A tak jej túžbou bolo sa dostať aspoň na čas do kuchyne k vareche, aby sa ako tak vykŕmila, lebo aj tie najkrajšie šaty na nej viseli ako na Judýiniovej. Popoluška ometlo ani krátozrakého Princa nemohla vzrušiť, nieto vyvolať v ňom zaslepenú lásku.
Obliekla si teda myší kožúšok (preto, lebo táto odezda akokoľvek čistá a kvalitne zaplátaná dokonale odháňa všetkých erotomanov a Popoluška si chcela svoje NAJCENNEJŠIE nechať pre Princa) a vybrala sa do zámku. Cestou si však uvedomila, že zabudla, že nevie variť. A to by sa jej mohlo v kráľovskej kuchyni riadne vypomstiť. Vstúpila preventívne do služby u krčmára Františka.
Inak, službu u tohto gastronóma si Popoluška vybrala úmyselne. Bol už vo veku, kedy muži užívajú viagru, aby im nespadli tepláky a tak TO NAJCENNEJŠIE, čo si chránila pre Princa, nebolo ohrozené.
Celé dni sa motala po temnej a zadymenej kuchyni špinavej od sadzí. Dym unikal iba dierou v strope a aj keď dbala na hygienu, tak skutočne nikto nemal problém volať ju Popoluška. Varila v závesných kotlíkoch z bronzu alebo medi, hoci ich používanie prinášalo choroby – poškodenie pečene, demenciu, kŕče a triašku, čo bolo spôsobovalo uvoľňovanie jedovatých látok z týchto nádob. Keďže bol temný stredovek, vtedy si ľudia zvykli aj na mor. Nejaké iné choroby k tomu im vôbec nerobili problémy, lebo iu Popolušky všetkým chutilo.
V službe bola rok. Naučila sa variť všetky špeciality stredovekej kuchyne. (Popolušku poznáte z rozprávaní vašich starých materí, ktoré rozprávku poznali od ich starých materí a tie o nej vedeli od svojich babiek, je teda jasné, že pôsobenie Popolušky treba datovať do stredoveku.) Samozrejme, keď sa chcela dohodnúť na výpovedi, nechceli ju z krčmy pustiť, pretože tržby vzrástli za jej pobytu o 235 percent. Musela ako v každej správnej rozprávke utiecť pod rúškom noci.
Utekala tri dni a tri noci až sa konečne dostala do 3 kilometre vzdialeného zámku, kde žil Princ. (Už som upozornil, že uvoľňovaním sa jedovatých látok z medeného kotlíka vznikala demencia a Popoluška jedla rovnaké menu ako hostia v krčme.) Stravovacie návyky na nej zanechali počas prvých týždňov po úteku od krčmára svoje stopy a tak nečudo, že jej antré na zámku sa veľmi do rozprávok nehodí a tak ho pred deťmi Dobšinský i bratia Grimmovci radšej zatajili.
Ale ja vám všetko po pravde, milé deti, vyklopím na rovinu: Bol jún a na zámku sa chystali na Vianoce. Aby ste rozumeli, kráľ Leonard mal podobnú fiškálnu disciplínu ako teraz Gréci. Ľahko si spočítal, že do decembra mu veľa peňazí nezostane a tak vydal múdre kráľovské nariadenie, aby si každý svätil sviatky vtedy, keď na ne má ešte peniaze a vykašľal sa na to, čo je v kalendári. Nečudo, že na zámku sa vo veľkom varilo a tak každá pomocná ruka bola v kuchyni vítaná.
Začiatok pracovného pomeru Popolušky sprevádzali stopy jedovatých látok z medeného kotlíka, ktoré sa nestačili vyplaviť z jej organizmu. V pretrvávajúcej demencii zabudla na NAJCENNEJŠIE, čo si strážila pre Princa. Hneď ako vošla do kuchyne, spustila na prvého kuchtíka.
„Ahoj, ja som Popoluška.Budeme sa kamarátiť. Nemohol by byť ale náš vzťah viac fyzický? Byť priateľkou ma už nebaví.“
Nechala vyjaveného kuchtíka stáť s otvorenými ústami a hneď prešla k očividne nudiacim sa zbrojnošom. Rozhodla sa totiž, že im musí nahlas povedať, čo ich môže potešiť.
„Schody vedú nielen hore, ale aj dole a okná vedú nielen dnu, aj von.“
Potom sa obrátila na šéfkuchára, chytila ho okolo pliec a dôverne mu zašepkala do ucha.
„Všetci sa narodili, len ja som oteckovi vypadla z oka.“
Popoluška vďaka svojmu vstupu dostala za úlohu zatiaľ iba kuchyňu upratovať, ale nikto jej nezávidel. Uznajte sami, dať do poriadku pokrievky, kotlíky, hrnce, trojnožky, rošt, hák na kotlík, nôž na sekanie, lopár, varešky, pekáč, strúhadlo, mažiar s tĺčikom, cedidlo, soľničku, krčah na ocot, kutáč, metlu, metlu na vymetanie ohniska, misky z dreva a cínu, košík na uloženie misiek, nádoby na ukladanie jedla, nádobu na horčicu, drevo, hobliny, triesky, hrnčeky, mech na rozdúchanie ohňa, ražeň na opekanie chleba, sekáč, naberačku a kaďu na oplachovanie, to by položilo aj koňa.
Po čase, keď sa jedovaté látky z Popolušky vyplavili a opäť z nej bola zdravá anorektička, postúpila do pozície pomocného kuchára. Zámocká kuchyňa, to už bol vyšší populár. Nie ako čierna kuchyňa u krčmára.
Na zámku už mali namiesto dier v plafóne komíny. Ohniská na varenie mohli presunúť do krbov z kameňov, tehál a malty. Majster kuchár bol nesmierne hrdý na vynález, ktorý si priniesol od Leonarda da Vinciho, kde určitý čas slúžil. Tento renesančný génius automatický systém pre otáčanie ražňa na opekanie. Do komína inštaloval vrtuľu, tú roztáčal teplý vzduch a pomocou prevodu točila ražeň s mäsom. †
Popoluška sa postupne naučila všetky najväčšie tajomstvá kuchyne. Napríklad, že fazuľu pred varením nenamáčame preto, aby si zaplávala, ale aby zmäkla, čo nedosiahneme vyklepávaním každej fazule tĺčikom na rezne, a že najlepším spôsobom šetrenia nie je menej soliť. Jej prvým jedlom, na ktoré nikto na zámku do smrti nezabudol, boli vysmážané jahňacie chvostíky. Ďalšou špecialitou, ktorou doslova ohúrila, bola kaša z kvetín čerstvej ruže a bazy. Svoj výtvor ochutila medom, vínom a maslom.
Onedlho sa stal šéfkou zámockej kuchyne. Ono to ani nebol problém, šéfkuchár jej rád miesto prepustil. Červíček pochybností, či je tým pravým mužom pod kuchárskou čapicou, v ňom začal vŕtať už dávnejšie. Hlavne vždy, keď denne počas služby niekoľkokrát spadol z kuchynskej dlážky. Kuchárčina mu skutočne prekážala v pití. Posledné varovanie prišlo vtedy, keď sa mu mačka v kuchyni zdala čoraz príťažlivejšia a už nespoznával svoju manželku, kým sa na ňu nepozrel cez dno skleneného pohára na víno. Jednoducho na funkciu abdikoval a všetko v kuchyni odovzdal Popoluške.
Ako sa to všetko skončilo? Jednoducho: Na zámku sa vo všeobecnosti dosť slopalo. Raz ráno sa po prehýrenej noci princ Richard zobudil a ponúkal sluhovi kráľovstvo za koňak. Na poprávku reku. Sluha okamžite utekal dole a v kuchyni našiel iba poctivú Popolušku. Vypočula si prosbu a povedala, aby to nechal na ňu.
Zobrala podnos, položila naň strieborný pohár, do ktorého naliala niečo tajomné a vybehla hore po schodoch do princovej komnaty. Cestou si prehodila cez hlavu kapucu mišacej mikiny, aby zostala v anonymite. Na poschodí vo VIP priestoroch na ňu čakal úplne zelený mladík s modrou krvou.
„Dobré ráno, Vaše veličenstvo. Koňak sa minul, ale mám pre vás zaručený elixír. Vypite a uvidíte, ako sa svet rozjasní!“
Podala mu pohár kľačiac na jednom kolene so sklonenou hlávkou Popoluška. Princ vzal nápoj, lupol ho do seba a čakal. Po chvíľke zelená farba z jeho tváre zmizla a nahradila ju prirodzená modrá, ako je to u šľachticov s touto krvnou skupinou bežné. Kým sa jej stačil poďakovať, dievčina zmizla. Čo mu to dievčina ponúkla? No to sa asi už nedozvieme, Popoluška si vzala tajomstvo do hrobu.
Princ samozrejme po nej pátral. Kuchár alkoholik na chvíľu od strachu vytriezvel, Popolušku schoval do krbu, kde sa práve nekúrilo a pred princom zatajil jej existenciu. Princ zosmutnel. Dlho sa pozeral z okna, nič ho nebavilo. Až komorník mu musel pripomenúť, že je čas obeda. Veličenstvo len mrdlo plecom, že nedbá a kázal si priniesť kráľovské menu.
Opäť pripomínam, že náš príbeh sa odohráva v stredoveku a tak mu pážatá postupne nanosili na stôl 77 chodov, kde napríklad mohol ochutnať:
- hovädzinu na spôsob mäsa z diviaka či jesetera, ktorý mal chutiť ako teľacina
- srnčie so slivkami a čerešňami
- jeleňa na jablkách a cibuli s vínnou omáčkou so sušenými krajcami chleba (stredoveká obdoba našich hrianok), mandľami a hrozienkami
- veveričky podávané s ovocím a pečivom -
mäsové kaše na sladký spôsob s medom či figami.
Keby chcel princ niečo ľahšie, na stole sa ocitli tiež:
- v octovom náleve máčané rybie šupiny čiže studená kyselica
- pečený bobor, ktorý ako všetko, čo plávalo vo vode, bol v stredoveku považovaný za výhradne pôstne jedlo. ††
Princ ďobol tam, princ ďobol hen, ale veľa jedlu nedal.
„Mám na niečo šmak, ale za toho anciáša neviem, na čo.“
Sťažoval si princ a ako to už v rozprávkach býva, úplnou náhodou, ale úplnou náhodou, na dvere niekto zaklopal. Dnu vstúpila dievčina v mišacej mikine a z misky na striebornej tácke sa vznášala prenáramná vôňa.
„Vaše Veličenstvo, nech sa páči, ochutnajte.......“ † ††
Princ sa nedal núkať, džgal sa ako zmyslov zbavený. Ani si nevšimol, že Popoluška opäť potíšku vykĺzla z dverí a zrazu po nej nebolo ani chýru, ani slychu. Keď princ vylízal nádobu, chcel sa poďakovať, ale nemal komu. Opäť dal vyhlásiť pátranie po neznámej kuchárskej veľmajsterke. Samozrejme, Popolušku nedobehol. Nenašli ju ani jeho sluhovia, lebo ešte nebolo treba.
Princ opäť zosmutnel, chodil ako bez duše. Otec kráľ Leonard sa už na to nemohol pozerať, dal vybubnovať, že bude bál.
Popoluška si spomenula na oriešky, vytiahla hneď tie tretie šaty, nech je teda VIP jak hovädo a prišla na ten bál. Ďalej to už poznáte.
Len jedno by som zase chcel pripomenúť, čo zase zatajil Dobšinský a Grimmovci. Keď tak princ za ňou po schodoch utekal, rozmýšľal, či jej môže vziať to NAJCENNEJŠIE aj počas behu. Keď zistil, že nie, lebo žena so zdvihnutou sukňou beží trikrát rýchlejšie než muž sa spustenýma nohavicami, nechal naháňačku naháňačkou, zdvihol len črievičku a viete, ako lov na Popolušku dobre dopadol.
Bola svadba, nasledoval šťastný život manželského páru. Samozrejme, Popoluška na kuchyňu nezanevrela. Neustále vyvárala Princovi a napriek tomu, že onedlho sa z anorektičky stala asi metráková dievčina, Princ ju mal stále rád, lebo vravel, keď sa dvaja ľúbia, na nejakom tom štvorcom metre pokožky nezáleží. Žili ako hrdličky aj keď mali sedem detí, lebo Popoluška šliapala na antidepresívach a bolo jej úplne jedno, že po zámku behá a vreští fúra zasranov. A preto sa ani nehádala s mužom. Žili šťastne, až kým nepomreli. Vlastne, potom Popoluška žila ešte šťastnejšie. V nebi totiž mohla papať, koľko len chcela, aj sladké a vôbec nepribrala. DOBRÚ NOC.
---------------------------
† - Aj keď ide o rozprávku, sú v nej prvky literatúry faktu. Ide skutočne o vynález talianskeho génia.
†† - Opäť faktografická poznámka. Tieto jedla skutočne boli na šľachtických stoloch v stredoveku.
††† - Som nesmierne demokratický rozprávkár. Pokojne si sem vložte váš obľúbený recept z Varechy, o ktorom si myslíte, že by pri ňom slintal aj rozmaznaný princ Richard.
Ale vďaka mojej zvedavosti som to dočítala až po tvoju fotku! Ná dobréééé....Súrodenci Grimmovci aj náš Pali by sa čudovali,jak sa dá do jedného príbehu vtesnať toľko príbehov zo sveta rozprávok. Chýba mi k tomu už len pekná ilustrácia - to by mohol spraviť Stefanm, ten by to dokázal.Dokonca ma teraz v túto skoro nočnú hodinu napadla jedna myšlénka - a hlodá a hlodá .... Ná čujte,ludé,šak my by zme mohly z týchto šelyjakých prúpovídek dat dokopy celkom peknú knyhu .No povecte, nebolo by to dobré?
Zemo, presne si to vystihol. Gratulujem a píš ďalej..... Tá rozpráva od Feldeka sa volá O škaredej princeznej.
Ja mladého chápem, je to iná generácia, vidím to napríklad na spoločných stretnutiach, keď sa občas stretávame aj s bývalými kolegami. Nám starším ladí iný druh hudby, pri ktorej si radi zatancujeme, mladých to otravuje a div si neťukajú na čelo. Pred pár rokmi sme sa vedeli spoločne zabaviť aj tak, že sme rozprávali vtipy, dnes sme všetci nimi presýtení, hrnú sa nám v rôznych podobách na mejlíky, a priznám sa vám, že si možno zo sto zapamätám jeden. Ale tie, ktoré sme si pošuškávali "pred" - o zlatú mrežu, tie si pamätám dobre. No a ešte o tých zábavách - mladí ledva čakajú, až sa my starší poberieme buď domov, alebo unavení na hotelovú izbu / bo darmo - kedysi sme tri dni pili a jeden deň odpočívali, dnes pijeme jeden deň a musíme tri dni odpočívať!/, a potom začne tá ich zábava, hrmotná hudba, rev, ako keď sa Jánošíkova banda po dobrom záťahu sťala pod obraz boží . A pritom je to dľa nich - moderná hudba spojená vraj s tancom. Nie, neodsudzujem ich, keď sme za čias rozkvitu twistu šmýkali parkety, naši rodičia "nechápali". A tak sa mení aj zmysel pre humor - hold aj oni zmenia názor , keď budú počúvať svojich potomkov.
A ešte jedna vec: vtipy delíme na slušné a dobré .
dávnejšie večery s Nogom a Skrúcaným , napríklad, silené úsmevy a snaha za každú cenu rozosmiať publikum, novodobé silvestrovské estrády , a na prvom mieste všetky programy s pani Norou Mojsejovou... zlatý Senzus!!!!!momentálne ma nič konkrétne nenapadá, ale s dnešným humorom je to ťažké, už aj ten mr.Bean vyšiel z módy, a v dnešnej dobe nájsť dajme tomu v telke niečo zábavné, so zdravým humorom - je viac ako nemožné. Ešte že ten nesmrteľný MASCH opakujú donekonečna, trošku si pri ňom odpočiniem.