Môj otec sa dosťahoval do Modry prvého mája tisícdevätstotridsaťdva. Ubytoval sa na priváte v domčeku vdovy Weberovej na Moyzesovej ulici. Weberka bola pedantná modranská Nemka, dobrá vinohradníčka aj zdatná kuchárka. V jej rodine sa však varilo „po nemecky". Z cestovín sa ponúkali napríklad tekvicové špecle. Ako vyzerali, to vám opisovať nebudem. Kúpte si ich dnes v hociktorom potravinárskom markete...
Henrieta Weberová ich pripravovala z pol kila očistenej tekvice, 400 gramov polohrubej, 100 gramov hladkej múky, 100 gramov krupice, dvoch vajec, masla, 150 gramov postrúhaného syra, soli a mletého čierneho korenia. Tekvicu rozvarila, rozšľahala a nechala vychladnúť. Tekvicové pyré zmiešala s ostatnými zložkami a vypracovala z neho cesto. To rozvaľkala a narezala na hrubšie rovnostranné rezance. Tie nechala do druhého dňa preschnúť. Povarila ich v slanej vode a ešte za horúca posypala syrom a drobnými oškvarkami.
Otec si ich pochvaľoval. Len na kvapalinu v čaši si do smrti nezvykol. Verte či neverte, ale môj nebohý tatko víno neľúbil. Bola to škoda, lebo modranskí Nemci dorábali poctivé a chutné moky. O Weberovcoch to platilo dvojnásobne. Weberkin švagor, pán Weschtik, bol v novodobej modranskej histórii náš prvý občan – vinohradník, ktorý priniesol do mesta zo sveta prvú zlatú medailu! Písal sa rok 1896 a modranské víno bolo „pozlátené" v Londýne. Pýtate sa na odrodu. Nebola to leánka, nebol to ciryfandel a nebol to ani zelený muškatel. Bol to Gutedel. A opäť ste zneisteli. Anglicky hovoríte, ale nemecky nerozumiete. Škoda. Gutedel po slovensky je obyčajný strapák, bežná chrupka. Z tejto odrody sa už v Modre víno nevyrába...
Nemeckí prisťahovalci pre Slovensko boli obrovským prínosom a priniesli tomuto národu viac, ako prisťahovalci z ázijských stepí na malých koníkoch.