Ako ma moja mama nenaučila variť

evusik - fotkaevusik, 20. februára 2010
Moja dobrá mama ma nikdy nenaučila variť. Možno preto že som z troch sestier tá najmladšia a tak najstaršia upratovala, stredná pomáhala v kuchyni a na mňa najmladšiu nezostalo nič. Takže som si užila - "nezavadzaj, bež preč, ukáž to sem, ja to spravím lepšie" a podobných výrokov dosť a dosť.
Napriek tomu som trávila veľa času v kuchyni pri mame, dívala sa jej na ruky ako miesi cesto, ako krája na tenúčko slížiky do polievky, nasávala všetky tie vône a farby našej kuchyne. Je pravda že ako malá som to považovala za krivdu, že ma vyhazdujú od všetkých tých krémov a zákuskov a omáčok, ale stačilo prísť do puberty a bola som za vodou. Sestry už boli z domu preč a darmo mama volala - poď mi pomôcť, jedinou mojou odpoveďou bolo - ja to neviem, ešte ti to pokazím - a to som si o sebe myslela aká som ja frajerka.
Ako hlboko som sa mýlila som zistila pred svadbou, keď som mala pomáhať v dome môjho nastávajúceho variť nedeľný obed. Nikdy nezabudnem ako sa moja švagrina na mne bavila, že neviem ako sa čistí zelenina. Ja viem že to znie neuveriteľne ale ja som to vážne nevedela. Tak hrozne som sa hambila, ale čo už nič iné mi nezostalo len sa s tým popasovať. Našťastie sme krátko po svadbe dostali byt a ja som sa začala učiť podľa kuchárskych kníh. Mama bola ďaleko, mobily vtedy neboli, na pevnú linku sa čakalo roky, tak som sa učila z kníh. Niečo šlo lepšie niečo horšie, mnohé skončilo v koši alebo v záchode. Jediné čo som ale vedela stopercentne, že ja keď budem mať dcéru naučím ju variť aj keby čo bolo.
Dnes mám dospelé deti a varíme všetcia ja, manžel, syn aj dcéra.
Nedávno sme sa stretli celá rodina a z dcérou sme zkonštatovali že ja som ju nikdy neučila variť. Najskôr som sa chcela hádať, ale potom som musela priznať že má pravdu. Skutočne som ju cielene nikdy neučila variť, ale ona aj jej brat sa odmalička motali v kuchyni a ja som im dávala drobné úlohy, očistiť zeleninu, nakrájať zemiaky, obaliť rezne, vykrajovať medovníčky a potom ich ozdobiť .... Aj keď výtvory to boli občas prečudesné mali sme s nich veľkú radosť. Raz mi kamarátka, ktorá videla spúšť ktorú narobili naše deti povedala, že ona by to nikdy nedovolila, aby jej detská takto zavadzali. Vtedy som si spomenula na moju mamu- pomáhať som síce nemusela, ale z kuchyne ma nikdy nevyhnala a ja som sa mohla dívať a počúvať a cítiť a neskôr nato všetko spomínať a robiť mnohé veci presne tak ako ich robila moja mama. Takže nakoniec ma moja dobrá mama predsa niečo naučila a ja som jej za to vďačná.
@zareaguj


Diskusia k článku

jarco
Presne takto som sa pri mame naučil základy varenia aj ja, akýmsi podvedomým vnímaním pri motaní sa v kuchyni. A to som syn, nie dcéra :-)

Prirodzeným spôsobom som pochyti také veci ako napríklad že mäso sa najskôr opraží, až potom sa dá dusiť alebo piecť, alebo predstavu o čase, koľko asi treba variť ryžu, či koľko lyžičiek soli do nej treba dať, atd. Vďaka týmto základom som v podstate nikdy nevaril podľa receptov. Stačí mi vedieť základné suriovny, či je to pečené alebo nejako inak upravené, vidím fotku hotového jedla a je mi všetko jasné. Recepty používam ako inšpiráciu.

Pravá škola varenia prišla, keď som si v cca 22 rokoch urobil prvú vlastnú domácnosť, v prenajatom byte. Keďže moja partnerka, terajšia manželka, vtedy variť skoro vôbec nevedela, musel som sa starať sám. A celkom ma to bavilo.
babidka
moj manzel vedel co to o vareni a co nevedel , tak sa spytal -hocikoho kto mu bol ochotny poradit . svojim kamaratom vravieval aby sa nevyhovarali , ze nevedia varit : " vies citat? kucharsku knihu mas? ruky ti narastli ? tak aky mas problem?"
evusik
u nás to bolo podobne, ja som nevedela uvariť ani čaj a môj manžel variť vedel teda aspoň on to tvrdil, aj keď to nebola bohvie aká sláva, tak sme varievali cez víkend spolu a mám nato obdobie krásne spomienky. Dnes máme skôr rozdelené čo kdo uvarí, môj manžel robí tú najlepšiu sviečkovú, segedín, guláš, vepřo, knedlo, zelo skrátke také tradičné jedlá. Za tých 35 rokov čo sme spolu si ideme skrátka k ruke
cistinka
Aj my sme boli tri sestry a mali sme doma rozdelené rajóny. Najstaršia mala na starosti kuchyňu keď mama pracovala a druhá staršia moja sestra zodpovedala za poriadok v dome. Ja som bola vtedy maličká, takže som sa hrala :-)
Najstaršia bola skvelá kuchárka aj cukrárka (nie povolaním)...a stredná má doma čisto ako na operačej sále. No variť sa poriadne nenaučila, a to je už na dôchodku.
Je to tzv.: "prototyp snaživej antikuchárky".
Našťastie sa vydala za skvelého chlapa, ktorý je v kuchyni úžasný alchimista. Nad jeho kombináciami ingrediencií sa mi niekedy zastavuje rozum....ale výsledok ma často milo prekvapí.
P.S:
Omlúvam sa mojej sestričke že som to napísala, lebo viem, že to bude čítať :-) Prihlásila sa totiž sama nedávno na varechu, zatiaľ len číta a skúša jednoduché recepty, ale už aj to je veľký pokrok a verím, že ak sa jej niečo vydarí, určite sem dá svoj prvý receptík...držím palce.
sovka62
Evusik, aj ja som bola najmladšia (zo štyroch detí), ale u nás to takto nefungovalo. Ak boli rodičia v práci, nakázali variť starším súrodencom, ale tí si povinnosti postupne posúvali, takže už dosť malá som im musela pomáhať. Ale nebolo to na škodu, keď som sa vydala, mala som problém len s kysnutým cestom. Teoreticky som to ovládala, veď som to mamu videla robiť stokrát, ale prakticky to bolo horšie. Ako napísala Betty McDonald - niekedy sa to dalo jesť, niekedy nie. Svoje tri dcéry som cielene variť neučila, ale keď som varila, tiež boli pri mne v kuchyni. Ale niečo je asi vrodené. Dve dcéry varia veľmi dobre, sle staršia z dvojčiat k vareniu žiadny vzťah nemala. Keď mala v kuchyni niečo spraviť, vyjednávala, že radšej dvakrát uprace celý byt. Keď sa vydala, založila si zošit na recepty a mala som jej nadiktovať recepty na jednoduché jedlá. Ako prvé pýtala recept na guláš. Začala som tým, že mäso pokrájame na kocky.... Tu ma prerušila, že takto nemám začínať. Správny začiatok receptov bol: ideme k mäsiarovi a kúpime mäso...., teda chcela, aby som jej nadiktovala, ktorú časť a akého zvera má vlastne pýtať. Takže tak. Teraz varí a celkom dobre, ale ak nemusí, radšej to prenechá manželovi, ktorý varí vynikajúco.
evusik
o tom kupovaní mäsa niečo viem, ja som sa nemala koho pýtať, takže som sa postavila u mäsiara do radu, určite si pamätáš ako to vyzeralo kedysi u mäsiara, raz do týždňa dostali mäso za dve hodiny bolo vypredané a potom prázdne háky. No ale mne to vyhovovalo - teda ten dlhý rad - naťahovala som krk a dávala som pozor čo si kdo pýta a čo mu mäsiar dáva a snažila som sa zapamätať si to.
sovka62
Veru si pamätám, najmä potom, čo sme sa z Bratislavy presťahovali do dediny pri Trnave, kde sme žili vyše sedem rokov. Tam sa nestálo len na mäso, tam i mlieko bolo na prídel (pre nás dva litre denne) a ak som chcela čerstvý chlieb, musela som si k nemu zobrať aj starý. Obchod bol otvorený od siedmej do pol štrvtej (presne môj pracovný čas), takže nákupy boli horor. Keď sme konečne kúpili auto, radšej som chodievala nakupovať do 15 kilometrov vzdialenej Trnavy.
sracz
No ciao a sevas Evušik a aj Vy ostatní, milí varechovčáci, varechovčiarky a varechovčatá! Srdečná vďaka za krásne čítanie a spomienky na mamku_y! Nádherné zážitky i výchova. Ja som sestry nemal, iba brata Immiho_Čiňu - mimochodom aj on dobre varí - tak ma moja Aňuci (darovala mi život už vo svojich 16 rokoch) pritiahla do kuchyne a učila variť už v mojom predškolskom veku. A prisahám na všetko, žo milujem a mám rád, že podnes neľutujem! Naviac som mal superbabičku, Lady Ann, z maminej strany a majstradedka, Tatuš Ferko, z otcovej, vynikajúcich majstrov varešky. A pretože mamkina strana pochádza z Abova - Košice, otcova zo Šariša - Sabinov, tak sa na mňa nalepilo receptov "haďabej" = od Šumavy k Tatrám a od prdele k játrám (ako sa zvykne parafrázovať aj v mariáši). Ovládam zopár receptov zo Slovenska (samozrejme, že vyhodneho zvlášť), Maďarska, Čiech, Moravy, Bavorska, z obidvoch strán Tatier a niečo aj z Ukrajiny a Ruska. Prvú veľkú skúšku som zložil v júli r. 1964, keď ako žižkovec na La Franconi v Bratislave som počas 6 týždňového "puťáku" od Liptovského Mikuláša po Trenčiansku Teplú varil pre viac ako 30 hladných vojenských pubertiakov a našich veliteľov. Ale to je história, snáď sa nájde ešte možnosť i čas rozpísať sa o mojom detstve i kuchárskych zážitkoch. Bodaj by aj nie, veď nádej dostávam aj v horoskopoch. Tu som Vám priložil skopírovaný dnešný: Škorpión 24.10. - 22.11. (1947).
Čo by ste robili, keby vám živor neprinášal nové výzvy a príležitosti učiť sa? Príjemná atmosféra vám umožní stihnúť omnoho viac, než si naplánujete. Nič si nepripusťte k srdcu. Ak vás požiadajú o pomoc, pomôžte, no nad ničím si nelámte hlavu. Planetárne konštelácie aj vďaka vášmu Marsu nie sú pre vás najideálnejšie. Je nedeľa. Upečte si radšej niečo, napríklad ovocný koláč s posýpkou. Vydaria sa kysnuté koláče. ??????? Tááák; nie je to nádherná výzva i ponuka zároveň? Je nedeľa, ráno som si privstal, zamiesil, kysne mi nádherne, tak idem urobiť moravské dvojctihodné koláče a lá Cassovia of Iowa. Krásnu nedeľu, dobrú chuť a kopec šťastia Vám všetkým, s hlbokou úctou a srdečným pozdravom praje Ferry_srácz-S(F)VK
honestka
yey, feri, pozdravujem tiez a dala by som sa pozvat na tie kolaciky...
milujem ich a tiez sa s nimi dokazem pohrat, praca mi nevadi, ked ich vidim hotove ako chutia...
varit som sa naucila tiez tak, ze som bola najmladsia z 5 deti s velkym odstupom a tak som musela vselico "dohadzovat".
Mama chodila v nedelu do susedneho mesta do kostola a pokial sa vratila, nedelny obed vonal, starsi bratia boli vynikajuci kuchari vsetci, sestra bola uz vydata a mojou prvou vaznou ulohou popri tom poskakovani a robeni drobnosti ako krajania a cistenia zeleniny bolo krajat tenucke rezanceky, (najprv ich robila sestricka, potom brat- a ten mi vzdy nechal kusocek cesta, kde som praktizovala az som ich urobila ozaj krasnucke);
ta doba je uz prec, kupujeme tu celkom kvalitne a dobre hotove a hoci ich viem dodnes -robim len sviatocne...
klaura
Mňa tiež moja mamka nikdy cielene neučila variť. Ale aj tak som od nej čo-to pochytila. Vždy mi hovorila, že ak sa vydám všetko sa naučím. A tak aj bolo. Išla som za nevestu z mesta na dedinu, do vlastného domu, so svokrovcami v jednom dvore. Spočiatku sme sa stravovali u mamy, pretože sme s manželom pracovali a domov sme prichádzali okolo piatej. Potom som ale zostala na materskej a manžel povedal matke DOSŤ ! Variť mi bude moja žienka ! A ja som sa začala snažiť. Dennou spoločníčkou mi bola kuchárska kniha a môj skromný zošítok, v ktorom som mala recepty od mojej mamky na úplne základné jedlá, ako robiť zápražku, zátrepku, spoznávala som mäsá - presne ako evusik som v rade počúvala čo kupujú iní a pýtala som si bravčové na rezne, hovädzie na polievku ... A všetko som sa postupne naučila, manžel vždy všetko statočne zjedol, a čo sa nevydarilo, zjedli svokrine kury :). Ani o tom nevedel.
Dnes je varenie a pečenie mojou veľkou záľubou, stále zbieram recepty a stále skúšam niečo nové. Varecha mi pri tom veľmi pomáha a som rada, že je nás tu takých viac.



 



TOPlist