Petrom Parléřom z Gmündu! Ten variť vôbec nevedel a na vajcia bol alergický!) Popritom sa musel, chudák Palíř, starať aj o žalúdky všetkých stavbárov. Nečudo, že nestíhal.
Preto podal zlepšovací návrh , aby sa vajcia hádzali do malty celé. A chrumkavý most bol na svete, pretože čo môže jedno značnejšie chrumkať viac, ako škrupina vajca v praženici, nie?! A je vlastne úplne jedno, kde chrumká. V malte tiež. I pod nohami osamelého chodca, nie? Schválne, snažte sa prejsť po prázdnom Karlovom moste a určite sami budete počuť, ako chrumká!
Je to aj preto, lebo vajcia v stredoveku boli poctivé, z domáceho chovu a historici sa vzácne svorne zhodli, že až do 16. storočia, kedy Karlov most už stál, stredoveké slepačie vajcia gazdinky museli rozbíjať malým kuchynským kladivom, ktoré museli byť v každej poriadnej kuchyni. Na Klatovsku sa malému kladivku doteraz hovorí v miestnom dialekte hamérek! Dokonca aj u nás na Žitnom ostrove som sa stretol s dávno zabudnutým výrazom hám érek. Vetchá, asi storočná babička, ležiac na posteli neustále ukazovala a volala k sebe malé šikovné kladivko visiace vedľa krížika na stene. Ako mi potvrdili jej príbuzní, kladivko jej zostalo ako jediný verný spoločník v ťažkých chvíľach nemocnosti, ale bystrej mysle! Oba výrazy jednoznačne a neodškriepiteľne pochádzajú z nemeckého slova Hammeregg – kladivo na vajíčka! Aký dôkaz ešte chcete?
Tvoj príspevok o histórii mosta ma zaujal aj poučil.Každá doba má svojich odborníkov.Mne sa celkom páči aj váš nový Bratislavský most.
kde ich tolko nazberalii,aby postavili taky krasny klenot, ako je
Karlov most ;-)