Foto: Milan Krupčík
A čo pamäť, musíte si ju cibriť viac ako kedysi?
Najviac sa bojím toho, že budem v divadle a kolegovia o mne začnú hovoriť, že mi prestáva slúžiť pamäť a zabúdam texty. To nechcem... Hneď, ako to budem cítiť, chcem to nechať a nebyť pre kolegov záťažou. Určite nechcem zomrieť na javisku.
Stále hráte, dokonca v predstavení Slovenského národného divadla Čaj a apokalypsa s úžasnými dámami Emíliou Vášáryovou, Božidarou Turzonovovou, Annou Javorkovou. Všetky už máte odohraté na doskách, ktoré znamenajú svet, desiatky rokov.
Je to ťažké predstavenie, jedna v ňom povie niečo, druhá aj tretia niečo úplne iné, až štvrtá odpovie tej prvej. Vždy sa všetky stretávame hodinu a pol pred predstavením a zopakujeme si texty. Na toto predstavenie musí prísť divák, ktorý o ňom vie, že je náročné. Prvé dva monológy sú skutočne brutálne a dlhé. A všimli sme si, že po nich niekedy zo štyria diváci aj odídu. Inak je sála absolútne plná a na záver všetci tlieskajú a hovoria, že sa im to páčilo.
Na ktorú divadelnú rolu, ktorú hráte, sa tešíte najviac?
Jedenásť rokov hrám Florence v predstavení Slovenského národného divadla Je úžasná! Najnovšie sme premiérovali hru Kým prídu Stouni, kde hrám diabla a zaspievam si aj veľmi náročnú pieseň, tieto predstavenia mám veľmi rada. Aj v Štúdiu S hrám dva tituly Dve staré dámy a Tri grácie z umakartu. Nedá sa však hrať v divadle rolu, ktorú nemáte rada. To nejde. Je však pravda, že nie vždy sa mi chce ísť do divadla. Predstavte si, že je príjemná nedeľa, rodina sa u mňa zišla na obed, oni odídu a ja musím ísť do práce. Ne môžem povedať - prepáčte, dnes nie som vo forme a nechce sa mi hrať, pretože mám v žalúdku kačicu, aj s kapustou a knedľou. Divák si predsa zaplatil, toto je moje povolanie, a tak pracujem. Vždy však keď vstúpim na javisko, všetko je poriadku. V tomto mi veľmi pomohol môj pán učiteľ Zachar.
Porozprávate o tom, prosím?
V prvom ročníku na herectve som mala mať o dva dni semestrálne skúšky, no zomrela mi maminka. Prišla som teda povedať pánovi Zacharovi, že nemôžem na skúškach hrať, pretože som bola úplne hotová. On si ma posadil vedľa seba a opýtal sa - chceš byť herečkou? A ja mu hovorím, že by som veľmi chcela byť herečkou. Odpovedal mi: Som presvedčený, že na to máš a bola by si dobrá herečka. Ale herec musí hrať v akej koľvek situácii, divák nesmie vidieť, že má psychické či fyzické zážitky, ktoré mu robia v ten večer, keď má predstavenie, problém. To diváka vôbec nezaujíma, na javisku musíš hrať a potom, keď z neho odídeš, môžeš sa vyplakať. Ak tie skúšky teraz neurobíš, nebudeš môcť pokračovať ďalej, a to by bola škoda. A nezabudni, že keď budeš mať akékoľvek problémy, aj smrť v rodine ešte určite zažiješ, musíš sa na javisko postaviť, pretože to je tvoje poslanie. Vtedy mi to takto vysvetlil a skutočne som v živote mala aj veľmi zlé obdobie, aj sa raz stalo v jednom monológu, že mi vyhŕkla slza, no musela som sa zmobilizovať. V takých chvíľach máte totiž len dve možnosti, môžete odísť z javiska alebo to preklenúť a hrať ďalej. Aj v tom je toto povolanie náročné. Keď na mňa príde ťažká chvíľa, spomínam si na túto radu a hovorím si, že to musím prekonať, lebo toto povolanie je pre mňa poslanie, nie je to obyčajná robota.
Londýnske rezy
Diskusia k článku