Napriek tomu som trávila veľa času v kuchyni pri mame, dívala sa jej na ruky ako miesi cesto, ako krája na tenúčko slížiky do polievky, nasávala všetky tie vône a farby našej kuchyne. Je pravda že ako malá som to považovala za krivdu, že ma vyhazdujú od všetkých tých krémov a zákuskov a omáčok, ale stačilo prísť do puberty a bola som za vodou. Sestry už boli z domu preč a darmo mama volala - poď mi pomôcť, jedinou mojou odpoveďou bolo - ja to neviem, ešte ti to pokazím - a to som si o sebe myslela aká som ja frajerka.
Ako hlboko som sa mýlila som zistila pred svadbou, keď som mala pomáhať v dome môjho nastávajúceho variť nedeľný obed. Nikdy nezabudnem ako sa moja švagrina na mne bavila, že neviem ako sa čistí zelenina. Ja viem že to znie neuveriteľne ale ja som to vážne nevedela. Tak hrozne som sa hambila, ale čo už nič iné mi nezostalo len sa s tým popasovať. Našťastie sme krátko po svadbe dostali byt a ja som sa začala učiť podľa kuchárskych kníh. Mama bola ďaleko, mobily vtedy neboli, na pevnú linku sa čakalo roky, tak som sa učila z kníh. Niečo šlo lepšie niečo horšie, mnohé skončilo v koši alebo v záchode. Jediné čo som ale vedela stopercentne, že ja keď budem mať dcéru naučím ju variť aj keby čo bolo.
Dnes mám dospelé deti a varíme všetcia ja, manžel, syn aj dcéra.
Nedávno sme sa stretli celá rodina a z dcérou sme zkonštatovali že ja som ju nikdy neučila variť. Najskôr som sa chcela hádať, ale potom som musela priznať že má pravdu. Skutočne som ju cielene nikdy neučila variť, ale ona aj jej brat sa odmalička motali v kuchyni a ja som im dávala drobné úlohy, očistiť zeleninu, nakrájať zemiaky, obaliť rezne, vykrajovať medovníčky a potom ich ozdobiť .... Aj keď výtvory to boli občas prečudesné mali sme s nich veľkú radosť. Raz mi kamarátka, ktorá videla spúšť ktorú narobili naše deti povedala, že ona by to nikdy nedovolila, aby jej detská takto zavadzali. Vtedy som si spomenula na moju mamu- pomáhať som síce nemusela, ale z kuchyne ma nikdy nevyhnala a ja som sa mohla dívať a počúvať a cítiť a neskôr nato všetko spomínať a robiť mnohé veci presne tak ako ich robila moja mama. Takže nakoniec ma moja dobrá mama predsa niečo naučila a ja som jej za to vďačná.
Prirodzeným spôsobom som pochyti také veci ako napríklad že mäso sa najskôr opraží, až potom sa dá dusiť alebo piecť, alebo predstavu o čase, koľko asi treba variť ryžu, či koľko lyžičiek soli do nej treba dať, atd. Vďaka týmto základom som v podstate nikdy nevaril podľa receptov. Stačí mi vedieť základné suriovny, či je to pečené alebo nejako inak upravené, vidím fotku hotového jedla a je mi všetko jasné. Recepty používam ako inšpiráciu.
Pravá škola varenia prišla, keď som si v cca 22 rokoch urobil prvú vlastnú domácnosť, v prenajatom byte. Keďže moja partnerka, terajšia manželka, vtedy variť skoro vôbec nevedela, musel som sa starať sám. A celkom ma to bavilo.
Najstaršia bola skvelá kuchárka aj cukrárka (nie povolaním)...a stredná má doma čisto ako na operačej sále. No variť sa poriadne nenaučila, a to je už na dôchodku.
Je to tzv.: "prototyp snaživej antikuchárky".
Našťastie sa vydala za skvelého chlapa, ktorý je v kuchyni úžasný alchimista. Nad jeho kombináciami ingrediencií sa mi niekedy zastavuje rozum....ale výsledok ma často milo prekvapí.
P.S:
Omlúvam sa mojej sestričke že som to napísala, lebo viem, že to bude čítať :-) Prihlásila sa totiž sama nedávno na varechu, zatiaľ len číta a skúša jednoduché recepty, ale už aj to je veľký pokrok a verím, že ak sa jej niečo vydarí, určite sem dá svoj prvý receptík...držím palce.
Čo by ste robili, keby vám živor neprinášal nové výzvy a príležitosti učiť sa? Príjemná atmosféra vám umožní stihnúť omnoho viac, než si naplánujete. Nič si nepripusťte k srdcu. Ak vás požiadajú o pomoc, pomôžte, no nad ničím si nelámte hlavu. Planetárne konštelácie aj vďaka vášmu Marsu nie sú pre vás najideálnejšie. Je nedeľa. Upečte si radšej niečo, napríklad ovocný koláč s posýpkou. Vydaria sa kysnuté koláče. ??????? Tááák; nie je to nádherná výzva i ponuka zároveň? Je nedeľa, ráno som si privstal, zamiesil, kysne mi nádherne, tak idem urobiť moravské dvojctihodné koláče a lá Cassovia of Iowa. Krásnu nedeľu, dobrú chuť a kopec šťastia Vám všetkým, s hlbokou úctou a srdečným pozdravom praje Ferry_srácz-S(F)VK
milujem ich a tiez sa s nimi dokazem pohrat, praca mi nevadi, ked ich vidim hotove ako chutia...
varit som sa naucila tiez tak, ze som bola najmladsia z 5 deti s velkym odstupom a tak som musela vselico "dohadzovat".
Mama chodila v nedelu do susedneho mesta do kostola a pokial sa vratila, nedelny obed vonal, starsi bratia boli vynikajuci kuchari vsetci, sestra bola uz vydata a mojou prvou vaznou ulohou popri tom poskakovani a robeni drobnosti ako krajania a cistenia zeleniny bolo krajat tenucke rezanceky, (najprv ich robila sestricka, potom brat- a ten mi vzdy nechal kusocek cesta, kde som praktizovala az som ich urobila ozaj krasnucke);
ta doba je uz prec, kupujeme tu celkom kvalitne a dobre hotove a hoci ich viem dodnes -robim len sviatocne...
Dnes je varenie a pečenie mojou veľkou záľubou, stále zbieram recepty a stále skúšam niečo nové. Varecha mi pri tom veľmi pomáha a som rada, že je nás tu takých viac.