Víno sa stalo fenoménom krajiny, obrazom jej rastu, ale aj úpadku. Symbolom hrdosti aj slabosti, pýchy aj pádu. Čím úspešnejšie je v medzinárodných súťažiach, tým ťažšie sa predáva doma. Topíme sa v cudzom víne, ktoré sa dokonca vydáva za slovenské. Čo s tým vieme robiť? Nikto za nás nezatiahne záchrannú brzdu, ak nie my sami.
Život, aj vinohradnícky a vinársky, je viac prozaický ako poetický. Za poéziou vína dobre známou z piesní, veršov, svojbytnej architektúry a panorámy krajiny, sa skrýva najmä tvrdá práca, um i dávka šťastia v podobe žičlivého počasia.
Je tu však jeden nový faktor – globalizácia trhu s vínom. Do hry už nevstupuje len tradícia, meno značky, ale aj priame i nepriame štátne podpory, sila marketingu, vnútorná organizovanosť vinohradníkov a vinárov. Ešte nikdy nebol zápas o spotrebiteľa a trhové podiely taký ostrý ako v súčasnosti.
Potvrdil to ročník 2018, ktorý priniesol veľmi dobrú úrodu aj kvalitu hrozna. Pre slovenských vinohradníkov sa však skončil veľkým sklamaním, časť úrody nepredali a po prvý raz v histórii im dokonca hrozno zostalo visieť na kroch.
Prečo? Nadprodukcia bola v celej Európe a preliala sa ako cunami na Slovensko. Milióny litrov vína z jednotného trhu EÚ zahlcovali krajinu aj prv. Teraz však bolo víno také lacné, že sa neoplatilo spracúvať ani veľmi dobrú domácu surovinu.
Keby mal tento vývoj pokračovať, možno o desať či dvadsať rokov zostanú krajine vinice s rozlohou botanických záhrad. Ako pripomienka vekmi zveľaďovaného vinárskeho potenciálu Slovenska a talentu jeho ľudí, ktorý očividne chradne.
K takémuto úsudku dospela trojica osobností slovenského vinohradníctva a vinárstva – Vladimír Mrva, vari najznámejšia tvár novej vinárskej vlny z Trnavy, Karol Braniš, vinohradník a pokusník s vinicou v Dolných Orešanoch, kde sa rodia znamenité rizlingy aj slovenské modré rieky. Trio dopĺňa Karol Motyka, predseda PD Šenkvice. To s veľkým sebazaprením, teda finančnou obetou stále drží nad vodou vinicu s Veltlínskym zeleným, ktoré kvalitou drží krok s chýrnymi grüne Veltliner z Rakúska.
Pozrime sa očami týchto mužov na súradnice, ktoré určujú vývoj slovenského vína.
Čo našinec pije
Nová éra budovania pojmu Slovenské víno, lebo rovnomenná značka ako taká stále nie je kodifikovaná, sa začala zhruba pred 20 rokmi. "Postupne sme spoločnosti ukázali, čo je dobré, krásne víno, zvýšili kultúru pitia. Víno sa pre mnohých ľudí stalo vecou prestíže. Ale je tu jedno veľké ale: našinci sa naučili piť víno, len nie vždy pijú slovenské,“ zhrnul v skratke jednu z čŕt uplynulého vývoja Vladimír Mrva.
Presne charakterizovať súčasného spotrebiteľa nie je jednoduché. Úroveň onoho štatistického konzumenta vína závisí od príjmov, vzdelania, vinárskej gramotnosti, spoločenského postavenia. Práve to rozhoduje o tom, kde a čo si "náš milovník vína“ kúpi, či sa vyzná v obrovskej ponuke vína alebo mu zaslepí oči šikovne naaranžovaná pozlátka, či vie, kde a u koho má hľadať kvalitné víno, čo je jeho atribútmi.
Zámerne sme začali od spotrebiteľov, práve oni by mali dať najavo, aké vína chcú piť. Ich vôľa sa však prejavuje len čiastočne. Zoči-voči nej stojí marketing silných hráčov trhu, ktorí šikovne narábajú s predstavami ľudí o dobrom víne. Tí dobre vedia, ako spotrebitelia uvažujú a hlavne, koľko môžu minúť na víno. Je to najmä obchod, jedno či na úrovni sietí alebo hotelových a reštauračných zariadení a vinoték, ktorý kreuje ponuku a tvaruje vkus a chute spotrebiteľov.
"Väčšina, ide o dobré tri štvrtiny, možno štyri pätiny spotrebiteľov nakupuje víno v supermarketoch. Na policiach sa ponúka víno slovenské, ale najmä zahraničné. Najčastejšie v cenovom rozpätí od 1,5 eura po 9 eur za fľašku. Stále je to cena, ktorá rozhoduje o tom, čo si milovníci vína vyberú,“ hovorí Vladimír Mrva a dodáva, že klasický supermarketový zákazník nakupuje víno spravidla v rozmedzí od 3 do 6 eur za fľašu.
Z tohto hľadiska Slováci vlastne nevybočujú z európskeho štandardu. Možno len v krajinách s vyššími príjmami si doprajú ľudia drahšie víno, povedzme do 15 – 20 eur za fľašu, ale tiež nie vždy. Pozrime sa však na tých, ktorí si vyberajú víno vo vinotékach alebo si ho dajú naliať v reštaurácii či v hoteli. Podľa ceny by malo ísť o víno vyššej kvality. Tú však, ako ukazujú vínne karty, nereprezentujú slovenské vína, v prevahe sú opäť zahraničné moky.
"Ak ste v Rakúsku, vo Francúzsku či v Taliansku, ponúknu vám v reštaurácii prednostne vína z miestneho regiónu a nikto zo slovenských spotrebiteľov sa nečuduje. Zato doma slovenskí somelieri predvádzajúc akoby hlboké znalosti odporúčajú hosťovi najskôr vína svetové, akoby im na domácej produkcii nezáležalo. Tá sa krčí v závere vínnych lístkov,“ porovnáva situáciu doma a vonku Vladimír Mrva s dôvetkom: "Česť výnimkám, ktoré, naopak, slovenské vína preferujú.“
Renomé pravé a pochybné
Toto správanie má dve príčiny. Jednak Slováci dajú na zvučné vinárske krajiny a ich značky, jednak na imidži importovaných vín zvonka vedia tí, čo ich ponúkajú, zarobiť. Neraz predávané vína totiž vysokú kvalitu iba predstierajú. Darí sa im, lebo, ako vraví Karol Motyka, v našincoch prežíva recidíva koreniaca v minulom režime. Vtedy všetko z dovozu sa považovalo za lepšie ako domáca produkcia. A pri víne ľudia veľmi dajú na jeho renomé.
Lenže nie je všetko zlato, čo sa blýska. Karol Braniš upozorňuje, že samo osebe nápis Bordeaux na etikete negarantuje extra víno, takým je predovšetkým víno s dôvetkom Grand cru Bordeaux. Práve to si veľa ľudí neuvedomuje. "Fľaša Bordeaux sa dá kúpiť za 4 – 5 eur a v reštaurácii ju predajú päť-, šesťnásobne drahšie. To by ľudia mali mať na pamäti,“ prízvukuje Karol Braniš.
Ďalším chytákom je najmä v obchodných sieťach predaj zahraničných vín, ktorých etikety nesú označenie Limited edition, Reserva, Exclusiv či Special Collections. "Ide o navodenie dojmu, že spotrebiteľ si môže dopriať fľašu výnimočného vína, a to už za cenu len 3 – 4 eurá za fľašu,“ hovorí Vladimír Mrva. Limitované a exkluzívne série však skrývajú veľmi priemerný obsah.
Podľa rôznych prieskumov sú Slováci patriotickí spotrebitelia potravín aj nápojov, v skutočnosti u nie malej skupiny spotrebiteľov sa končí vlastenectvo pohľadom na cenovku a nablýskanú zahraničnú etiketu. Priznáva to aj poľnohospodárska samospráva. Nič však nie je čiernobiele.
Úspechy slovenských vinárov v Paríži, Madride, Štrasburgu či v New Yorku pritiahli pozornosť k slovenskému vínu. Z otvorených dní pivníc sa stali top podujatia. Na vlastné ústa sa ľudia presvedčili, že ochutnať slovenské víno znamená dopriať si krásny zážitok. Práve táto rukolapná zážitková prax priviedla ľudí k tomu, aby cielene vyhľadávali slovenské vína nielen u svojich vinárov, ale aj v bežných sieťach.
Tobôž, keď v posledných rokoch veľa slovenských vinárov rehabilitovalo povesť tradičných odrodových vín na čele s veltlínom a vlašákom, frankovkou. V kurze sú rizlingy rýnske, tramíny, mení sa pohľad na rodinu pinotov – rulandských vín. Jednoducho to, čo sa na Slovensku vždy pilo a po páde železnej opony sa ocitlo v tieni Chardonnay či Cabernetu Sauvignon, je späť. Lenže v rovnici "slovenské hrozno rovná sa slovenské víno, niečo neštimuje“. V plnej nahote to ukázal rok 2018.
Od desiatich k piatim
Bol to ročník, ktorý priniesol zdravé kvalitné hrozno, ale na príjmoch vinohradníkov sa to neodrazilo. Straty zvýraznil ešte prudký pád cien. Vinohradníctvo má za sebou čierny rok. Zhodli sa vinohradníci Karol Braniš a Karol Motyka a pesimisticky dodali, že domáca produkcia kráča od desiatich k piatim.
Motyka uviedol pár údajov zo štatistiky, odkiaľ kam sa dostala výroba. Ešte v roku 1989 sa obrábali vinice na ploche 35-tisíc hektárov, do EÚ vstúpilo Slovensko s plochou 22 250 hektárov, z ktorých má v súčasnosti registrovaných 17 598 hektárov. Z nich by sa malo obrábať 11 159 hektárov. Malo, čo i len letmý pohľad do vinohradov však hovorí, že mnohé vinice chradnú a na poctivého hospodára ešte len čakajú.
A teraz niekoľko čísel o produkcii vína a obchode s ním. V roku 2018 sa na Slovensku vyrobilo 452-tisíc hektolitrov, z čoho bolo slovenského pôvodu 380-tisíc, čiže na posilnenie domácej výroby sa doviezlo 70-tisíc hektolitrov. Krajina však vyviezla 533-tisíc hektolitrov, teda viac, ako vyrobila, šlo teda o čistý reexport. Mieru sebestačnosti, ale aj úpadku domácej výroby dokresľuje dovoz, ktorý prekročil hranicu 1,1 milióna hektolitrov. Aktuálny stav rámcovaný štatistikou EC Eurostat a ÚKSÚP označil Motyka za katastrofu.
Pochopiť situáciu nie je jednoduché. Na jednej strane slovenské vína zbierajú ocenenia na medzinárodných súťažiach, ľudia sa hrnú na vínne festivaly a na druhej sa výmera viníc scvrkáva ako topiaci sa jarný sneh.
"Nedávno médiá informovali, že štátny potravinový dozor skúmal slovenské vína. Ich kvalita bola veľmi dobrá. Pousmial som sa nad tým. Skúmali zrejme najvyššiu kategóriu vín, teda vína s označením pôvodu, ale nie vína bez zemepisného označenia či so zemepisným označením (pôvodu). Keby si kontrola posvietila na kategóriu vín bez zemepisného označenia, tam by zistila, ako na tom v skutočnosti sme,“ myslí si Karol Braniš a rozvedie svoj názor na príčinu úpadku domácej výroby:
"Viete prečo nevieme predať víno zo slovenských vinohradov? Problém je v legislatíve, kam idú dovozy, ako sa strácajú a akú podobu víno nadobúda. Naša bieda tkvie v pôvode vína,“ je presvedčený Karol Braniš.
Hmlistý pôvod vína
Pred desiatimi rokmi sa v celej Európskej únii zaviedlo nové označovanie vín. Pri zatrieďovaní vín zvíťazil názor románskych krajín. Jedným z dôsledkov novej špecifikácie bol zánik skupiny stolové vína, o ktorých všetci spotrebitelia vedeli, že je to víno najnižšej kategórie.
Namiesto toho sa zaviedol pojem víno bez zemepisného označenia. Tieto vína, ako spresnil Vladimír Mrva, sa môžu označovať odrodami a ročníkom. Keďže nepodliehajú certifikácii, je len veľmi ťažké vysledovať pôvod deklarovanej odrody. Ľudia tak neraz nakupujú mačku vo vreci. Podľa mienky našich vinárov v starých vinárskych krajinách analyzovali trh v strednej a vo východnej Európy. "Zistili, čo našinci pijú, ich túžbu ochutnať veľké svetové odrody, a tak napísali na etiketu vín bez zemepisného označenia kabernet, Merlot, ale nikto nevie, čo to vlastne je,“ myslí si Mrva. Ponúkli za málo peňazí veľa muziky.
Odkedy je obchod obchodom, všetko sa krúti okolo ceny. Na to, abyslovenský vinohradník zveľaďoval vinicu, uživil svoju rodinu, musí dostať za kilogram hrozna aspoň 70 až 80 centov Nie je možné dopestovať kilogram hrozna pod 35 až 40 centov. Lenže na Slovensko sa bez problémov dovezie víno za 35 až 40 centov za liter. Vinárstva dostávajú ponuky z Maďarska po 35 centov liter.
"Ani v Maďarsku nedokážu vyrobiť kilogram hrozno pod 35 – 40 centov za kilogram. Ak ponúkajú víno pod túto cenu, potom tam musí byť obrovská exportná dotácia,“ myslí si Vladimír Mrva. Výsledkom je, že na Slovensku vzniká skupina obchodníkov vinárov, ktorých pohľad na víno je jednoznačný: čo najlacnejšie kúpiť, čo najdrahšie predať.
Výkyvy cien v dôsledku neúrody alebo, naopak, nadúrody nie sú ničím neobvyklým. Otázkou je, v akej kondícii sa nachádza vinohradníctvo a vinárstvo tej-ktorej krajiny, s akými podporami pracuje. Veľká vinárska trojka – Španielsko, Taliansko, Francúzsko – vyrobí 80 percent európskeho vína. Pestovatelia tam podľa slovenských vinohradníkov berú trojnásobne vyššie podpory ako oni, vyššie dotácie majú aj v susednom Maďarsku. To všetko sa spolu s 12-percentnou nadúrodou v EÚ premietlo do znižovania cien, ktoré malo zničujúci účinok na slovenskú vinohradnícku obec.
Družstvo v Šenkviciach, ktoré obrába 42-hektárovú vinicu, po prvý raz v histórii nepredalo celú úrodu. Jeden zo zmluvných partnerov nedodržal záväzok s vysvetlením: "Keď môžem mať za 50 centov liter vína v cisterne na dvore a za polhodinu stočené, nestojím o vaše hrozno.“ Ako sa vyrovnal Motyka s podpásovým úderom?
"Mohli sme hrozno v hodnote 70 centov za kilogram nechať zhniť. Dali sme ho spracovať a teraz hľadáme kupca na stotisíc litrov kvalitného vína,“ hovorí Karol Motyka. Liter má cenu jedného eura, ale na Slovensko sa valí víno, často nevedno aké, za polovičnú cenu. V šenkvických vinohradoch sa pritom rodia špičkové veltlíny, čo dokazujú vína Vladimíra Mrvu či Romana Janouška. Sú však spracovatelia, ktorí vábeniu cenových sirén jednoducho neodolajú a založia na tom svoje podnikanie s vínom.
Ako sa vôbec dostať z pasce nízkych cien? Je v slovenskom vinárskom biznise vôbec úprimný záujem o slovenské víno, alebo ide už len o peniaze a nič viac? Kto vykreše iskru, z ktorej sa rozhorí nádej v podobe oživenia výroby poctivého kvalitného slovenského vína?
"Musí tu byť záujem zákazníka, ktorý si v obchode, reštaurácii bude žiadať slovenské vína, lebo vie, kde sa rodia, aká je to odroda, kto za nimi stojí. Ak dopyt nepríde, padne výmera vinohradov ešte o ďalšie stovky hektárov. Situácia sa zmení vtedy, keď záujem o slovenské vína bude taký vysoký, že rodiaca výmera 8 500 hektárov nebude stačiť kryť dopyt,“ myslí si Vladimír Mrva.
Pracujme a kupujme pre vlasť
Len hlad po kvalitnom slovenskom víne rozprúdi výsadbu nových vinohradov, ak nepríde, zažijeme devastáciu, ktorá postihla výrobu bravčového mäsa. Tam skutočne domácu produkciu zabezpečuje len pár desiatok chovateľov, pričom mnohé slovenské mäsové výrobky sú postavené na dovážanom mäse. A niečo podobné sa deje už aj vo víne.
Na fľašiach je síce napísané, že ide o odrodové víno, povedzme, Rizling vlašský, ale ako vraví Karol Braniš, nepochádza zo Slovenska, ale z dovozu. "Hydinári majú prebaľovačov, ktorí pochybnú zahraničnú kuracinu balia do slovenských obalov. Slovenskému vínu zasa škodia plniči, ktorí do fliaš so slovenskými etiketami stáčajú importované cisternové víno. Parazitujú na záujme o slovenské víno a pritom ničia jeho povesť,“ uvažuje nad dôsledkami ich činnosti Karol Braniš.
Na rovinu vraví, že jednou z príčin úpadku je spôsob označovania vín. Sú to práve vína bez zemepisného označenia (pôvodu), ktoré umožňujú nekalé obchodné praktiky.
"Etiketa takéhoto vína navodzuje spotrebiteľovi dojem, že ide o slovenské víno, ale v skutočnosti je to zahraničné víno. Kontraetiketa to síce priznáva, ale informácia je vysádzaná malými nečitateľnými písmenami. To nie je služba zákazníkovi, ale spôsob, ako ho dobehnúť. Prospech z toho má obchod, plnič cudzieho vína, ale nie poctivý slovenský vinohradník,“ hovorí Karol Braniš a dodáva: "Nič iné nám nepomôže, len zmena zákona a vyžadovať jeho dodržiavanie, darmo budeme plakať.“
Karol Motyka vidí príčinu súčasného úpadku aj v spôsobe transformácie slovenského vinohradníctva a vinárstva po roku 1989.
"Po revolúcii sme žiadali, aby sa malokarpatské vinohradnícke družstvá Rača, Chorvátsky Grob, Pezinok, Šenkvice stali akcionármi vtedajších račianskych vinohradníckych závodov. Politici nás odbili, že sme pohrobkami socialistických družstiev. Keby sme mali pod kontrolou spracovanie vína, nebavíme sa o nepredanom hrozne. Tvár tejto politiky Ivan Mikloš tvrdil, že čo si nevyrobíme, to si dovezieme. Došlo na jeho slová, dovážame nekvalitné potraviny aj víno, importy najprv blokujú domácu produkciu a v konečnom dôsledku ju likvidujú.“
Prvého mája Slovensko oslávilo 15. výročie vstupu do Európskej únie. Bolo pre vinárov víťazstvom či prehrou?
Karol Motyka si spomína, ako mu jeden dánsky farmár vtedy povedal: "Konkurencia na spoločnom trhu je zničujúca. Zachráni vás jedine to, že budete kupovať vlastné výrobky, ktoré dajú prácu vašim ľuďom. Toto musíte vašim občanom pripomínať ustavične, vštepovať im to do hláv už od detstva.“
Vzápätí Motyka pridá zážitok, ako v obchode mladá Dánka vravela päťročnému synčekovi: "Tento jogurt si nekúpime, je nemecký, vezmeme si dánsky.“ Myslel som si, že hrajú divadielko. Nehrali. A potom som v Kodani videl na slávnom pivovare Carlsberg nápis: Laboremus pro patria, teda Pracujeme pre vlasť. V tej chvíli som pochopil, prečo sú Dáni úspešní poľnohospodári, vážia si prácu, ktorá prospieva krajine, lebo práca jedných dáva prácu druhým, čo posúva vlasť dopredu. Tento pocit spoluzodpovednosti, ktorý sa premieta aj do nákupných zvyklostí, sa u nás kdesi vyparil. Len teraz ho začíname pestovať.
Vladimír Mrva pridá skúsenosť z Rakúska. Životnú úroveň aj kvalitu tamojších vín Slováci obdivujú. "Sú vari rakúske vína najlepšie na svete? Nie, konkuruje im tak ako slovenským celý svet. Ak rakúski obchodníci a hotelieri dávajú do ponuky najmä vlastné vína, tak nie preto že by boli absolútnou špičkou, ale učia svojich spotrebiteľov, že kúpou domácich produktov podporujú svojho vinohradníka a vinára, že aj vďaka ich peniazom má Rakúsko krásne obrobené vinice, ktoré zvyšujú príťažlivosť krajiny ako turistickej destinácie.
Slovensko túžilo vstúpiť do Európy. Historicky v nej pravdaže vždy bolo, ale vybojovať si svoje miesto na slnku, nie je jednoduché. Môžeme porovnávať dotácie, prírodné podmienky, spôsob organizácie trhu doma či vonku. Sú veci, ktoré tak rýchlo nezmeníme, ale sú také, kde si môžeme urobiť poriadok sami – povedzme v legislatíve, v tom, že sa kompetentní pozrú na to, či je víno naozaj slovenské, alebo sa zaň iba vydáva.
A potom je tu obrovská práca, aby sme víno predstavili ako originálny národný produkt, ktorý okrem labužníckeho pôžitku zjednocuje a reprezentuje krajinu aj prostredníctvom jedinečnej panorámy vinohradníckych území a architektúry. S vínom sa spája naša identita, cezeň spoznávame vlasť, objavujeme genia loci priestoru, kde sme sa narodili a kde žijeme. Víno je nápoj, v ktorom sa zrkadlí náš spôsob života. Túžime po zmene. Malo by sa to premietnuť do politiky štátu, regiónov a ich samospráv, do našich nákupných a nápojových zvyklostí. Je najvyšší čas veci meniť.
Diskusia k článku