Manželia Jaro Bekr a Monika Hilmerová s deťmi Zarou a Leonardom.
Foto: Archív Moniky Hilmerovej
Keď je na scéne 50–, 60–ročný herec s 25–, 30– ročnou herečkou, nikto sa nad tým nepozastavuje.
Áno, lebo je to tak zaužívané. Takže muži vekom neprichádzajú tak o herecké príležitosti ako ženy, ktoré sú v ich veku. Starnutie mužov sa považuje za krásne, prirodzené a supersexy a prirodzené starnutie žien sa komentuje v zmysle, preboha, prečo tá so sebou nič nerobí, už by ste ju ani nespoznali... Lebo v päťdesiatke vyzerá inak, ako keď mala 18... Stále je iný meter na starnutie mužov a žien, žiaľ. Potom vznikajú tlaky na ženy, či už si ich vyrábajú samy, alebo ich pociťujú od okolia, že stále máte vyzerať mlado.
Aj vy to pociťujete nejakým spôsobom? Je pravda, že vy vyzeráte aj pôsobíte veľmi mladistvo.
Zatiaľ to nepociťujem, možno ak sa budeme rozprávať o desať rokov, poviem vám niečo iné. (Smiech)
Mnohí to možno nevedia, ale vy ste úspešná aj na sociálnych sieťach. Časopis Forbes vás pravidelne zaraďuje do prvej desiatky najvplyvnejších slovenských influencerov. Tento rok ste boli v jeho rebríčku tretia a medzi ženami ste sa umiestnili dokonca najvyššie. Kde sa vo vás „vzal“ takýto pozitívny vzťah k sociálnym sieťam?
Veľmi si toto umiestnenie vážim, lebo sú tam veľmi prísne kritériá, podľa ktorých sa to posudzuje, nie je to len na základe nejakých sympatií. A ako som sa k nim dostala? Nie dlho po tom, čo sem vlastne sociálne siete prišli, ma na ne začal nahovárať môj muž. Vnímal to už vtedy tak, že je to nová platforma, ktorá tu má svoje miesto, ktorá bude veľa vecí ovplyvňovať a bude to ďalší komunikačný kanál či sféra. Ale trvalo to asi rok, než som sa dala presvedčiť. Musela som sa k tomu dopracovať. Mala som vtedy pocit, že to je len niečo také osobné, že si ľudia cez ne hľadajú napríklad známych. Postupne som začala lepšie chápať, o čom mi manžel hovorí, ale jeden z najväčších stimulov, prečo som sa k používaniu sociálnych sietí dopracovala, boli falošné profily.
Och, dobre tomu rozumiem, že sa niekto za vás vydával?
Ľudia si posťahovali moje fotky z rozhovorov a z internetu a písali pod moje rodinné fotografie, že to sú ich deti a manžel. To mi veľmi prekážalo, že mi niekto vlastne kradne identitu. V mojom mene komunikovali cez tieto profily s inými ľuďmi, ktorých poznám, a to mi naozaj prekážalo. Že sa niekto v mojom mene rozprával s mojimi známymi a priateľmi a vlastne sme ani netušili, kto sedel za počítačom.
"Sociálne siete mi umožňujú priamo komunikovať s ľuďmi
a musím povedať, že mi píšu nesmierne veľa pozitívneho a krásneho.“
Ako ste to riešili?
To boli také začiatky, keď som spoznávala všetky nástrahy internetu a sociálnych sietí. Keďže sa s týmito falošnými profilmi nedalo veľa robiť, pretože ťažko dosiahnete ich odstránenie, tak jedna z ciest bola vytvoriť si vlastný oficiálny profil. Veľa mi v tom pomáhal a pomáha Jaro (Bekr, manžel, pozn. red.), a to aj po technickej stránke. Ja by som nemala na to kapacitu, ktorú má on. Vo veľa veciach sa s ním radím a bez jeho pomoci by som to nemohla robiť. Ďalší veľký stimul, prečo som sa na to dala, boli nepravdivé informácie bulvárneho charakteru, ktoré som nemala možnosť vyvrátiť. Sociálne siete bola priama cesta, bez toho, aby to prechádzalo nejakou redakciou, resp. cez iných ľudí, ako komunikovať veci priamo a uviesť ich na pravú mieru. Buď vyvracať mylné informácie, alebo si z nich urobiť žart.
Postupne vás však asi začali baviť.
Áno, z pocitu nutnosti, s ktorým som s nimi začala, sa postupne vyvinul stav, že ma to baví a našla som v tom to dobré. Ako človek môže spropagovať svoju prácu, ale aj to, ako môže mať priamy kontakt s ľuďmi. Považujem to za niečo podobné ako priamy kontakt v divadle. Tam počujem divákov a oni počujú priamo mňa. Sociálne siete mi umožňujú priamo komunikovať s ľuďmi a musím povedať, že mi píšu nesmierne veľa pozitívneho a krásneho. Delím sa s nimi o veci, o ktoré cítim, že sa chcem deliť a je to veľmi fajn.
Dosť často počúvame vety typu, že sociálne siete sú zlo.
Veľmi veľa o tom počúvam aj ja – ach, tie sociálne siete... Ale keď prišiel film, či televízor, tiež to niektorí zo začiatku nevedeli prijať a videli v tom len nejaké zlo. Niektorí starí ľudia odmietali prijať aj elektrinu a dnes je to už pre všetkých bežná vec. Podstatné je, že to môže byť dobrý sluha, ale zlý pán, je treba vedieť, ako s tým naložiť. Vždy, keď príde niečo nové, tak sú ľudia, ktorí to prijmú a naučia sa s tým bezpečne narábať, no niekto iný to považuje za strašiaka a vidí len negatívne veci, prípadne to používa nesprávne. Je to aj o uhle pohľadu. Áno, je tam veľa vecí nezabezpečených, má to pozitíva aj negatíva a treba sa v tom naučiť bezpečne pohybovať. My sme sa s Jarom podieľali aj na knihe, ktorá sa volala Viete, čo robia vaše deti? kde popisujeme spolu s odborníkmi, ale my sami za seba, svoje skúsenosti s nástrahami internetu a ako pomôcť deťom, ale aj starším ľuďom, ako sa správať na internete a ako sa s jeho nástrahami vyrovnať.
Rodičia dnešných detí to v tomto smere nemajú jednoduché.
Veľakrát deti získajú cez internet o nejakej veci oveľa viac informácií, ako majú o nej rodičia, preto nie je zlé sa v tejto oblasti dovzdelať. Sociálne siete však podľa mňa vedia priniesť aj veľa dobrých vecí, napríklad cez rôzne charitatívne projekty, a dozviete sa cez ne aj veľa múdrych vecí. Napríklad vďaka rebríčku Forbes som si všimla niektorých influencerov, ktorých som predtým nepoznala, a začala som ich sledovať, pretože ma ich príspevky obohacujú. Napríklad Vedátor je perfektný, Dejepis inak či informácie od výživových poradcov, ktorí sú skutočnými odborníkmi, nie šarlatánmi. Keď sa človek naučí poznávať zdroje na internete a rozlišovať, čo sú odborníci a čo šarlatáni, nájde tam naozaj veľkú pomoc.
Diskusia k článku