Bolo to v Lisabone, kde som v rámci dní slovenskej gastronómie prezentoval naše vína. Portugalsko mi vtedy učarovalo. Pitoreskná krajina, úžasné snúbenie farieb, chladný Atlantik, nuž a v neposlednom rade aj tamojšie vínne moky.
Z bielych dovtedy nepoznané vínko verde, hlboké a „teplé“ vína červené a napokon aj vína likérové. Porto a Madeira. Porto som za tie roky spoznal a na Madeiru som cestoval až toť nedávno. V čase besniaceho covidu. Do aviónu sme naskočili na poslednú chvíľu. V Lisabone sme prestúpili a vo Funchale sme boli až navečer.
Ubytovali sme sa v centre a kultúru krajiny sme začali poznávať až za tmy. Jarko a Bibi, ktorí sa tu pred rokmi usadili, nám predstavili Madeiru v reštaurácii Olagar. Všetko bolo nezvyčajné, všetko bolo skvelé. Vôňa pripravovaných jedál v otvorenej kuchyni a odéry nalievaných vín v čašiach omamovali hostí. Jedálny lístok bol lákavý. Cesnakový chlebík – „bolo do caco“ bol chrumkavý a hovädzí špíz (espetada) polokrvavý a šťavnatý. Kocky mäsa boli napichnuté v železnom bodáku nad stolom a z neho sa sťahovali vidličkou. Šalát z paradajok a bielej cibule bol bezchybný.
A k tomu nápoje. Hostiteľ Jarko vyhlásil: „Biele vína sa u nás pijú len z núdze.“ A bolo rozhodnuté. Na stôl „prichádzali“ červené a nie lacné moky. „Rapariga da Quinta 2020“ aj „Cartuxa 2017“ boli asambláže autochtónnych odrôd Aragones a Trincadeira. Tie omamovali zmysly a príkladne sa sobášili s jedlom. A prišlo aj na hrdosť týchto krajov.
V závere večere sa ponúkala domáca sladká dvojkombinácia. Marakujový puding a madeirské médium Malmsey 2014. Bol to medovo sladučký a hrozienkovo pikantný mok. S tým anglickým pudingom to bolo príkladné „food paring“. Napriek tomu, že výrobca navrhoval puding zameniť za medové keksíky a tvrdé syry...
Diskusia k článku