V roku 1978 som takýto výlet zažil aj ja. Predlhá cesta, Leninovo mauzóleum, plné stakany vodky a taniere voňajúce často šokujúcou gastronómiou. Napríklad v takom Voľsku, okresnom meste Saratovskej oblasti, ktoré som navštívil so skupinou „vyvolených“. Tamojšími pioniermi som bol obdarovaný bubnom – barabanom, ktorý som priniesol modranským žiakom s červenými šatkami.
A potom tu bola ešte návšteva v tamojšom pivovare. Zakladali ho ešte v polovici 19. storočia ruskí Nemci. Voľské pivo sa pilo len so zaťatými zubami. Nefiltrované, nechutné. Ešteže tu boli Stalinove destilované slzy... Po tých sme vyhladli. Direktorka závodu sa spýtala: „Nie ste hladní?“ V laboratóriu bola navarená rybacia polievka. Z rýb ulovených vo Volge a usušených vo varni. Potom rozvarené so soľou, s koreňovou zeleninou, so zemiakmi a s cibuľou. Nuž čo, poviem. Zasýtila. A nezabudol som na ňu celý život. Vtedy som si myslel, že „ucha“ má práve tak vyzerať a tak chutiť...
Dlhé roky som potom rybacie polievky ignoroval. Až prišiel Szeged a Štokholm. V Maďarsku sme sa plavili po rieke Tise a na palube sa podávalo halászlé. Z tamojších rýb vyberanej kvality, bez kostičky. Vzhľad i chuť nemali chyby – chybičky. V čaši bola naliata frankovka. Náramne príkladné párovanie Brillat–Savarina. Myslel som si vtedy, že lepšiu rybaciu polievku už na svete nik nenavarí.
Omyl. O pár rokov som sa ocitol v štokholmskej reštaurácii „Lilla Parkkaféet“, ktorú vtedy viedol dolnozemský Slovák Janko Hajik. Jeho rybacia „fisk soppa“ bola neprekonateľná. Pripravená bola z troch druhov rýb (losos, treska, pangasius), talianskych ošúpaných paradajok, mrkvy a petržlenu, španielskej papriky, bieleho korenia a bieleho francúzskeho vína. Navrchu veľkej keramickej misky trónila cesnaková smotana a voňavý škandinávsky kôpor. Tak nevonia žiadny „dill“ na svete! Ten milujú nielen Švédi... Polievka bola horúca, voňala a bola sýta, presýta. Nepilo sa k nej víno. Čapované pivo „Capital Beer“ z halmstadského pivovaru bolo excelentné...
Diskusia k článku