Foto: Pravda - Ivan Majerský
Najznámejšie z jej nových odrôd viniča sú biely Devín a modrý Dunaj. Ale v popularite sa na ne tlačia aj ďalšie odrody – biela Breslava a Hetera, a najmä modré odrody Hron, Nitria, Rimava, Rosa, Rudava, Torysa či Váh. Navyše to nie sú len muštové odrody určené na výrobu vína, ale aj stolové Ametyst, Dora, Diamant, Negra, Onyx, Opál, Pastel či Rubanka, neskôr k nim pribudli Bezsemenka, Heliotrop, Luna, Premier a Rhea.
Dovedna Dorota Pospíšilová vyšľachtila 24 uznaných nových odrôd viniča. V súčasnosti sú do štátnych skúšok prihlásené ďalšie tri odrody s jej rukopisom: biela Inzuchta, sestra Hetery a Devína (majú rovnakých rodičov Tramín červený a Veltlínske červenobiele) a modrý Rubín a Ipeľ.
„Šľachtiteľ by nebol nič bez obetavého vinohradníka a šikovného vinára. To oni z mojich odrôd pestujú hrozno a dorábajú víno, ktoré sa páči spotrebiteľovi i enológom doma a rovnako aj vo svete. Ja im môžem byť iba vďačná. Iste, ich medaily sú aj môj úspech, ale ja som najmä šťastná, že som našla takých priateľov, ktorí preberú môj materiál, osvoja si ho a posunú ho ďalej,“ uvažuje šľachtiteľka a hlas sa jej chveje dojatím.
Podobne reaguje na úspechy v zahraničí vždy. Napríklad vtedy, keď sa dozvedela, že Miroslav Petrech z Chateau Belá na konci vlaňajška získal dva elitné tituly z najvýznamnejšej súťaže vín a destilátov v Latinskej Amerike Catad‘Or World Wine Awards v Čile. V najtvrdšej medzinárodnej konkurencii tam jeho víno z novej slovenskej odrody Breslava získalo hneď dva tituly šampióna. Stalo sa totiž najvyššie hodnoteným bielym vínom a súčasne i celkovo najvyššie hodnoteným zahraničným vínom v súťaži, keď mu udelili 94 bodov, a teda veľkú zlatú medailu.
„Pri šľachtení som nekompromisná, prísna. Vždy myslím na to, že nové odrody musia tie pôvodné buď kvalitatívnymi vlastnosťami prevyšovať, alebo ich prinajmenšom niečím obohatiť,“ Pospíšilová pripomína pravidlo, ktorého sa striktne držala a drží celý profesijný život.
Sebavedomie a skromnosť. náročnosť i láskavosť. Odvaha, vytrvalosť, pokora, viera. Vlastnosti, ktoré na Pospíšilovej oceňujú ľudia, ktorí ju mali možnosť spoznať osobne. Mnohých inšpirovala. Ich zoznam by bol dlhý.
Pri rozhovore sedí nenápadne schúlená v hnedom kresle uprostred skromnej obývačky malého bratislavského bytu; za ňou police s knihami, sviečka, soška strapatého slnka; zhora zo skrine šibalsky nakukuje busta svätej Doroty, ktorá sa zriekla všetkého, čo vydatá žena mohla mať. Na konferenčnom stolíku leží kultová Ampelografia Slovenska. Základná odborná vinohradnícka kniha popisujúca a zobrazujúca vyše 180 odrôd viniča, 368 strán praktického textu, fotografií, ilustrácií, grafov a tabuliek. Pospíšilová ju vydala v roku 2005 so šľachtiteľmi Danielom Sekerom, Tiborom Rumanom a s ďalšími spolupracovníkmi.
Dorota Pospíšilová počas jednej z kontrolných návštev vo vinici Karola a Danky Branišovcov v Dolných Orešanoch.
Foto: Jakub Prokeš
O niekoľko hodín neskôr drží šľachtiteľka jemne, iba palcom a ukazovákom, stopku elegantnej čaše, bystrými očami za okuliarmi skúma farbu vína v kalichu. Torysa. Červené víno z Dolných Orešian. Vysoká, tmavočervená farba. Vo vôni vybadať čierne ríbezle, luxusnú marmeládu podľa poctivého babičkinho receptu. Víno by sa hodilo k červenému mäsu, divine. Chuti nápoja máte plné ústa, už-už idú prasknúť. Jeho tvorca, vinohradník Karol Braniš, tvrdí, že Torysa obsahuje tri–štyri razy viac antioxidantov ako bežné vína: „Je to ozajstný liek, víno ako sa patrí, nijaký alkoholový nápoj zo supermarketu.“ A hosť degustácie, milovník vinohradníckych tradícií hrdý na svoje malokarpatské korene, známy výtvarník Martin Kellenberger, o týždeň neskôr doplní: „Dlhá–predlhá báječná dochuť. Mal som ju na jazyku ešte na tretí deň po koštovke.“
No nepredbiehajme, putovanie za novošľachtencami, novými slovenskými odrodami viniča, sa len začína.
Lesný vinič – zdravšie víno
V aute smerom na Dolné Orešany sa reč stočí okamžite na víno, krajinu, zvyky, prácu a skutočné hodnoty.„Dorábam ročne iba 25 litrov vína. Na kolene, samozrejme. Je to isto najdrahšie víno v Modre. Je však také, ako ma ho naučila urobiť stará mama. Vnúčence aspoň vedia, ako chutil mušt, keď som dral vo vinohrade školácke gate,“ nadhodí 64–ročný Kellenberger, ktorý trávi väčšinu pracovných dní v Bratislave a víkendy v dome na skok od starého cintorína, na ktorom je pochovaný jeden z najväčších Slovákov Ľudovít Štúr.
Pospíšilová a jej spolupracovník a priateľ Rasťo Šimora sa na zadnom sedadle usmejú. Pri slove Modra okamžite zavedú reč na vinohradníka Michala Valachoviča. „Skvelý človek, šikovný. Učí praktické vinohradnícke predmety na tamojšej vinárskej škole. Teraz nám vysadil Inzuchtu, Rubín a Ipeľ. Pomáha nám pripraviť tri nové odrody na štátne skúšky.“
Šimora a Pospíšilová spolupracujú takmer 20 rokov. Kedysi spolu sedeli v jednej kancelárii Šľachtiteľskej stanice v Šenkviciach.
Šimora tam začínal ako mladé ucho po vysokej škole. Sadli si, pracujú vedno a stretávajú sa dodnes. Spoločne napísali aj najnovšiu knihu o lesnom viniči, ďalšej láske legendárnej šľachtiteľky. Vitis sylvestris, ako sa odborne označuje, totiž vzácne prežil v niektorých najmä lužných lesoch Európy vďaka tomu, že sa za tisícky rokov sám naučil byť odolný proti väčšine chorôb, ktoré dnes trápia pestované, tzv. ušľachtilé odrody viniča.
Pospíšilová so Šimorom zmapovali a označili výskyt tejto divej rastliny na Slovensku. Nazdávajú sa totiž, že keby sa tento lesný valibuk krížil s bežnými odrodami na výrobu vína, mohol by posilniť imunitu ich potomkov. To by znamenalo menej starostí, najmä postrekov. Hrozno by bolo zdravšie bez chémie, vinohradníci by ušetrili čas i peniaze a jednoznačné benefity by to malo aj pre spotrebiteľov a ekológiu krajiny. Teória je odvážna, ojedinelá téma zaujala aj v cudzine a kniha, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied Veda v roku 2019, sa u nás stala medzi vinohradníkmi a vinármi zjavením, bestsellerom. Jej novátorský prínos sa však nekončí na hraniciach Slovenska. Ocenila ju aj Medzinárodná organizácia pre vinič a víno.
Kľúč k úrode je voda
Hodinka v aute ubehne ako nič. Cesta je prázdna. Šnúra áut z Bratislavy sa roztrhala hneď za Račou. Väčšina ľudí mieri opačným smerom, za prácou a biznisom do Bratislavy.Niektoré vinohrady okolo cesty sú starostlivo obrobené, ukážkové, iné ukážkovo zanedbané. Zavše výhľad špatí síce moderná, ale aj tak stále len plechová a hranatá škatuľa skladu. Čím to je, že tieto nové tzv. logistické centrá majú schopnosť zabrať často najlepšie polohy a ornú pôdu?
„Také sucho, aké je v posledných rokoch, si nepamätám,“ hovorí smutne D. Pospíšilová.
Foto: Jakub Prokeš
Zdá sa, že kedysi ľuďom viac záležalo na zveľaďovaní kraja, v ktorom žijú. Azda aby aj oko a dušu potešilo to, na čo sa ustavične pozerá. Veď i to robí z domova príjemné miesto, kde sa človek cíti dobre. „A zaujímavé je, že nám k tomu kedysi stačila iba voda, chlieb a víno,“ poznamená výtvarník Kellenberger.
S vodou je však problém. Malokarpatské kopce chytajú ryšavý ekzém. Niektoré stromy akoby hrdzaveli. A to je iba začiatok augusta.
Za žiarivo bielou vežou dolnoorešianskeho kostola zahneme doprava, potom doľava. Pred pivnicou je krátka zastávka, zvítanie s Dankou a Karolom Branišovcami, a ihneď vyrážame do vinohradu, aby sme predbehli páľavu, ktorá čoskoro zaleje krajinu.
„Také sucho, aké je v posledných rokoch, si nepamätám,“ poznamená smutne Pospíšilová.
„Nielenže neprší, zem vysúša navyše aj častý vietor, ktorý tu nebýval,“ odpovedá Branišová.
„Kedysi to bolo fér. Raz zapršalo susedom v Doľanoch či Horných Orešanoch, inokedy nám. Teraz sa všetkým dážď vyhýba,“ reaguje jej manžel. Aby dodal svojim slovám váhu, okamžite po príchode do vinice nás ťahá medzi kry viniča a hore uličkou 450 metrov dlhého riadku.
„Pozrite sa sem na strapce. Bobuľky ako čučoriedky. A dívajte sa tam na polia,“ zvrtne sa od hrozna a hodí rukou na opačnú stranu od viníc.
Širokánsku sivo–žlto–zelenú rovinu na horizonte lemuje rozmazané sivomodré pohorie Tribeč, stráca sa v opare, ale majestátny Zobor, ktorý odtiaľto z línie vytŕča ako krtova kôpka, vybadať zreteľne. Pred ním až k nám – takmer jedno veľké, iba kde–tu skupinkami drevín prerušené – strnisko.
„Prevažovali tam lány obilia, hektáre repky. Minimum stromov a kríkov. Plochy treba rozdeliť. Budovať nové remízky, sadiť stromy, vytvárať tieň. Zadržať vodu v krajine. Nič viac netreba, len vodu,“ nalieha Braniš. Hovorí, že z nedostatku vody sú nervózni ľudia aj zver.
V malokarpatských vinohradoch známa vec. „Najviac škody na hrozne narobí srnčia zver. Preskočí alebo podlezie ploty a žerie a žerie. Pahltne, pravidelne, sústavne. Daniel je iný, hotová kosačka. Príde, prechádza sa, pasie sa sprava–zľava, a keď má dosť, dva týždne sa neukáže.“
Šimora s Pospíšilovou kontrolujú kry, prírastky dreva, listy, ale najmä strapce nových odrôd viniča. Fotografujú, píšu si poznámky. Braniš im asistuje. Delí sa s výskumníkmi o praktické skúsenosti. Nové odrody začal vysádzať v roku 2004, robil sa tu štátny odrodový pokus. Znamená to, že odrody sa tu sledovali, preverovali, či sú stabilné a môžu byť oficiálne uznané na pestovanie.
Dve legendy slovenského viniča a vína. Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová a vinohradník a vinár Miroslav Petrech.
Foto: Rasťo Šimora
Branišovci poskytli pôdu, vysadili sadenice, starali sa o ne, znášali všetky náklady. Mnohí ich odhovárali, že idú do priveľkého rizika, ale Karol Braniš novým odrodám veril. „Majú nesmierny potenciál. Treba ho len využiť,“ hovoril už vtedy.
Dnes sú vysadené na výmere zhruba jedného hektára. Spolu s ďalšími vinohradmi v chotári sa Branišovci starajú o 33 hektárov. Ich vinice patria medzi najlepšie polohy v Malých Karpatoch. Na bridlicovom podloží juhovýchodného svahu sa tam pod lesom okrem novošľachtencov rodí aj skvelá Frankovka, tradičný Portugal, Dornfelder, ryňák, vlašák, Veltlín či ďalšia novinka Sauvignon super. Terroir – tunajšia zem, poloha, klíma a kumšt vinára – dáva vínu vysokú farbu a mineralitu. Nečudo, že hrozno od Branišovcov je žiadané a zbiera ocenenia rešpektovaným vinárskym domom, ako sú Mrva&Stanko, Víno Matyšák či Repa Winery.
Braniš je známy tým, že nielenže každému povie, čo si myslí, ale využije aj každú nahrávku na vtip. „Nedávno mali Vlado Mrva a Peter Stanko u seba špeciálnu degustáciu pre obchodných partnerov a dobrých priateľov. Naliali do pohárov aj Portugal, ktorý senzačne urobili z nášho hrozna. Istému pánovi, ktorý tam bol asi prvý raz, sa nezdala vysoká tmavorubínová farba. Vlado je tiež za každú srandu, a tak, keď videl, že Karola páli jazyk a hlási sa o slovo, presmeroval otázku na neho,“ spomína Danka Branišová.
„Nó, viete, kúsek od nás je Chemolak, známa to fabrika,“ začal Braniš Orešiansky. „Už roky sa poznám s riaditeľom výroby, tak si vždy niečo vypýtam, aby sme víno prifarbili.“ Keď sa hlasitý rehot a potlesk, ktorý nasledoval, trochu stíšil, Vlado Mrva prisolil vetou: „S inžinierom Branišom sme zistili, že najlepšie výsledky dosiahneme vtedy, keď nelejeme farbu do vína, ale hrozno ešte pred spracovaním posypeme červeným práškovým pigmentom.“
Čo dokážu novošľachtence
Základná myšlienka, prečo nové odrody vznikli, bola prostá: vyšľachtiť také druhy, ktoré by v našich podmienkach dosahovali kvalitu odrôd ako vo Francúzsku, v Taliansku či v Španielsku. Zjednodušene – aby hrozno dozrievalo skôr a dosahovalo vyššie cukry. Hoci sa to naisto potvrdí až po desaťročiach, nateraz sa zdá, že sa to podarilo. Klimatické zmeny v ostatných rokoch však menia aj prácu vinohradníka a vinára.„Keď som pred vyše štyridsiatimi rokmi začínal na orešianskom družstve, naše hrozno mávalo 16, maximálne 18 stupňov cukru. Raz nám doviezli hrozno z Čachtíc, z najsevernejšieho kúta Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, všetci sme sa na to utekali pozrieť. Malo 11 stupňov! Chýbala mu šťava, bobuľky tvrdé ako broky vystreľovali z mlynčeka. Dnes však hrozno z Čachtíc patrí medzi slovenskú špičku a vína z neho, najmä Chardonnay a rulandy, zbierajú medaily po svete,“ hovorí Braniš a pridáva aj opačnú skúsenosť.
Foto: Archív
Ročník 2018 sa ukazoval ako výnimočný, a tak sa rozhodol, že zistí, čo dokážu nové odrody. „Hnal som cukor, kam to šlo. Pri zbere ho mali všetky nad 28 a rosa dokonca 32!“.
„Spomínam si na to veľmi dobre, ale to bola len skúška. Netreba to tlačiť privysoko. S Karolom sa zhodujeme, že ideálny cukor pre jeho vinohrad je 25 až 26,“ spresňuje Pospíšilová.
„Veď si to ukážeme, slnko je už vysoko, poďme do pivnice,“ zavelí pán vinohradu a ťahá nás dole do dediny.
Barik? Nikdy!
Pod vynovenou bielou klenbou starobylého kamenného domu v centre obce je chvíľku čas. Využije ho Martin Kellenberger, pýta sa šľachtiteľky na jej obľúbené víno. Dostane však prekvapivú odpoveď.„Nie som veľký konzument vína. Keď si napríklad s Rasťom Šimorom otvoríme fľašku, máme ju aj na dve–tri sedenia. Viac debatujeme, ako pijeme. Vždy sa však poďakujeme vinohradníkom a vinárom za ich prácu a aj za to, že máme tak trochu podiel na ich námahe,“ šibalsky sa usmeje Pospíšilová.
Na stôl prichádza jedna lepšia vzorka ako druhá. Braniš sa chce pochváliť. Vyťahuje vína, ku ktorým sa ani každý jeho kamarát nedostane. Veltlín, Rizling rýnsky, Breslava, Hetera. Rôzne ročníky, špecifické podmienky.
Všetkých mimoriadne osloví sladká Hetera 2011. „Je to špecialitka. Muštomer mi vyskakoval z odmerného valca, nevedel som ju zmerať. Iný muštomer som vtedy nemal, tak som oprášil znalosti z chémie. Šťavu v odmernom valci som zriedil vodou na 50–percentný roztok, ten som odmeral a cukor dopočítal, výsledok bol 32 stupňov,“ objasňuje vinohradník.
Žltozelenkavá hustá tekutina žiari zlatými odleskami, vonia po mede a chlebovinke. Pripomína tokajské výbery.
„V tejto podobe sa mi páči, Karol,“ pochváli Pospíšilová vinohradníka a vincúra v jednej osobe. „Je to plné, obsažné víno. Len mierne aromatické, ako to mám rada, a vôňa krásne prechádza do chuti.“
Hlavou uznanlivo pokyvuje aj Kellenberger. Úctivo po troškách uchlipkáva, labužnícky vaľká nápoj na jazyku: „Krásne víno. Vzácne. Malo by sa piť po kvapkách. Pri výnimočných príležitostiach. Len jeden pohár a dosť. Nuž, ale aby som nebol príliš vážny, azda nikoho neurazím, ak poviem, že k tomuto vínu netreba ani krémeš.“
Partia debatuje. Porovnáva. Spomína. Po bielych nasledujú červené vína: Dornfelder, Hron, Rudava, Rimava, Torysa, jedinečná Rosa, ktorá, hoci ide o červené víno, ako jediná na svete vonia ako biele víno. A to po bielych ružiach podobne ako Tramín, jeden z jej rodičov.
Keď príde rad na Rimavu, Dorota Pospíšilová upozorní: „Rimava má podľa mňa najväčší potenciál, nerozumiem tomu, prečo sa ľudia spočiatku upli na Hron. Ale – koľko vín, toľko príbehov. Je dôležité, aby si bolo z čoho vybrať.“
Tmavočervená farba, vo vôni hrsť čerstvých lesných plodov, horské maliny a černice, prechádzajú aj do chuti Rimavy.
Šľachtiteľku hnevá, keď niektorí vinári jej odrody barikujú. „Som striktne proti. Kríženie som zvolila tak, aby to nepotrebovali. Naopak, barik podľa mňa potenciál odrôd zakrýva!“ Braniš bezvýhradne súhlasí.
Pospíšilová o ňom hovorí, že sa stará o vinohrad hlavou i srdcom. „Srdce tam musí byť, inak by nemal takéto výsledky. A trpezlivosť, pokora. To nie je za rok. Veľkovýroba a peniaze by aj z najlepšieho hrozna urobili len ďalšie zglajchšaltované víno,“ tvrdí.
Rovnaké zásady platia aj pre šľachtenie viniča, ktorému dorota Pospíšilová zasvätila celý život. „Bola to nádherná práca, ale nemá zmysel, ak jej nevenujete celý život. Ak by som dopredu vedela, ako dlho to bude trvať, nie som si istá, či by sme prácu dokončili,“ priznáva a slzy sa jej tisnú do očí. Na okamih sa odmlčí, pritlačí si vráskavé ruky na hruď a dodá: „Pri víne sa stretáva rôznorodá spoločnosť, ako aj dnes tu. Dôležité však je, aby sa ľudia ako vy stretávali naďalej, cítili sa dobre, ctili skutočné hodnoty. Som vďačná, že som sa dožila takéhoto veku a ešte aj v prijateľnej forme pre ľudí, ktorých mám rada. Nie je to len priateľstvo, je to ešte niečo viac, čo sa nedá ani slovom vyjadriť. Preto si to užime.“
DVANÁSTORO
Doroty Pospíšilovej o viniči a víne:
Foto: Jozef Repa
Pri šľachtení som nekompromisná, prísna. Nové odrody musia tie pôvodné buď prevyšovať kvalitou, alebo ich prinajmenšom niečím obohatiť.
Pracujem pre budúcnosť. Šľachtiteľ by nebol nič bez obetavého vinohradníka a šikovného vinára, ktorý preberie materiál, osvojí si ho a posunie ho ďalej. Ľuďom, ktorí mi nové odrody pomohli uviesť do života, patrí moja obrovská vďaka.
Pokoru a skromnosť považujem za principiálny
postoj k životu. Akékoľvek honorácie odmietam.
Tvrdá práca - to je moje motto. Jej plody sú nezničiteľné,
či už duchovné, alebo hmatateľné.
Kríženie som volila tak, aby moje odrody barik nepotrebovali. Som striktne proti nemu. Barik potenciál týchto odrôd zakrýva.
Keď je víno poctivé, má na to, aby prekonalo všetky prekážky.
Mám rada vína plné, obsažné. Len mierne romantické, keď vôňa krásne prchádza do chuti.
Peniaze sú najhoršia vec v živote. Iste, sú dôležité, nedajú sa obísť, ale nie sú všetko. Skutočné hodnoty sú iné.
Priateľstvo, stretávanie sa
s ľuďmi, s ktorými sa cítite dobre - to je viac ako peniaze.
Hlúposťou ma nik neohúri, len tvrdou prácou, prístupom, slušnosťou, srdcom.
Máme právo brať si z európskej kultúry, ktorej sme súčasťou, ale aj povinnosť prispievať do nej.
Milovať svoj národ je samozrejmosť, tak ako by mal každý milovať a ctiť svojich rodičov.
Pozitívne veci a myšlienky prijímaj, negatívne odmietaj. Iba to ťa obohatí.
Foto: Jozef Repa
Diskusia k článku