Partia, ktorá sa hrá na cestu do lesa musí byť:
1) už mierne opitá (lebo triezvy človek sa na to nahovoriť nedá)
2) dostatočne bláznivá (lebo normálny človek sa na to nahovoriť tiež nedá)
3) alebo sa tí ostatní zvrhlíci dohodli na niekoho nového, neskúseného a chcú ho strašlivo ožrať. Teda pardón, opiť. Ale tiež strašlivo.
Ako sa to hrá: dotyční hráči alebo blázni ale to je mnohokrát to isté, majú každý pred sebou malé pivo (ubezpečujem vás, že to stačí) a fľašku pepermintky. Cesta spočíva v tom, že koľko piva z pohára odpiješ, toľko doňho doleješ tej mentolky. Pohár musí byť vždy po čiarku. Pekne odpiješ, doleješ, odpiješ, doleješ až kým nie je pivko vypité a v pohári je miesto piva naliata mentolka. To je cesta do lesa, ktorú sem tam niekto aj dokáže zvládnuť. Áno, sú takí hrdinskí jedinci. Lenže: keď si sa dostal do lesa, musíš aj z lesa von. To znamená, že odpíjaš z pohára (toho po pôvodnom malom pive, v ktorom je teraz naliata mentolka) a odpité dolievaš pivom. Odpiješ, dolievaš. Odpiješ, dolievaš. Alebo ti dolieva tá sviňa zákerná, ktorá ťa na túto hru nahovorila. Zúčastnila som sa niekoľkokrát party (aké to vznešené slovo, my sme tomu hovorili opijáš), na ktorej sa cestovalo do lesa – prisahám, ja nie, keby sa dolievalo niečo iné, možno sa dám nahovoriť, veď kto z nás sa ako študent neožieral, ale mentolku nikdy. Ani mentolové cigarety som nefajčila, blééé. Vážení, neexistuje človek ani iný jedinec, ktorý by sa bol niekedy vrátil z lesa. Vždy to bola iba jednosmerná cesta, len niektorí vládali vrátiť sa tak maximálne do polcesty, ale to boli jedinci, ktorých pečeň sme si obvykle na Vianoce požičiavali na roztĺkanie orechov.
Takže: chce sa niekto zahrať na „Cestu do lesa“? :-)))))))))
PS: ja som sa behom mojich študentských i neštudentských rokov (a to som chodila do školy 19 rokov, ak rátam aj základnú), zato som však povyvádzala iné veci :D
A rozhodne by som takto do lesa nechcela cestovať :D
@elixir , ver mi, tá hra položila mnohých bohatierov
@gordonko , prečo si kaziť chuť dobrého mlieka?
@celeblith , to je nejaká zákerne skrátená verzia pre začiatočníkov, ukrátená o jeden pohár mentolky. to sa potom dalo z lesa vyjsť, aj keď nepochybujem, že mnohokrát nie po vlastných. :-)))
@evanaaa , ja som síce bola dosť bláznivá ale presne pre toto som sa nikdy nedala nahovoriť. pepermintku sice skutočne úprimne nemám rada ale ako výhovorka to fungovalo. hlavne keď každý vedel, že aj dym z mentolových cigariet mi dvíha žalúdok. a to som fajčila ako komín. Pred štipendiom Marsky za 4 káčées, po štipku Sparty za 8. :-)
@tatranocka , ja som sa svojim deťom začala priznávať keď chodili na stredné školy. nebudem sa tváriť ako blb nevinný, že neviem o čo ide, keď som vedela, že syn si ide do pivnice dať práska. To som mu radšej porozprávala, ako sme na výške pred skúškami hltali amfetamín, aby sme sa stihli naučiť to, na čo sme kašlali celý semester a že to tiež nebolo bohviečo a rozumné už vôbec nie, tak nech neblbne a okrem toho občasného ušúlaného čuda nech neskúša nič iné. Že veď by som na to aj tak prišla a nakopala ho do ... Pochopil. Ale aj to je už dávno. :-(
@mich... v takom lese rastli len hríby značkovače, ako ich popísala evanaaa. :-))) ale tí, ktorí necestovali, sa báječne bavili. :-) ach jo, boli sme mladí a besní. netajím a rada na to spomínam. :-)))
La-bamboláááá .....
Zahučáááli hoooory, zahučíííím aj jááá - tak sme si po hore zanôtili.
Na druhý deň by človek po takom stravovaní vypil aj oceán, najliečivejšia bola voda z uhoriek.
Okrem toho som vedela rýchlo písať na elektrickom písacom stroji a tak som vysokoškolákom, postgraduálom písavala diplomovky, a keď boli zjazdy nejakých organizácií (KSČ, SZM, SZŽ, ZPB, ČSSP, RoH, ZPB, atď.) písavala príhovory, diskusné príspevky. Platilo sa za 1 stranu 10 hal. Samozrejme potom mi z takej výročnej schôdze doniesli aj obložené chlebíčky, alebo párky, odznaky, vlajočky. Tiež sa zastupovali mamičky na OČR alebo zlomené nohy - nie zadarmo ako teraz, ale po 6 týždňoch som mala nárok na nejaké % z platu zastupovaného. Ja som robila všeličo popri hlavnom zamestnaní: uvádzačku v kine, roznášala pivo v Mamute, umývala riady v reštikách, chodila oberať jablká do obrovského sadu v Stupave, v zime odhadzovala sneh zo zástaviek v Bratislave, predávala Večerník .........
Viem že brigády som si hľadala v sobotňajšej Práci kde bolo plno-plno inzerátov na všelijaké roboty.
milá @kuchti čka, zarobiť sa dalo vždy. len toho času na učenie bolo potom pramálo. :-) ja som napr. vedela dobre po anglicky už na strednej škole (raz sem pridám ódu na moju zázračnú učiteľku, ktorá ma učila už na ZŠ) a nehanebne som to využívala, lebo som spolužiakom za mrzký obolus vyplácaný v peniazoch i cigaretách robila domáce úlohy, tých nemtavejších som doučovala a na výške - na strojarine - som zas spolužiakom úplatne robila rysy. láska k angličtine mi ostala a učila som ju priebežne až do roku 2000. zásadne iba deti a mládež, zásadne načierno a zásadne za poplatok oveľa nižší ako bol bežný, lebo ja, okrem toho, že som si chcela zarobiť, som naozaj chcela, aby sa anglicky naučilo čo najviac deciek, angličtina je moja srdcovka. boh vie, prečo. okrem toho, keďže kamarátkina mama mala modistvo - kto nevie, čo to je, tak tam sa šili klobúky a závoje pre nevesty - tak tam som chodievala naťahovať štumpy na drevené hlavy, teda klobúkový polotovar na drevené formy (a to bola dobrá drina), aby jej klobučníčky mali z čoho robiť klobúky a nemuseli sa zdržiavať formovaním polotovarov. a ešte mnohé iné brigády a záujmové činnosti sa dali robiť. a potom sa hltal amfetamín, aby si sa za týždeň stihla naučiť to, na čo sa celý semester s prehľadom prdelo. :-)))