Foto: ta3
Simona Frantová
vyštudovala masmediálnu komunikáciu a marketing a v televízii ta3 začala pôsobiť hneď po ukončení vysokej školy pred dvanástimi rokmi. Je autorkou a moderátorkou kultúrnych relácií, ale aj relácií Tajomstvá Slovenska a Chutné Slovensko. Za svoju prácu získala ocenenie Slovenka roka. Pochádza z Bratislavy a je vnučkou známej rozhlasovej moderátorky, etnografky aj speváčky ľudových piesní Dariny Laščiakovej.
S vašimi televíznymi reláciami ste už pochodili takmer všetky naše regióny. Ktoré miesto vás najviac očarilo?
Vždy je pre mňa ťažké hovoriť o „naj“, pretože čo región, to nespočetne veľa krásnych miest a zaujímavých receptov. Ale veľmi rada spomínam na Poloniny, kde sa ukrýva rusínska dedinka Topoľa. Spoznala som tam jednoduchý, autentický život a prvýkrát ochutnala tatarčane pirohy. Bol to pre mňa nezabudnuteľný deň bez mobilu a sociálnych sietí vyplnený poctivou prácou okolo statku. Takúto psychohygienu by som v dnešnom uponáhľanom svete dopriala každému. Odvtedy som tatarčane pirohy pripravovala aj v reštaurácii so šéfkuchárkou a bola milo prekvapená, ako mi to dobre ide.
Vo vašej televíznej relácii spolu s kuchármi varíte aj tradičné slovenské jedlá tak, aby si ich mohli uvariť aj diváci. Skúšali ste nejaké z týchto jedál uvariť aj vy doma?
Priznám sa, že toho času na varenie mi veľa neostáva, ale keď mám chuť, občas niečo vyskúšam aj v mojej kuchyni. Naposledy to bol langoš, ktorý som sa naučila robiť v Košiciach v najstaršom hostinci na Slovensku. Vtedy som sa preniesla do svojho krásneho detstva, pretože langoše nám vždy v lete robila moja babka. A tak som sa rozhodla prekvapiť kamarátky, keď ku mne prišli na návštevu. Určite neboli také dokonalé ako z hostinca alebo od babky, ale myslím, že im veľmi chutilo. Vraj sa môžem vydávať. Ale to počúvam celkom často. (Smiech.)
V televíznej relácii Chutné Slovensko pri varení asistujete kuchárom. Stáva sa vám, že niektoré činnosti ste pred kamerami robili po prvýkrát?
Aj keď sa v cudzej kuchyni zorientujem celkom rýchlo, každý recept je pre mňa v niečom nový. Preto šéfkuchárov vždy pred nakrúcaním poprosím, aby mi poslali presný postup prípravy. Neskúšam ho síce doma, no dôkladne si recept naštudujem a potom napíšem scenár. Aj napriek tomu ma pri nakrúcaní vždy niečo prekvapí a často improvizujeme. Ale práve v tom je to čaro, nedá sa všetko nalinkovať. Naučila som sa napríklad souvidovať, údiť rybu, správne prepiecť steak a dukátové buchtičky boli tiež milá výzva.
Tiež varím pred televíznymi kamerami aj v priamych prenosoch a najviac sa bojím, aby som sa neporezala. Čoho sa najviac bojíte pri varení pred televíznymi obrazovkami vy?
Ja skôr pri nakrúcaní rozmýšľam nad rozhovorom, ktorý popri varení vediem so šéfkuchárom. Chcem, aby bol spontánny, nenútený, ale zároveň aby sme divákom niečo zaujímavé aj povedali. Oveľa menej sa sústredím na samotné varenie, takže som rada, že mám zatiaľ všetkých desať prstov. Nie som poverčivá, ale teraz som trošku dostala strach z najbližšieho nakrúcania. Budem si asi dávať väčší pozor. (Smiech.)
Spomínate si aj na niečo, čo vám nevyšlo a museli ste to vystrihnúť?
To sa mi stáva málokedy. Samozrejme, že popri varení sa nám občas niečo nepodarí, ale vždy nakrúcanie zastavím a záber opakujeme, až kým nebude podľa predstáv. V tomto som veľký perfekcionista a šéfkuchári sa častokrát milo pousmejú nad tým, ako ich „dirigujem“. Ja však viem, že čím dokonalejšia práca v kuchyni, tým menej práce v strižni.
Diskusia k článku