Foto: Archív TV JOJ
Alena Stračiaková pochádza z Nitry a svoju televíznu kariéru začínala v regionálnej televízii. Už niekoľko rokov pôsobí v TV JOJ, najprv ako reportérka, potom aj ako moderátorka Ranných novín. S manželom Matúšom majú ročnú dcéru Elišku.
Ako ste sa dostali k práci v médiách?
Už na základnej škole som robila v školskom rozhlase, na strednej v časopise, vždy som niečo písala. Jednou z mojich prvých prác bola pozícia obchodníčky v nitrianskej regionálnej televízii. Šéfovia ale po čase usúdili, že by som mohla skúsiť prácu redaktorky. V tom som sa hneď našla a pochopila som, že toto chcem robiť v mojom živote. Z Nitry, odkiaľ pochádzam, som sa potom presídlila do Trnavy, kde som robila šéfredaktorku spravodajstva v mestskej televízii. Popritom som moderovala v nitrianskom rádiu Max.
Pendlovali ste medzi Nitrou a Trnavou? Nie je to veľa kilometrov, ale úplne blízko to tiež nie je.
Je to asi hodina cesty, bývala som tam aj tam. Pracovala som v televízii v Trnave a keď som mala po práci v Trnave niekedy moderovanie v rádiu v Nitre, presunula som sa tam a prespala v Nitre.
Robiť v novinách alebo v časopise vás lákalo menej, ako byť na obrazovke?
Písala som aj pre jedno on-line médium a mám písanie rada. Ale je pravda, že o nás, ktorí sme sa ocitli na obrazovke, treba povedať, že sme trochu "sebestrední“ a chceme sa tam vidieť. Inak by sme tam neboli. Som rada, že mám možnosť byť v teréne, medzi ľuďmi, zažívať situácie, ktoré sú jedinečné, alebo byť na mieste, kde by som sa inak nedostala. Myslím si, že pre mňa bolo hlavným ťahákom to, že to nie je práca, ktorá je monotónna, a nemusím sedieť v kancelárii. To, čo je podľa mňa najlepšie na reportérskej, ale aj moderátorskej profesii, je, že výsledok vidíte okamžite. Na jednej strane to môže dopadnúť aj veľmi zle, ale keď to dopadne dobre, je to super, aj pocit z toho je úžasný. Samozrejme, v prípade reportérskej práce to je individuálne, sú témy, na ktorých treba pracovať dlhšie, o to lepší pocit je potom z toho výsledku.
„Ja jedlo milujem, ale priznám sa, že v našej domácnosti je tým, ktorý lepšie varí, môj manžel.“
Veľa ľudí, keď sa vidí alebo počuje svoj hlas, je zdesených a povedia si - takto vyzerám alebo takýto mám hlas? Ako ste si zvykali na túto stránku profesie?
Ťažko, ale postupne si človek zvykne. Samozrejme, že ste sebakritický a chceli by ste vždy niečo pomeniť. Človeku sa často nepáči, čo od seba počuje, ale s odstupom času to nie je také zlé. Ste k sebe vždy kritický, aj teraz sa mi stane, že si pomyslím, toto som fakt nemusela povedať alebo, jáj, načo som toto povedala, prečo som radšej nebola ticho... Je taký pekný výrok, človek má dve uši a jedny ústa a v tomto poradí by mal k veciam pristupovať. Niekedy mám pocit, že mám dvoje úst a jedny uši, ale snažím sa na tom pracovať.
Raz ste spomínali, že keď ste mali ambíciu zamestnať sa v televízii JOJ, písali ste tam na niekoľko miest, ale vám neodpísali. Máte v sebe vytrvalosť, že skúšate veci, kým sa podaria, či ste prácu v televízii JOJ tak veľmi chceli?
Mala som vtedy, myslím, okolo 25 rokov, robila som v regionálnej televízii, s čím som bola spokojná, ale cítila som, že by som sa mala niekde posunúť alebo sa zamerať na niečo iné. Už mi to bolo málo a chcela som viac. Televíziu JOJ som vždy mala rada, tak som dala všetku svoju dovtedajšiu prácu do takého portfólia, od článkov po reportáže a moderátorské vstupy, poslala som im to – a nikto sa mi neozval naspäť. Bolo to preto, lebo som, samozrejme, nevedela, kam presne to mám poslať, tak som to poslala na všetky jojkárske maily, ktoré som našla. Samozrejme, že to bola hlúposť, lebo som to poposielala kadekomu. Ale ako som sa dozvedela neskôr, nie do tých správnych rúk. V každom prípade, dnes by som to už takto nespravila. Myslím, že som rokmi o čosi menej dravá a viac nad vecami rozmýšľam.
Diskusia k článku