V celej rakúskej monarchii vtedy zomrelo od hladu neuveriteľných milión ľudí! Cisár Josef II. sa snažil situáciu riešiť dovozom obilia z Uhier, ale veľmi to nepomohlo a zlé cesty a chaos v logistike. Z nemeckého Braniborska poslali do Čiech veľké množstvo zemiakovej sadby, teda plodiny, ktorá pre mnohých Čechov bola iba nevyskúšanou a neznámou novinkou. Ešte niečo, cez zimu bol hladomor v tých to časoch bežnou záležitosťou. V Rusku nariaďovali mužíkom, teda poddaným, zimný spánok, tzv. ljožku čiže ležanie. Až päť mesiacov v roku jedli ruskí dedinčania jedenkrát denne a snažili sa hlad zaspať.
Práve z tých čias je zbierka receptov, ktoré v Čechách pomáhali prežiť. Autorom je Dr. Čeněk Zíbrt (1864 – 1932). Svoju knihu vydal už v roku v roku 1917 v predposledný rok prvej svetovej vojny, keď na Európu zaľahol hladomor. Autor bol renomovaný kultúrny historik a recepty na jedlá v knihe Česká kuchyně za dob nedostatku zbieral v archívoch. Suroviny nájdete bežne na prechádzke po lúkách, lesoch a stráňach. Pri nedostatku úrody na poliach ponúka Zíbrt jedlá z lišajníka, žaluďov, žiab, slimákov či bukvíc.
V receptoch sa zachovali skúsenosti predkov, ktorí hľadali napríklad náhradu za obilnú múku v múke z machu islandského, kôry stromov, korienkov pýrovitých rastlín, dubových pupeňov, gaštanov, ďateliny či dokonca z dreva a zo slamy. Ale v tých časoch sa diali aj veci nezvyčajné. Z neba padala múka. Zíbrt uvádza presné dátumy mimoriadnych udalostí a i to, že učenci sa vtedy zhodli, že muselo ísť o rôzne vyplavené semená a zrnká odnesené vetrom. Hladujúci dedinčania jedli i podzemnú múku - zrejme biely íl.
Jeden recept ma mimoriadne zaujal. Ponúka prekvapujúce zistenie, že v 19. storočí mali slimáky (šneci) v Čechách nohy. Začína sa totiž takto:„Nadívaní šneci na rychlo - Vař šneky ve vodě, vylup je z domečků, vyřez nožičky a ocásky...“ Keby Charles Darwin nebehal len po Galapágoch a nepozeral sa výhradne na morské leguány a korytnačky po záruke, zistí, že nielen človek pochádza z opice. Stačilo mu zájsť do Čiech. Nielenže ušetrí za drahý lodný lístok, ale objaví onakvejšie živočíšne druhy. Razom by svoju teóriu o vývine druhov opravil. Svet by vedel, že nielen človek pochádza z opice, ale opica z človeka. Lebo keď slimák má nohy, musí byť opica naša dcéra a zároveň rodná mať :o)
Do roku 1802 sa datujú návody pestovanie tzv. zemných mandlí, ktoré Zíbrt v svojej kuchárke uvádza. Zemskými mandľami sa rozumie šachor jedlý, Cyperus esculentus, teda chufa (čítaj čufa) alebo „tigrie oriešky“. Je to rastlina známa už od čias starého Egypta. Zíbrt ju vrele odporúča a dnešná veda mu dáva za pravdu. Tigrie oriešky radil pomlieť ako náhradu za múku a piecť z nich koláče, keksy a dezerty. Dnes sa využívajú ako müsli. Buď celé oriešky, ich kúsky alebo pomleté na múku, ktorou sa zvyčajne nahrádza časť klasickej múky - táto múka je v čistej forme vhodná pre celiatikov. Oriešky sa pridávajú do ovocných nápojov, tzv. smoothies. V Španielsku sa už po stáročia teší obľube nápoj, ktorý sa nazýva Horchata de Chufas – „mlieko z tigrích orechov“.
Tigrie oriešky dodávajú organizmu obrovské množstvo energie,sú ľahko stráviteľné, plné proteínov, minerálov (vrátane železa) a vysokého podielu nenasýtených mastných kyselín, tvoria významný zdroj vitamínu E, poskytujú výživu pre nervy u ľudí všetkých vekových kategórií, uľavujú zápche už za pár hodín, efektívne liečia žalúdok a črevá (regenerácia zvnútra), potláčajú chuť do jedla, viažu toxíny a iné nečistoty, chránia tkanivá a bunky pred voľnými radikálmi, pôsobia ako prevencia rakoviny hrubého čreva a konečníka. Čo vy na to, nie je tá kuchárka z časov hladu na zahodenie, keď vlastne predbieha dobu a už v roku 1917 radí veci, čo objavili až moderní vedci?
Veľa miesta sa v knihe venuje pestovaniu a spracovaniu rastliny mnohých mien. Volajú ju kapusta poľná pravá, okruhlica, vodnica, repica olejnatá. Po latinsky Brassica rapa. Nebezpečenstvom je pre ňu hmyz. Než sa rozmnoží, je nutné posypať pole tehlovou múkou (!), „která svou ostrostí něžné údy zemních blech poraní… Blechy vždy mladším listům přednost dávají a dají se do těch rostlinek později zasetých, něžnějších.“(str. 60) Ktorý hmyz sú zemné blchy, ani komentátori v knihe nevedia. Dnes sa vraj „šachor“ na jedlo nepestuje.
Ani v čase biedy nemusí človek byť bez mäska. Pochúťkou sú veveričky. Citujem Českú kuchyni za dob nedostatku: „Postyskuje si obrazně vetchý staroušek: Dyž jsem já byl malým veveřátkem, přeskočil jsem tři jedlice řádkem, včilej jak sem staré veveřisko, nemůžu doskočit z dubu na jedlisko.“ (str. 112) Autor uvádza ako dôkaz obľuby tohto zvieratka to, že boli obľúbenou stravou a bolo jedno, či išlo o chudobnú alebo bohatú rodinu. Dobré sú rozrezané veverice s hrozienkami, vajcami, korením, ďumbierom a slepačími pečienkami. Veľmi chutné majú byť s jablkami alebo cibuľou.
Hojne sa počas rokov hladu jedli žaby. Majú dobré, chutné, jemné a zdravé mäso. Zíbrt radí:„ Žáby chytají se ve vodě. Na dlouhý prut přivážeme kousek červeného sukna a pustíme ho na mělko do vody. Žáby spěchají hned k suknu, nyní zatrhneme udici na žábu a vytáhneme ji tak na břeh. I zvířatům povinovaná lidskost požaduje, aby se žádné zvíře netrýznilo, pročež jest obyčej živé žábě přední díl, který se k jídlu nehodí, uřezávati a ji svému osudu zanechávati, tím ukrutnější, an žáby velmi tuhé živobytí majíce, v tomto bolestném stavu s polovičním tělem dlouho živy bývají. Chycenou žábu máme tedy dříve v hlavu udeřiti, pak přední díl nad stehýnkami uříznouti a zahoditi, z pozůstalých stehýnek a nožiček stáhne se kůžička a pařáta se uřežou.“ (str. 120) Bývali Čechové statní junáci!
Okrem slimákov Čeněk Zíbrt vo svojej kuchárke radí ako pripraviť a papkať korytnačky:„Žižavé uhlí neb železo se na škořepinu šildkrotě položí, ona roztáhne a vystrčí nohy a hlavu, též ocas. To se jí pryč useká a odhodí jakožto věc ošklivost působící. Dá se šildkrota potom do hrnce i se škořepinou, naleje se na ni vody, co třeba, a osolí se, nechá se dobře opařit, až se šildkrota od svrchní škořepiny pustí. Vezme se z vody, rozloží se na čtyři díly, kůže se oloupá a zahodí, totiž ta strakatá ošklivá. Dá se na rendlík kus putru (masla), a když se dobře rozpálí, dá se šildkrota do něj, posype se strouhanou žemličkou….” (str. 163)
V kapitole, v ktorej predstavuje autor plody a plodiny, ktoré majú nahradiť kávu, sa dočítate zaujímavé veci. Cesta kávy na český stôl nebola jednoduchá. Čeněk Zíbrt uvádza rôzne príhody, ktorú dokazujú, že Česi si s jej prípravou dlho nevedeli dať rady. Ale v autorovom čase, teda v prvej tretine dvadsiateho storočia, je káva tak bežná, že nahradzuje často obed i večeru. Čo všetko sa používalo ako náhrada: cigorka, šípkové jadierka, divoké čerešne, pšenica, jačmeň, krúpy, mrkva, vodnica, zemiaky, hrach, žalude, svätojánsky chlieb, šošovica. Zvyčajne všetko sušené a rozomleté.
Po 95 rokoch od pôvodného vydania tejto unikátnej kuchárky nakladateľstvo Dauphin prorocky usúdilo, že v čase pretrvávajúcej ekonomickej krízy je varenie z lokálnych zdrojov, ktoré rastu či behajú za vašimi domami najmä vtedy, keď máte prázdne vrecká, je táto kniha mimoriadne aktuálna. Pridalo k nej ešte niečo. Aby vám s tých všetkých divoko rastúcich plodov, tráv a bylín či divokých žiab, korytnačiek a slimákov a ich doma pestovaných bratrancov sa neurobilo zle od žalúdka, pridalo čo nie je v origináli z roku 1917. Botanik Jiří Sádlo pridal mnohoraké vysvetlenia a sucho konštatuje:„Snažil jsem se vychytat aspoň ty příklady, kdy poslechnout Zíbrta znamená riskovat otravu a smrt.“ Kniha sa dá bežne kúpiť na internete, aj na Slovensku..
@zemo..nestra š..všetko v reťazci kúpime..no nie..??..:-)