Polovica mojich spolužiakov sa rozutekala po svete, ostatní sa rozpŕchli kdekade. Jožko, rodák z Hečkovho kraja, začal pracovať v leopoldovskom liehovare a svoju kariéru ukončil v smolenickom Chemolaku. Bol to fajn chlapík, rovný, vtipný a navyše aj dobrý futbalista.
Keď som chodil do Skalice k svokrovcom, občas som sa uňho zastavil. Jeho moravská manželka Libuše bola vzhľadná a prívetivá žena. Deti nemali, a tak sa naplno venovali svojmu domácemu hospodárstvu. Bývali v staršom domčeku s dlhou záhradou, ťahajúcou sa až hore k malokarpatskej bučine. Za domom bačoval vinič. Modrá frankovka, tamojší portugal a jedna pergola voňajúcej samorodákovej Izabely.
Jožko to všetko spracovával spolu, víno pred Vianocami stáčal a na fašiangy už popíjal so susedmi a s kamarátmi. Vždy ich tam bola kopa, kopisko. Akoby aj nie. Domáci chovali ročne aj dve–tri svinky, a tak aj pohostenie bolo lákavé. A navyše, Libuše bola aj skvelá kuchárka.
Od Častej až po Suchú nad Parnou bola jej krkovička na červenom víne považovaná za super malokarpatskú špecialitu. Pripravovala sa takto: napred sa kusisko mäsa osolilo a opieklo na masti. Potom sa naň uložili veľké kusy cibule, bobkový list, celé čierne korenie. To všetko sa zalialo zmesou červeného vína a vody. Po hodinke varu bolo mäso mäkké. Vývar sa zahustil kyslou smotanou, horčicou, paradajkovým pretlakom. V hrnci to potom ešte bublalo slabú polhodinku. Omáčka sa dochutila a ku krkovičke sa podávali pečené zemiaky.
Všetci mľaskali a Libuške navyše svietili aj jej modré oči. Tí znalí, o Jožkovi ani nevraviac, to už zmerkovali. Litrová füredovka s orešanskou zmeskou bola po varení prázdná. Trochu vína sa spárilo s roštenkou, nuž a ostatné dopila pri varení domáca pani...
👍
Takže maso sa nepieklo, ale varilo 1 hodinu. Takto to máme rozumieť???